Hodvábna cesta na hranici Európskej únie

Experti, ktorí sledujú geopolitické aktivity Ruskej federácie a Číny v ostatnom období na postsovietskom priestore, sa zhodujú, že niekedy nepredvídateľná politika Kremľa (plus systémové problémy ruskej ekonomiky) a plazivo-koncepčné geoekonomické správanie Číny nútia postsovietske krajiny hladať alternatívy.

Najmä ak je jasné, že smerovanie do EÚ je pre nich na základe politických rozhodnutí jednoducho cesta zarúbaná (čo si v Kyjeve  alebo aj v Kišiňove s prispením európskych Slovanov nechcú priznať).

Aj preto Minsk, ak je pre Brusel problémom, je ochotne na lavici s Moskvou a predovšetkým v ostanom obodobí veľmi silne koketuje s Pekingom. Je to dobré? Je to zlé? Túto dilemu nech si riešia v Bielorusku. Faktom však ostáva, že Hodvábna cesta (jej projekt) sa zasa posúva (mimo Slovenska). Vyššie cez Bielorusko, ktoré asi bude zohrávať kľúčovú úlohu na vstupe/výstupe čínskej produkcie do Európskej únie ako nepostradateľný game changer.
 

Minsk – Peking

Ak sa pozrieme do modernej histórie, tak diplomatické vzťahy medzi Bieloruskom a Čínou boli nadviazané veľmi skoro po tom, čo, žiaľ, prvý a našťastie aj posledný prezident a hrobár Sovietskeho zväzu, v súčasnosti občan žijúci v Londýne, Michal Sergejevič Gorbačov zvestoval mestu a svetu, že Sovietsky zväz ukončil svoju existenciu.

Konkrétne to bolo 20. januára 1992, pričom Minsk sínusoidne hovorí o vzťahoch s Čínou ako o strategických.

Pravda viac je to o náladách súčasného prezidenta Aleksandra Grigorieviča Lukašenka, aj keď v ostatnom období vychýlenie minského kyvadla smerom od Ruska k Číne sa javí ako dlhodobé a konečné – čo však z mnohých dôvodov nemusí byť a dokonca ani nie je pravda! Faktom je, že historicky sú vzťahy Minska a Moskvy postavené na nekonečnom handlovaní, v rámci ktorého sa obe zúčastnené strany snažia vyžmýkať maximum. A samotný A. Lukašenko je človek s neprekonateľným politickým talentom, ktorý zrejme ovláda diela A. Machiavelliho naspamäť.

Inak prezident Bieloruska navštívil Čínu (v rôznom formáte) dostatočne veľakrát (podobne ako aj iní prezidenti, ktorým záleží na svojej krajine) – v rokoch 1995, 1997, 2001, 2005, 2008, 2010, 2013, 2015, 2016, 2017 a 2018. Recipročne bol čínsky prezident v Bielorusku v rokoch 2001 a 2015.

Zo zoznamu návštev možno zvýrazniť rok 2016 (28. – 29. september 2016), keď sa Minsku podarilo počas oficiálnej návštevy prezidenta A. Lukašenka naladiť nové – dôverné a všestranné vzťahy partnerstva a vzájomne výhodnej spolupráce s Pekingom.[1]

Relatívne prednedávnom (presnejšie na Veľký piatok) vystúpil prezident A. Lukašenko so svojím už tradičným „Posolstvom k národu a parlamentu“ [2] (národ a parlament sú pre neho zjavne dve odlišné kategórie), v ktorom o.i. oznámil, že dňa 7.novembra 2019 sa v Bielorusku uskutočnia predčasné parlamentné voľby (pôvodne predpokladané v lete 2020) a prezidentské sa budú konať – podľa plánu – v auguste 2020. Ten dátum predčasných parlamentných volieb je trochu problematický, pretože ide o bieloruský štátny sviatok (VOSR).

Ďalej oznámil, že Bielorusko ostane naďalej aktívnym proponentom eurázijskej integrácie a svoje aktivity nacieli na smerovanie „… rozvoja Zväzového štátu Bieloruska a Ruskej federácie…“ Ďalej, že Čína je jedným z najdôležitejších a „… strategických partnerov Bieloruska…“

Eurázijská integrácia je široký pojem a Minsk zjavne vidí svoje dôležité miesto v čínskom globálnom projekte, o ktorom sa už na stránkach SLOVA neraz písalo, Novej Hodvábnej cesty.

