Voľby máme všetci za sebou a môžeme si vydýchnuť.
Hororový pat sa podarilo prekonať a našiel sa dostatok politickej vôle na vytvorenie väčšinovej ľavo-pravej koalície. Vyhnúť sa tak nejasným experimentom s úradníckou vládou, resp. zopakovaniu volieb.
Riešenie, ktoré sa zvolilo, je z reálnych možných kombinácií asi to najlepšie.
Hra o víťazstvo medzi ľavicovým Smerom a ostatnými pravicovými stranami bola veľmi tesná a nejasná, až do bodu, kedy SNS oznámila, že je pripravená vytvoriť koaličnú vládu so Smerom.
Po tomto rozhodnutí volebná opona spadla a v priebehu niekoľkých hodín sa rozhodli pre vstup do vlády aj protificovskí bojovníci z Mostu-Híd a Siete.
Pravicové strany pánov Sulíka a Matoviča boli prinútené priznať porážku a uspokojiť sa s pozíciou „razantnej opozície“.
Smer tak štvrtý raz vyhral voľby a tretí raz dostal možnosť zostaviť vládu. Jeho 28-percentný volebný zisk ho k tomu v najvyššej legitimite aj oprávňoval.
Že Smer mohol a mal byť veľkorysejší k svojim zdecimovaným partnerom v tejto patovej situácii, sa potvrdí možno až v budúcnosti.
Držať sa iba volebnej matematiky pri sile Smeru a nebrať do úvahy sebaponíženie a politickú diskreditáciu jeho nových partnerov, ktorí sa z antificovcov stali jeho súpútnikmi, bolo asi zbytočné. Nakoniec vládnutie so zneucteným partnerom bude vrhať zlé svetlo aj na samotný Smer.
Ale keď sa už tak v Smere rozhodlo, mohli aspoň ponúknuť do novej vlády nových ľudí, aby sa tak zamedzilo totálnej politickej smrti Mostu-Híd a Siete a dať tak väčšiu šancu vláde, aby vydržala celé štyri roky.
Rovnako hektika pri personálnych nomináciách na nižších vládnych úrovniach mala za následok, že koaliční partneri museli často siahnuť po kádroch, ktoré do týchto inštitúcií predtým nominoval Smer.
Vrastanie týchto strán do Smeru sa však môže stať v budúcnosti pre ne osudným.
Z personálneho zloženia parlamentu ako i vlády je vidieť úpenlivú snahu Smeru udržať kontinuitu medzi predchádzajúcou jednofarebnou vládou Smeru a ľavo-pravým „zlepencom“ novej koaličnej vlády. Toto úsilie však v niektorých prípadoch je nielen zbytočné, ale môže aj ohroziť fungovanie vlády a jej životnosť.
Možno tá úpenlivosť je aj výrazom toho, že predseda Smeru opäť bude hľadať nejaké riešenie, ako odísť z vrcholnej funkcie, ako to naposledy predviedol pri prezidentských voľbách SR.
Zdá sa mi, ako by už nemal radosť z najvyšších pozícií a cíti sa unavený. Mal by na to právo po dvadsiatich rokoch vo vrcholovej politike…
Určite ale i jemu je jasné, že odísť môže iba z fungujúcej a jednotnej strany, a preto asi aj ten dôraz na osvedčených a preverených ľudí a vysoká opatrnosť pri personálnych zmenách…
Je pravdou, že osoba Roberta Fica je tým tmelom, ktorý robí Smer Smerom. A to v dobrom i v zlom, ako to býva aj vždy v živote.
Smer, napriek významným úspechom Slovenska v raste HDP, poklese nezamestnanosti, vo fiškálnej disciplíne však zrejme nenaplnil očakávania voličov, pretože tieto úspechy sa nepremietli dostatočne do zlepšenia životnej úrovne občanov a nepomohli k tomu ani sociálne balíčky.
