Sotva by sme našli krajinu, ktorá prežila prudší ekonomický vzostup a pád než Island. Pred veľkou krízou v roku 2008 patril medzi štáty s najvyšším HDP na hlavu a aj s najvyššou životnou úrovňou. V značnej miere za to vďačil svojim megabankám, ktorých veľkosť násobne prekračovala HDP Islandu.
V čase mohutných ekonomických bublín tieto banky extrémne rástli, z čoho sčasti profitovali aj bežní Islanďania. Potom však prišlo vytriezvenie a ťažký, bolestný bankrot krajiny. Nasledovala povestná islandská revolúcia, úplná výmena politických garnitúr a experiment s ľudovou ústavou, ktorú tvoria priamo občania. Islanďania možno ako prví jasne pochopili, že cesta kasínového kapitalizmu vedie na scestie a keďže Island je relatívne veľmi malá krajina, počtom obyvateľov porovnateľná s Košicami, tak jej politicko-ekonomické experimenty sa zatiaľ tolerujú.
Medzi najnovšie politicko-ekonomické inovácie islandskej proveniencie patrí aj snaha o zásadnú, priam revolučnú premenu bankovníctva. Cieľom reformy je vyhnúť sa turbulenciám, ktorým čelil Island v čase ostatnej finančnej krízy. Ide predovšetkým o to, aby tvorbu peňazí v ekonomike zobral pod kontrolu štát. V nedávnej minulosti sa celkom jednoznačne ukázalo, že centrálna banka nedokázala udržať v rozumných medziach kreditný boom, čo viedlo k nárastu inflácie a vzniku klímy, ktorá priam navádzala na špekulácie a prehnané investičné riziko. Rovnako ako v inom vyspelom svete Islandská centrálna banka kontrolovala emisiu bankoviek a mincí, nie však tvorbu všetkých peňazí, ktoré vznikajú vtedy, keď komerčné banky poskytnú (vlastnými prostriedkami) nekryté úvery.
Národná, resp. emisná banka bude podriadená štátnej politickej moci. Podľa nového návrhu by sa na Islande stala jediným tvorcom peňazí centrálna banka, pričom však jej právomoc vytvárať peniaze by ostala striktne oddelená od právomoci rozhodnúť o ich použití. Komerčné banky by naďalej poskytovali svoje štandardné služby (platobný styk, poskytovanie úverov a pod.), akurát vklady ľudí by neboli v ich súvahe, ale v centrálnej banke. Tým by sa stali bezpečné, komerčné banky by tak nemohli ohroziť svojou nezodpovednou úverovou politikou vklady občanov.
Keď padne v súčasnosti banka, každá časť peňazí, ktorá presahuje sumu garantovanú fondom ochrany vkladov, je zväčša nenávratne stratená. V islandskom modeli by sa peniaze vkladateľov akurát presunuli z transakčného účtu národnej banky do inej komerčnej banky. Ľudia by svoje peniaze držali na takzvaných transakčných účtoch a bankám by platili za ich správu (banka by nemusela peniaze investovať, pretože príjem by mala zabezpečený). Podstatné je, že úvery by sa neposkytovali z vkladov občanov, lež z peňazí, ktoré im požičajú veritelia za dohodnutých podmienok, teda s jasne definovanou splatnosťou a úrokom.
Peniaze vkladateľov by boli určené na platby či iné transakcie a klient by si ich mohol vybrať kedykoľvek. Banka by nemohla bez povolenia klienta s vkladmi manipulovať. Pre klienta by evidovala len účet, ale peniaze by boli reálne na účtoch centrálnej banky. Banky by si však mohli vytvárať aj takzvané investičné účty, z ktorých by sa už mohli poskytovať úvery. Dlžníkom by mohli požičať iba taký objem peňazí, ktorý by investovali sami klienti, čiže toľko, koľko by sporitelia boli ochotní preliať z vlastných transakčných účtov do investičných. Peniaze na investičných účtoch by mali mať vopred stanovenú splatnosť alebo výpovednú lehotu a klient – investor – by za preliatie časti vlastných peňazí získaval vopred dohodnutý úrok. Banky by sa stali len sprostredkovateľmi medzi sporiteľmi a dlžníkmi.
Najväčší problém súčasného bankovníctva spočíva v tom, že banky sú motivované čo najviac požičiavať, pretože najväčšia časť ich príjmov sa generuje na úrokoch z poskytnutých úverov. Vedie to k nebezpečnej predstave, že čím viac ich poskytnú, tým viac zarobia. Často sa potom stáva, že objem úverov rastie podstatne rýchlejšie, ako je napríklad rast ekonomiky. V konečnom dôsledku z toho vznikajú povestné bubliny. Niečo podobné sa v minulosti stalo aj na Islande, preto sa tomu chcú Islanďania v budúcnosti vyhnúť.
Súčasný bankový svet extrémne „prepákovaný“, inak povedané, banky poskytujú podstatne viac úverov, ako je ich základné imanie. Požičiavajú cudzie, nie svoje peniaze, ba dokonca s istotu mierou zjednodušenia sa dá povedať, že vedia vyrábať peniaze z ničoho (pozor, nehovorím len o centrálnych bankách, ktoré v rámci tzv. kvantitatívneho uvoľňovania nalievajú obrovské sumy do komerčných bánk).
Na Islande si povedali, že takéto bankovníctvo nechcú, že už ďalej nemienia byť rukojemníkmi nenásytných bankárov. Skoro by sa dalo povedať, že je to príklad hodný nasledovania; problém je v tom, že to, čo urobili na Islande, je príliš revolučné na to, aby to silná finančná a banková loby tolerovala aj inde ako na tristotisícovom ostrove uprostred Atlantiku.
Vyšlo v Literárnom týždenníku 33 – 34/2015