V tomto kontexte a tu sa trochu pristavíme, lebo o Zväzovom štáte Ruskej federácie a Bieloruska (Zväz Ruska a Bieloruska – Союзное Государство России и Белоруссии (СГРБ), Союз Беларусии и России) sa na Slovensku málo vie. Ono totiž 2. apríla 1997 bola v Moskve prezidentmi Bieloruska a Ruskej federácie podpísaná Dohoda o Zväze Bieloruska a Ruska (Договор о Союзе Беларуси и России) a následne, 23. mája 1997, sa uskutočnil podpis Ústavy Zväzu Bieloruska a Ruska (Устав Союза Беларуси и России).  

Pritom napriek tomu, že Bielorusko a Ruská federácia sú od roku 1997 v spoločnom zväze alebo spoločne zakladali Eurázijskú ekonomickú úniu (EEÚ), ich dnešné vzťahy nie sú (ako sme už uviedli) ani romantické, ani optimálne. Nakoniec to potvrdzuje „expresná“ výmena ruského veľvyslanca v Minsku. Bývalý predseda Šanghajskej organizácie spolupráce, exgubernátor Irkutskej oblasti a súčasný ruský senátor D. Mezencev[3] začne svoju diplomatickú misiu koncom mája t. r. Na rozdiel od predchádzajúceho veľvyslanca M. Babiča, ktorý po necelých ôsmich mesiacoch náhle zavŕšil svoju misiu v Minsku, nebude nový ruský veľvyslanec mať štatút Osobitného predstaviteľa prezidenta Ruskej federácie pre obchodno-ekonomické otázky. A všetci veria, že D. Mezencev nebude ani veľkorusko arogantný ako jeho predchodca, ktorý pokazil všetko na čo siahol!

 

Strategické vzťahy

Spočiatku, po roku 1991, Minsk veľmi lacno dodával do Číny sovietsku vojenskú techniku, ktorá ostala v Bielorusku, za čo Peking preventívne a ochotne finančne dotoval bieloruskú ekonomiku.

Zlom nastal roku 2013, po tom, čo Peking ohlásil svoj koncept Hodvábnej cesty, projektu „Jeden pás – jedna cesta“, vytvorenia medzinárodného transportného a obchodného koridoru medzi Čínou a Európou, kde sa Európa bez Bieloruska, na rozdiel od Ukrajiny, ktorá sa sama s pomocou Washingtonu z tohto globálneho projektu vyfaulovala, a stiahla pod vodu pritom aj Slovensko, nezaobíde.

Bielorusko sa pritom celkom logicky javí ako posledná stanica smerom do Európy, pričom na to má o.i. aj geografické predpoklady.

Už dnes je Čína pre Bielorusko arcivýznamným partnerom – a to nielen z pohľadu tranzitu a transportu, ale ako kľúčový investor, technologický partner a úverová stabilita, o vojensko-technickej oblasti nehovoriac. Čína sa stala logickým pragmatickým (s prvkami stability a perspektívnosti, čo rečičky zo strany Bruselu nezmenia a nenahradia) fenoménom alternatívy Západu. Ten, nevedno prečo, a po mnohých globálnych prehrách (Ukrajina) neustále akcentuje akúsi abstraktnú „hodnotovú“ orientáciu, či agendu, ktorá, dokonca aj v tuhej v európskej praxi, zlyháva.

V oblasti priamych zahraničných investícií do bieloruskej ekonomiky sa Čína nachádza zatiaľ na 9. mieste. Hodnota investícií v roku 2018 dosiahla viac ako 300 mil. $ (cca 3,5% všetkých priamych zahraničných investícií). Pre poriadok, pred Čínou sú v investovaní krajiny ako Rakúsko, Holandsko, Nemecko alebo Irán. Napriek tomu tradične najväčšími investormi sú Ruská federácia a Cyprus.

Treba spomenúť, že jedným z najväčších projektov bielorusko-čínskych vzťahov v ekonomickom segmente je spoločný technologický park „Veľký kameň“ neďaleko Minska, v ktorom už dnes sídli 44 veľkých zväčša čínskych spoločností, medzi nimi napr. Huawei, ZTE, Chengu Yinzhu či China Merchants.

Okrem pôvodného zámeru zvláštnej, špeciálnej ekonomickej zóny sa má „Veľký kameň“ perspektívne stať aj logistickým a finančným centrom Hodvábnej cesty s presahom na priestor Eurázijskej ekonomickej únie, čo sa určite nebude pozdávať optimistom v Nur-Sultane. V plánoch čínskych investorov je aj dopravné prepojenie „Veľkého kameňa“ s vnútrozemským portom v nemeckom Duisburgu.