Rovnako pozitívne postoje premiéra a vlády v zahraničnopolitických otázkach, Grécka kríza, Ukrajina, embargo proti Rusku, utečenecká kríza… mali celospoločenskú podporu a neboli rozporované ani opozíciou. Napriek tomu tieto pozitívne postoje sa nepremietli do adekvátnej podpory Smeru.
Smer oproti predchádzajúcim voľbám stratil tretinu stúpencov a počet jeho kresiel v parlamente klesol z 83 na dnešných 49.
Ukazuje sa tak, že ústredným bodom parlamentných volieb nebola snaha objektívne posúdiť hospodárske výsledky Slovenska ani jeho zahranično-politické postoje, ktoré táto krajina pod vedením Smeru dosiahla, ale otázky korupcie a vládneho boja proti nim.
Korupcia, ako získavanie výhod na úkor štátu, sa tak stala kľúčovou otázkou s vážnymi ideologickými dôsledkami, ktorá rozdelila spoločnosť na tých, ktorí podporujú Smer a na tých, ktorí chceli jeho vládu ukončiť.
Názory a postoje, ktoré voliči mohli tolerovať Dzurindovi a Miklošovi, t. j. že štát je zlý vlastník a preto všetky jeho funkcie treba sprivatizovať a všetky zákazky štátu teba dať do súkromných rúk, najčastejšie spoločnostiam s neznámymi vlastníkmi, pri jednofarebnej vláde Smeru už tolerovať nemohli.
Názor, že korupcia je iba akýmsi nafúknutým problémom, ktorý živili opozičné médiá či volebné štáby pravicových strán, nezodpovedá skutočnosti.
Ak Smer nechce byť posledný raz v exekutíve, musí uznať, že je to reálny problém.
Nespokojnosť občanov s potieraním korupcie zo strany vlády a s vyvodzovaním postihov voči tým, ktorí reálne alebo domnelo vykázali snahu okradnúť štát, resp. jeho občanov, zmarila predpoklady agentúr, ako voľby dopadnú.
Tolerantnosť Smeru ku korupcii stála túto stranu takmer 500 tisíc voličov, ktorí sa mu dnes otočili chrbtom a takmer ho pripravili o možnosť zostaviť novú vládu.
Slovensku hrozilo, že bude vystavené spisovaniu „čiernych kníh“ a „čiernych zoznamov“, kto pôjde do teplákov. Bola by to nielen strata času, ale i veľká diskreditácia a hanba Slovenska v čase, keď bude predsedať krajinám EÚ.
Korupčné správanie aj na úrovni jednofarebnej vlády musel Smer priznať viackrát.
Tolerantné a nesystémové posudzovanie korupcie ho usvedčovalo, že táto otázka nebola prioritou vlády Smeru.
Obhajoba takéhoto správania spôsobom, že predchádzajúce vlády sa tiež nevyhli takýmto aféram a tiež nevyvodili z toho žiadne postihy, je oportunistická a pre chudobného slovenského občana neprijateľná. Ak napríklad Smer vedel a ešte i dnes vie o podvodoch, ktoré sa vykonali za ministrovania pána Uhliarika pri nákupoch či predaji zdravotníckej techniky a liečiv…, tak malo byť jeho povinnosťou vec vyšetriť, a nie podsúvať názor, že tak to robila aj opozícia a preto nemá právo ho za to kritizovať.
Korupcia rozdelila politické strany i voličov na tých, ktorí ju už museli priznať a na tých, ktorí majú vynikajúce protikorupčné programy pre budúcnosť. (V tejto súvislosti si musíme odmyslieť, že aj autori nových protikorupčných programov majú už dostatok vlastných skúseností ako „vybabrať so štátom“).
Neochota Smeru vyvodzovať osobnú zodpovednosť za transakcie, ktoré pripravili štát o aktíva, ho usvedčuje aj z ideologického pochybenia, pretože ho vedie k názoru, že štát je zlý vlastník a preto ho treba sprivatizovať.
