Írsky terorizmus vyprázdnil pole

Militantné krídlo severoírskych katolíkov – Írska republikánska armáda (IRA) – vnieslo minulý týždeň do vybičovanej atmosféry vo Veľkej Británii nádych pokoja. Zaviazalo sa ukončiť ozbrojenú kampaň za odtrhnutie Severného Írska od Spojeného kráľovstva a presadzovať práva severoírskych katolíkov výlučne politickými prostriedkami. Dva druhy terorizmu na britských ostrovoch sa tak zredukovali „iba“ na jeden – islamistický. Bilancia troch desaťročí terorizmu páchaného skupinami IRA je zdrvujúca. V severoírskej provincii Ulster si vyžiadal vyše 3 600 mŕtvych a 45-tisíc zranených. Vyše 15-tisíc bombových útokov spôsobilo ohromné materiálne škody a hlboko traumatizovalo britskú populáciu. Vyše 40 miliónov Američanov írskeho pôvodu by mohlo dodať, že ujmu utrpeli aj oni. Pri všetkých týchto deprimujúcich počtoch je každému Írovi a Britovi zrejmé, že terorizmus írskej proveniencie bledne v porovnaní s terorizmom islamistickým. Vláda varovala pred stúpajúcim rizikom prenesenia teroristického besnenia do Veľkej Británie, ale ľudia sa tým nenechávali vyviesť z rovnováhy. S detonáciami náloží nastraženými teroristami z IRA majú bohaté skúsenosti a naučili sa s týmto nebezpečenstvom žiť. Teroristické komandá IRA ich opakovane ubezpečovali, že nemajú v úmysle spôsobovať smrť civilnému obyvateľstvu a obyčajne posielali polhodinové varovania do lokalít, kde uložili trhaviny. Takáto šibeničná ohľaduplnosť im nikdy nezískala uznanie verejnosti v Spojenom kráľovstve. Inou optikou sa na boj IRA dívali niektoré vrstvy príslušníkov írskej diaspóry. IRA si získavala sympatie a romantizovaná povesť bojovníkov proti anglickým utlačovateľom sa dala v írskych komunitách v USA celkom slušne speňažiť. Americkí Íri nezabúdali na ponižovanie, ktoré znášali od Angličanov v rodnej vlasti i v Novom svete. Diskriminácia Írov v USA síce už dávno vymizla, ale legenda o vývesných tabuliach s nápisom „Írom a psom vstup zakázaný“ pretrváva dodnes. Preto aj Íri tretej, štvrtej i piatej generácie pociťovali spriaznenosť s chudobnejšími bratrancami na Zelenom ostrove a štedro ich podporovali. V Severnom Írsku sa udržiavala až do konca 20. storočia sociálna nerovnosť medzi privilegovanou unionistickou protestantskou väčšinou a chudobnejšou katolíckou menšinou. Diskriminácia bola subtílna a len málokedy sa dala právne napadnúť, súdne potvrdiť a rozsudkom zvrátiť. Legálne cesty k náprave považovali radikálne írske katolícke zoskupenia koncom 60. rokov za beznádejné a svoje požiadavky začali pretláčať pomocou ostentatívneho násilia. Taktika terorizmu narazila v Londýne na rozhodný odpor a vláda vyslala do Severného Írska vojenské jednotky na udržanie poriadku. Demokratickými prostriedkami sa požiadavky katolíckej menšiny na odtrhnutie provincie Ulster s dvojtretinovou protestantskou väčšinou od Británie nedali uskutočniť. Ani vymáhanie páchaním teroru protestantov a Londýn neobmäkčilo. Severné Írsko sa ocitlo v začarovanom kruhu koncom 90. rokov, keď sa Británia pustila do seriózneho riešenia menšinových otázok. V tom čase sa už hospodársky vzmáhala Írska republika a zlepšovali sa celkové pomery v Severnom Írsku. Rast prosperity si vyžadoval upokojenie atmosféry a nahradenie konfrontácie dialógom. To viedlo IRA k uzavretiu prímeria v roku 1997 a Veľkonočnej dohody nasledujúci rok. Prijal sa projekt nahradenia centrálnej správy z Londýna miestnou samosprávou s pomerným zastúpením. Politické krídlo IRA – Strana Sinn Fein – dosiahlo postavenie oficiálneho rokovacieho partnera a prebralo primeraný podiel zodpovednosti. O odvekých krivdách sa tak začalo verejne debatovať a spoločne sa hľadali východiská. Terorizmus prestal plniť funkciu baranidla, pretože dvere, ktoré mal rozbíjať, sa otvorili. Islamistické teroristické útoky v USA vystrašili 11. septembra 2001 amerických Írov do takej miery, že si prestali idealizovať IRA a privierať oči nad jej používaním teroru ako nástroja na dosahovanie politických cieľov. Transatlantické finančné podpory pre IRA rýchlo vyschýnali a bezprecedentné bezpečnostné opatrenia na oboch brehoch Atlantiku paralyzovali akcieschopnosť írskych teroristov. Amerika a Británia zamenili métu neustáleho rozširovania osobných slobôd za prioritu ich podriadenia bezpečnostným záujmom, hoci za cenu okliešťovania ústavných práv. Tento bič spojený s cukrom premietnutým do zapojenia Sinn Fein do spolurozhodovacích mechanizmov zaúčinkoval ako čarovný prútik a severoírski republikáni pristúpili na zrieknutie sa násilia. Bol už najvyšší čas. Hrozilo totiž, že islamistické teroristické siete by ovládli infraštruktúru slabnúcej IRA a výsledný hybrid by bol synergicky odolnejší, adaptabilnejší, kreatívnejší a nemilosrdnejší. Britské bezpečnostné zložky sa teraz budú môcť sústrediť na boj proti terorizmu islamistického razenia. Jeho ideológovia i stratégovia sú nútení hľadať v Británii iných partnerov ochotných pristúpiť na úzku spoluprácu. Len tak sa utlmí vynikanie ich cudzorodosti a rozšíri sa tábor spojencov v majoritnej spoločnosti. Autor je analytik medzinárodných vzťahov