Švajčiarsky Davos už tento rok nepočul o „pevných základoch“, na ktorých stojí americká ekonomika. Ani o svetlých ekonomických zajtrajškoch Európskej únie. Hlavný tón udali prejavy ruského premiéra Vladimíra Putina a jeho čínskeho kolegu Wen Ťiao-pao, ktorí rozhodne nešetrili kritikov voči „Západu“.
Svetové ekonomické fórum v Davose sa rado prezentuje ako „priestor spolupráce“, kde sa môže v poloformálnej atmosfére stretnúť globálna elita a diskutovať aj o kontroverznejších témach. V skutočnosti mal však ešte minimálne jednu funkciu – bol veľkou politickou šou, ktorá mala svet uistiť, že globálny ekonomický vývoj ide správnym smerom a prípadné „parciálne problémy“ sú dočasné a riešiteľné. Globálna ekonomická kríza, ktorá začala pomerne nenápadne ešte v lete 2007 v jednom segmente amerického finančného trhu, však všetko zmenila. Tento rok bola nálada v Davose pochmúrna. Zástupcovia sveta politiky i biznisu sa väčšinou ani nepokúšali načrtávať cestu z ekonomickej krízy – obmedzovali sa na hľadanie spôsobu, ako minimalizovať jej dopady. Triumfalizmus minulých rokov vystriedalo opatrné sebaspytovanie. A samozrejme, hoci nie oficiálne, hľadanie vinníkov.
Ruský premiér s chuťou pripomenul delegátom z USA, ako minulý rok hovorili o „zásadnej stabilite a jasných výhľadoch“ americkej ekonomiky. Nezabudol pripomenúť, že „investičné banky, pýcha Wall Street, v podstate prestali existovať“. Wen Ťiao-pao mal zas niekoľko jasne mierených poznámok na adresu „nevhodnej makroekonomickej politiky“ niektorých „nemenovaných krajín“ ako aj o „neudržateľnom modely rozvoja, charakterizovanom dlhodobo nízkou úrovňou úspor a vysokou spotrebou“.
Kritika na adresu Spojených štátov amerických za mieru, akou prispeli k rozpútaniu globálnej krízy (nezodpovednou makroekonomickou politikou, slabou reguláciou finančného sektora, atď.) nebola ničím novým. Od septembra minulého roku, keď sa začali jasnejšie rysovať netušene obrovské rozmery problému, už zaznela z úst mnohých politikov, vrátane európskych. K tomu sa v Davose pridali obavy z plánov Obamovej administratívy. Obrovský plánovaný deficit – v roku 2009 až 1,2 bilióna dolárov – bude financovaný obligáciami. Z medzinárodných trhov to môže vysať likviditu a tým predĺžiť a prehĺbiť krízu. Washington však tvrdí, že minimálne časť viny nesie aj Čína. Nový americký minister financií Timothy Geithner predminulý týždeň obvinil Peking z manipulácie menou: čínske vedenie už dlho počúva obvinenia, že umelo udržiava jej nízku hodnotu, aby podporovalo rozvoj vlastnej ekonomiky živený exportom.
Premiér Putin obvinil de facto oboch. Po tom, ako prehlásil unipolárny svet za „zastaraný“ a predpovedal koniec úlohy dolára ako svetovej rezervnej meny, povedal: „Celý systém hospodárskeho rastu, kde jedno regionálne centrum tlačí bez prestania peniaze a spotrebováva materiálne bohatstvo, zatiaľ čo druhé regionálne centrum vyrába lacné tovary a šetrí peniaze tlačené inými vládami, zažil veľký úder.“
V diskusiách o tom, ako riešiť súčasnú krízu a ako predísť ďalším podobným, je najčastejšie používaným slovným spojením „potreba spolupracovať“. Zatiaľ veľa nenasvedčuje, že by šlo o viac ako slová. Bezprostredným následkom globálnej ekonomickej krízy tak môže byť posilnenie protekcionizmu. Svetoví lídri o ňom síce takmer jednohlasne tvrdia, že je najhorším riešením, no bez problémov sa k nemu uchýlia ako k „menšiemu zlu“.
