je vlastne traumou malého národa, ktorý často musí nielen bojovať o svoje uznanie väčšími národmi, ale aj o svoju existenciu. Akoby v tom prípade historici nemohli byť vedcami, ale chce sa od nich, aby boli bojovníkmi, ktorí majú vybojovať zlaté časy pre svoj národ v minulosti, ak ich nemá v súčasnosti. Táto zaťaženosť minulosťou sa netýka iba Slovákov. Niečo podobné sa dá nájsť vlastne u všetkých menších európskych národov. Dejepisectvo každého takéhoto národa prechádza niekoľkými etapami. Najprv ide o zozbieranie a utriedenie mýtov o vlastnej minulosti. Potom je to zápas o jej pravdivý obraz. Národ dosahuje dospelosť až vtedy, keď sa historiografia stáva štandardnou vedou.
Ak by sme mali hodnotiť slovenský národ z hľadiska stavu jeho historickej vedy, nachádza sa niekde na prelome medzi dospievaním a dospelosťou. Našťastie detstvo má už naša historiografia za sebou, českí i maďarskí historici uznávajú slovenských za svojich kolegov a nie za nadšených národniarskych amatérov, ktorí museli v minulom a predminulom storočí dokazovať vôbec existenciu dejín vlastného národa. Ešte však nie sme v štádiu dospelosti. Verejnosť dobre pozná zápas o chápanie úloh slovenskej historiografie: Či to má byť veda, ktorá nám má ukazovať reálny obraz našej národnej minulosti, alebo nástroj, ktorý by do minulosti premietal naše súčasné túžby a ilúzie.
Valerián Bystrický patrí k historikom, ktorí už pred časom boli predzvesťou dospelosti nášho národa. Zaoberal sa problematikou dejín strednej Európy zo širšieho zorného uhla. Jeden z jeho vedeckých problémov má však nepríjemne aktuálny kontext: ide o bezpečnosť malého štátu. Naši predkovia si zvolili za domov časť Európy, ktorá už hádam od čias Rímskej ríše bola objektom mocenského zápasu mocností. Preto bezpečnosť malého štátu sa týka aj našej súčasnosti – nemôžeme sa ohradiť pred vonkajšími vplyvmi. Musíme obstáť v konfrontácii s moderným dravým svetom a riešiť problém, ako si v tejto konfrontácii máme zachovať vlastnú identitu. Na to potrebujeme poznať nielen vlastné dejiny, ale aj dejiny iných národov. Kým dieťa si vytvára vlastnú osobnosť, dospelý sa usiluje chápať iných a spolunažívať s nimi.
Symptómom dospelosti národnej historiografie je schopnosť robiť objektívny vedecký výskum dejín iných národov. Lenže Valerián Bystrický sa musí zaoberať nielen problematikou historickej práce. Ako riaditeľ Historického ústavu SAV sa musí vedieť vyrovnať s tým ako byť manažérom vedy. To je problém sám osebe. Zároveň však musí riešiť problém ako prekonať prechod našej historickej vedy do obdobia dospelosti. Tak ako je náš národ, tak je aj historická obec diferencovaná. Samo osebe by to vari nebolo zlé, no existuje tu hrozba skĺznutia z diferenciácie do polarizácie. Veda sa nemôže rozvíjať bez polemiky. Lenže vedecká polemika by nemala byť existenčným zápasom, bojom na život a na smrť, ale úsilím dopátrať sa pravdy. V prípade historiografie pravdy o tom, ako to naozaj bolo. Hovorí sa, že história je učiteľkou života. Nie je to však veštica alebo lekárka spoločenských neduhov.