Osvojenie si, resp. pripúšťanie techník ľavicovým Smerom, ako vybabrať so štátom, ako sa uspokojiť s toleranciou k takýmto aktivitám vedie k tomu, že občania strácajú dôveru k zavedeným politickým stranám a politikom a to bez ohľadu, či ide o ľavicové alebo pravicové politické zoskupenia.
Nečinnosť politických štruktúr a fakt, že i ľaví i praví sú „zamúčení“, vytvára spoločenskú objednávku na nové radikálne a neštandardné politické strany. Toto ukázali aj slovenské voľby 2016.
Kritika premiéra Fica, že on svojím protiimigrantským postojom nesie zodpovednosť za úspech Kotlebovej strany, je skôr absenciou zdravého rozumu a nesebakritického postoja slovenskej pravice a jej neobjektívneho posúdenia chudoby a príjmu slovenských občanov.
Ak občania strácajú dôveru v svoju politickú reprezentáciu, pretože táto nemá záujem o prosperitu štátu a jeho inštitúcií, lebo uprednostňuje súkromné záujmy politikov, príp. ich sponzorov, sú nútení hľadať ochranu v netradičných a nesystémových stranách. O tomto boli slovenské voľby, a preto sa zbytočne politické reprezentácie vzájomne obviňujú, kto „vytvoril“ pána Kotlebu.
Hrozný obraz o našej politickej elite poskytli aj televízne predvolebné diskusie.
Ukážkovou bola predvolebná diskusia v Markíze, kde mladý zástupca predsedu pána Kotlebu, keď komentoval protikorupčný program pána Lipšica, položil mu jednoduchú otázku: „Čo ste urobili vy, keď ste boli členom vlády a ministrom vnútra s bojom proti korupcii? Nič!!!“ Pána Lipšica táto otázka aj s odpoveďou tak zmiatla, že nedokázal na ňu odpovedať…
Samozrejme, aj vzájomné útoky v týchto debatách, kde sa aktéri predbiehali, kto a s akými zločincami a v akých kauzách bol namočený, ukázali, kam sa naše politické elity dostali a kto vlastne tieto radikálne politické sily dáva do pohybu.
V posledných rokoch sa zvyšuje citlivosť občanov na nezáujem a neriešenie korupčných káuz, pretože občania vo svojej zložitej príjmovej situácii už nie sú ochotní podporovať tých, ktorí sa iba vyhovárajú na nedostatočnú legislatívu, na slabú a nemotornú políciu a na často pochybné rozhodovanie slovenských súdov.
Nezáujem tradičných politických strán riešiť tento problém má za následok, že občania sa začínajú obracať na neštandardné strany, ktoré ponúkajú jednoduché a rýchle riešenia, ako zbaviť spoločnosť tohto rozkladného fenoménu. Tieto strany ponúkajú silný štát, silnú vládu a silného vodcu, ktorý vie vyriešiť všetky problémy, vrátane korupcie.
Je dostatok príkladov z dejín, ako a kam takáto ochrana občanov môže dôjsť a čo za to budú musieť zaplatiť…
Zamedziť takýmto radikálnym silám vstup do parlamentu nie je možné iba osvetou a presvedčovaním ľudí o zlých úmysloch radikálov a zároveň byť tolerantný voči vlastnej chamtivosti a zjavným zlodejinám.
Jediným účinným nástrojom, ako tento problém riešiť, je upevňovanie a rešpektovanie demokratických pravidiel v celej spoločnosti a najmä v štandardných politických stranách, ktoré sa striedajú v exekutíve.
Politické stany sú často mimo záujmu spoločnosti a ich činnosť je často považovaná za súkromnú záležitosť ich členov, ich pôsobenie je často prezentované ako dôverné, resp. až tajné.