Ďalším významným spoločným projektom je výroba automobilov Geely v závode BelGee v Žodine a Zoomlion-MAZ v Mogiľove, ktorá sa profiluje v oblasti nákladných hydraulických manipulátorov. Čínsky ekonomický záujem v krajine má presah aj v energetike, keď v auguste 2018 bol vo Vitebsku dokončený kapacitne najsilnejší hydro-energo zdroj v krajine.

Hodvábna cesta, ktorú mnohí kritici a aj fanúšikovia pro domo nazývajú ako nový „čínsky Marshallov plán“ (a asi preto tá nervozita vo Washingtone), má aj negatívno-praktický rozmer pre Minsk. V prípade neúspešnosti čínskej investície vysatie strategických koncesií v krajine. Nakoniec Peking už dnes vlastní cca 18% zahraničného dlhu Bieloruska.

Na druhej strane, Hodvábna cesta ako koncept (investície z Číny do ekonomiky Bieloruska a niekedy rigidný a až toporný postoj EÚ vo vzťahu k veciam ,ktoré sú výlučne bieloruskými a s univerzalizmom nemajú nič spoločné), to však dokáže eliminovať!

Nezabúdajme na dopravný segment. Len v roku 2018 bolo cez územie Bieloruska prepravených 335 tis. kontajnerov tovaru. Z EÚ do Číny 143 tis. kontajnerov a z Číny do EÚ 192 tis. kontajnerov (celkový tranzit si pripísal index 130%). Výstavba veľkého logistického centa v Orši (východ Bieloruska) a prekládkového centra neďaleko Brestu potvrdzujú, že Peking to na hranici EÚ nenecháva na náhodu.

Únik od Moskvy prostredníctvom Číny?

Je možný aj taký scenár, aj keď je principiálne strategicky nepravdepodobný (takticky možno). Platí však pravá strana rovnice, že pre Bielorusko je partnerstvo s Čínou strategicky rozhodujúce! A to nielen z dôvodu investícií, finančných sanácií, alebo dodávok technológií, ktoré – a to je nejasné prečo – EÚ nechce pod dáždnikom sankcií realizovať.

Peking pritom veľmi dobre vie, že rozvoj čínsko-bieloruských vzťahov je priamo naviazaný na zlepšenie vzťahov Bieloruska s Európou (tu ide o inštitucionálny prienik Minsku na európske trhy).

To ide ruka v ruke s potrebou politickej a ekonomickej stability v Bielorusku, pričom ale tlak Pekingu (na rozdiel od Washingtonu a čiastočne aj Bruselu) na politické zmeny v Minsku bude nulový.
 

Na záver

Ide tu o partnerstvo, alebo o expanziu? Problémom do budúcnosti pre Minsk je fakt, že Peking ponúka tzv. previazané úvery, ktoré garantujú nákup technológií na investície do Bieloruska výlučne v Číne, vrátane stavebných kapacít – čím sa vytvárajú pracovné miesta v Bielorusku predovšetkým pre čínskych špecialistov a Bielorusi robia „servis“.

Jedno čínske príslovie hovorí: „Keď fúka vietor, treba stavať veterné mlyny, a nie sa zaoberať malichernosťami“. Hlavnou výzvou bielorusko-čínskych a čínsko-bieloruských vzťahov je tak skutočná vzájomná výhodnosť, pokiaľ fúka vietor…

Autor je vysokoškolský učiteľ

Základnými exportnými kategóriami (z Bieloruska) boli mlieko a mliečne produkty (to sú tie, čo nemajú šancu sa vzhľadom na postčernobylské obdobie  umiestniť v Európe a ani v Ruskej federácii), celulóza, surový ľan a umelé hnojivá. Spätne Bielorusko z Číny najviac dovážalo syntetické tkaniny, PC techniku, mobily, ND na traktory a automobily.[4]

SÚVISIACE:
LIN Lin, čínsky veľvyslanec v SR: Spolupráca 16+1 sa vydala na novú cestu
Peter Juza: Hodvábna cesta a tri „D“ N. Nazarbajeva
Leopold Moravčík:  Záujem o Novú hodvábnu cestu rastie

Zdroj: https://www.belta.by/infographica/view/belarus-kitaj-torgovo-ekonomicheskoe-sotrudnichestvo-16148/