Je nás len päť, ale naša mama hovorí, že má s nami starosti ako s 25 členmi domácnosti. Ono je to v skutočnosti tak, že pred sviatkami sa vymyslí program. Dohodneme sa, že Vianoce oslávime doma a že si nebudeme zbytočne v tejto finančnej mizérii kupovať hrdinsky sa každoročne opakujúce darčeky, nevyhodíme vyše štyristo korún za vianočný stromček a radšej pôjdeme niekde, kde sa dá aj lyžovať… A potom sa stane to, že mama si vytkne členok, na horách niet snehu a dôsledky tohto všetkého sú katastrofálne. Pod stromčekom si každý nájde „prekvapenie“ v podobe košele, kravaty, pyžama a iných rozkoší, ktorých má už plnú skriňu. Bohovsky sa zabávame pri televízii, ktorá rok čo rok prináša programy, ktoré pomaly poznáme naspamäť, iba tváre, ktoré sa na obrazovke objavia, sú občas nové. A tak som sa tento rok v našej rodine vzbúril aspoň ja. Jednoducho, mladšiu generáciu som poslal na hory s lyžami. Požiadal som, vo všetkej úcte naše staršie a mladšie dievčatá, aby nenapiekli koláče pre regiment vojakov a vrhol som sa na minerálku. Bol som prekliaty na veky vekov ako človek, ktorý si nevie vážiť rodinný krb a historické zvyky. Raz darmo: nech robím, čo robím, ide to do kopca alebo proti vetru. To nemám zo seba. Je to Murphyho zákon cyklistiky, no túto situáciu vynikajúco vystihuje. Preto vám – tatkom radím: neusilujte sa čosi v súvislosti so zabehnutým stereotypom zmeniť. Vy ste iba hlavou rodiny a o tom, kam sa obzriete, rozhoduje váš krk.