Spôsob ich rozhodovania, finančné otázky, ako aj vlastnícka štruktúra, či členská základňa sa často považujú za veci dôverné, ktoré sa netýkajú ostatných občanov. Tento paradox medzi súkromnými záujmami jednotlivých členov politických strán a ich úlohami nominovať do štátnych funkcií svojich členov, je citlivým bodom každej zastupiteľskej demokracie.
Politické strany svojimi nomináciami do štátnych funkcií vytvárajú charakter štátu a základ jeho personálnej štruktúry. Spôsoby, akými uspeli a postupovali nominanti v straníckej hierarchii, s najväčšou pravdepodobnosťou budú aplikovať aj v štáte a jeho štruktúrach. Tento bod, v ktorom dochádza k spojeniu súkromných a všeobecných záujmov, sa musí stať stredobodom záujmu nielen médií, ale aj širokej verejnosti.
Bude dôležité, aby sa občania vedeli vo voľbách rozhodnúť, či strany fungujú na základe demokratických pravidiel alebo na vodcovskom princípe, či na základe odporúčaní sponzorov, a teda, komu preto dajú svoj hlas.
Nemožno tolerovať a zatvárať oči pred pochybeniami vlastných členov a presadzovaním ich osobných záujmov, rovnako ani nemožno všetko nechať s dôverou na „múdre najvyššie stranícke vedenie“.
Ak nebudú politické strany vnútorne demokratické, ak sú zbavené zložitých a často i zbytočných a dlhých diskusií, tajných volieb pri všetkých nomináciách a možnosti vyjadriť slobodne svoj názor akýmkoľvek spôsobom, nebudeme môcť čakať, že bude inak fungovať aj tento štát a jeho inštitúcie.
Ak nepríde k posilneniu vnútrostraníckej demokracie v štandardných stranách, potom počet tých, ktorí sa budú chcieť promenádovať v uniformách v našom parlamente bude narastať…
Korupcia, ako okrádanie štátu a teda i samotných občanov, nie je tak ničím iným iba krízou straníckej demokracie a neschopnosťou ich transparentného konania.
Ľudia nie sú hlúpi! Sú však často iba slabí a preto im treba dodať odvahu osvedčenými demokratickými pravidlami. Korupcia nie je tak iba zradou na vlastnom občanovi, ale je popretím účelu politiky a celej zastupiteľskej demokracie. Bohužiaľ, táto prax nie je však iba nejakou slovenskou zvláštnosťou, ale má globálny charakter.
Je zlé, že nemožno čerpať pozitívne príklady ani z takých vyspelých demokracií, ako sú Nemecko a Francúzsko, v ktorých takisto badať sklamanie z politikov a nárast záujmu o radikálne politické strany.
Napríklad tvrdenie CSU a CDU, že pani Merkelová „nemá alternatívu…“, nie je ničím iným, iba priznaním vlastného zlyhania pri výbere svojho politického lídra.
Rovnako aj francúzsky prezident pán Hollande, ktorý chce prelomiť svoju 15-percentnú podporu a zaujať občanov bombardovaním Líbye či iniciatívou na Ukrajine… ukazuje, že strany vo výbere svojich lídrov zlyhali, pretože vnútrostranícke mechanizmy týchto strán umožňujú rásť politikom, ktorým chýba osobný názor a invencia.
Globálny charakter tohto problému je zrejmý aj v USA. Odtrhnutie tradičných strán od reality a presadzovanie politikov vhodných skôr pre showbiznis, ukazuje na hlboké rozpory v názoroch občanov a hlavných politických strán.
Neoddiskutovateľná podpora Donalda Trupma v primárkach a jeho odmietanie vlastnou republikánskou stranou je názorným príkladom toho, ako sa názory občanov líšia od predstáv politických centrál.
Parlamentné voľby 2016 sa skončili a nová ľavo-pravá koalícia je konštituovaná. Zápas o demokratický charakter štátu a politických strán však musí naďalej pokračovať a to nielen na Slovensku, ale aj v EÚ.
(Autor je konzervatívny socialista)
