Na mimoriadnom sneme HZDS v Dubnici nad Váhom sa prakticky neudialo nič mimoriadne. Toľko očakávaná analýza Pyrrhovho víťazstva v lanských parlamentných voľbách bola skôr oznámením o už známych chybách a nie kritickým rozborom predvolebnej kampane. Aj keď to malo byť kolektívne dielo, evidentne z jeho obsahu trčal ošúchaný rukopis už bývalého podpredsedu hnutia Augustína Mariána Húsku. Informácia Ivana Gašparoviča o spôsobe prechodu hnutia na štandardnú politickú stranu bola skôr víziou, než programom, ktorý by mal dostať konečnú podobu už v niektorý tohtoročný jesenný mesiac. Vo vedení hnutia sa objavila iba jedna nová tvár, aj to ešte s biľagom vysokého funkcionára Lexovej SIS. Je tiež ťažko pochopiteľné, že delegáti, možno ako za bolestné, zvolili za jedného z podpredsedov hnutia aj Gustáva Krajčiho, zbaveného poslaneckej imunity.
Je už doslova na smiech argument, že hnutie pred voľbami nezvládlo mediálnu politiku. Veď malo v rukách dva najsilnejšie masokovokomunikačné protriedky – Slovenskú televíziu a Slovenský rozhlas. Pamätné je vyjadrenie Dušana Slobodníka: Dostať do rúk televíziu a rozhlas – a všetko bude inak. Čo si ešte viac mohol Vladimír Mečiar pred voľbami v mediálnej politike želať?
Svedectvom, že hnutie sa neskutočne spoliehalo na silu STV a SRo, je aj skutočnosť, že post jeho podpredsedu pre mediálnu oblasť po odchode Oľgy Keltošovej na veľvyslanecký post do Washingtonu ostal neobsadený až do dubnického mimoriadneho snemu. A ak seriózny novinár zistí, čo už je verejne známa vec, že snem na tento post zvolil bývalého šéfa kontrarozviedky SIS, musí mať dobrý žalúdok.
HÚSKOVA ANALÝZA BEZ HĹBKY
Augustín Marián Húska vo svojej správe hovoril čosi aj o zanedbaní práce s mladými ľuďmi, pričom na predvolebný nominačný snem hnutia do Trnavy ich vlaky z celého Slovenska pozvážali možno dve-tri stovky. Konečne Húska otvorene priznal, že hnutiu sa nepodarilo nájsť v zahraničí spojencov. Nijaká zmienka o privatizácii alias rabovačke národného majetku, ktorá bola objektívne najpodstatnejším faktorom utrpeného volebného víťazstva HZDS. Ani slovo o prijímaní protiústavných zákonov a porušovaní iných právnych noriem.
Len napríklad aký taký pohľad do týchto dvoch zrkadiel by musel Húskovu správu značne ovplyvniť. Tomuto pohľadu sa však mečiarovci zanovito vyhýbajú, pretože by v zrkadlách videli mimoriadne zlý obraz svojho štvorročného vládnutia. O vybrakovaní štátu sa totiž nielen ťažko počúva, veľmi ťažko hovorí, ale úplne najťažšie sa o tom rokuje na sneme hnutia. Aj jeho predseda sa obmedzí len na informácie, že Alexander Rezeš je už len radovým členom hnutia (práve v deň smenu vydával dcéru) a nie je členom jeho tímu na prezidentnskú kampaň a že s Karolom Martinkom, ktorý je poriadne namočený do privatizácie piešťanských kúpeľov, sa nestretol od decembra 1997. (Odkedy sa nestretol s jeho manželkou Blaženou, to pred novinármi ostalo utajené). A ani zmienka o privatizácii Slovnaftu, Nafty Gbely a iných podnikov.
Rovnako krivý obraz v zrkadle by museli vidieť autori správy o výsledkoch volebného úspechu-neúspechu HZDS aj po pohľade na úctu k ústave a k právu vôbec. Už ako evergreen znie fakt, že počas štyroch rokov poslanci bývalej koalície na čele s HZDS prijali dvadsať právnych noriem, ktoré napokon ústavný súd vyhlásil za protiústavné. O tom, že sa tieto úkony diali aj s požehnaním Vladimíra Mečiara, asi ťažko niekto môže pochybovať, pričom tento človek s bohorovným pokojom pred novinármi vyhlási, že nie si je vedomý porušenia nijakého právneho predpisu. Ak bude mať pravdu, tak iba preto, že na to využíval Katarínu Tóthovú, Jána Cupera, alebo novozvoleného podpredsedu Vojtecha Tkáča.
OTÁZNIKY NAD TRANSFORMÁCIOU
Hnutie evidentne zaspalo vývoj, pretože súčasné úvahy o jeho premene na politickú stranu sú viac-menej iba vajataním aj vzhľadom na stav politickej scény na Slovensku. Hlasy o jeho možnej orientácii na sociálnodemokratickú alebo socialistickú musia naraziť na pevnú obranu tohto priestoru Stranou demokratickej ľavice a v ostatnom čase aj Stranou občianskeho porozumenia. Ak by teda z HZDS vznikol na Slovensku ďalší podobný politický subjekt, zákonite by musel byť bez Vladimíra Mečiara, Ivana Gašparoviča, Augustína Mariána Húsku, Dušana Slobodníka, Romana Hofbauera a ďalších. A to aj v tom prípade, ak by tzv. sociálnodemokratický, resp. socialistický prúd v ňom chcel konvergovať do SDĽ, o čom skryto uvažuje jej predseda Jozef Migaš.
Mečiarovcom teda s najväčšou pravdepodobnosťou ostane jednoduchšia cesta – premena na ľudovú stranu. Tento ich signál však smeruje ku KDH. V tomto procese totiž Mečiarovo hnutie nemusí robiť podstatné zmeny v stanovách a ani v získaní nových členov, či sympatizantov. Jeho doterajšia podoba širokospektrálnosti totiž už teraz vyhovuje slovenskému ponímaniu ľudovej strany. Týmto smerom teda bude viesť cesta HZDS k jesennej premene, ktorá by okrem iného mala skoncovať aj s doterajším názvom tohto politického subjektu. Ak to Vladimír Mečiar myslel vážne, a v tomto prípade aj jeho myslenie dospelo k takémuto poznaniu, po prípadnom neúpechu v prezidentnkých voľbách by na jeseň mal definitívne odísť z politickej scény.
Autor je komentátor denníka PRÁCA
