S hosťom Slova Heinzom Fischerom sa zhováral Eduard Chmelár
Prof. Dr. Heinz Fischer sa narodil 9. októbra 1938 v Grazi. V rokoch 1956-1961 študoval právo na Viedenskej univerzite. Po krátkej súdnej praxi bol v rokoch 1963-1975 tajomníkom Klubu socialistických poslancov. V rokoch 1983 – 1987 zastával funkciu ministra pre vedu a výskum a od roku 1990 je predsedom Národnej rady Rakúskej republiky. Podpredseda SPÖ od roku 1979, podpredseda Strany európskych socialistov od roku 1992. Roku 1978 sa habilitoval na Univerzite v Innsbrucku, titul univerzitného profesora získal v roku 1993. Dlhoročný predseda turistického spolku Priatelia rakúskej prírody. Spoluvydavateľ periodík Časopis pre právnu politiku, Rakúsky časopis pre politické vedy a Budúcnosť. Viceprezident kuratória Inštitútu Karla Rennera. Autor desiatok štúdií z oblasti politológie a právnej vedy.
Ľavica sa často chváli tým, že je zastúpená vo vládach takmer všetkých členských krajín Európskej únie. Ak by som mal byť úprimný, veľmi to necítiť. Myslíte si, že súčasná podoba Európskej únie sa približuje predstavám sociálnych demokratov?
V prvom rade treba povedať, že Európska únia je európskym projektom, nie ľavicovým alebo pravicovým. Ako taká sa skladá zo štátov s rozličným politickým pozadím. Sociálni demokrati sú dnes v Európe takí silní ako nikdy predtým. Preto osobne verím, že vzrast vplyvu sociálnodemokratických vlád má určitý pozitívny tlak na Európsku úniu. Bolo by však veľmi skresľujúce, keby sme chceli súčasnému integračnému pohybu vnútiť nálepku ľavicový alebo keby sme zjednocovanie Európy v čase H. Kohla a M. Thatcherovej označili za pravicový proces. Vidím to ako európsky proces so vzrastajúcim vplyvom sociálnych demokratov, ktorý sa približne pred desiatimi rokmi zameral na otázky zamestnanosti, rovnosti šancí, spravodlivej sociálnej politiky a podobne.
Možno nám takýto vývoj vyhovuje, ale ak by to tak aj bolo, potom pre rozvojové krajiny je súčasný spôsob integrácie nevyhnutne diskriminujúci. Nebije sa to so sociálnodemokratickým princípom solidarity?
Vidím, že ste čítali Myrdala? Áno, ak sa na to pozeráte z tohto aspektu, nepopieram, že z hľadiska medzinárodného obchodu má Európska únia určité privilegované postavenie. Ale rád by som pripomenul, že to bol práve odpor sociálnych demokratov, ktorý momentálne zastavil rokovania o tzv. Multilaterálnej dohode o investíciách (MAI) predstavujúcej veľké nebezpečenstvo nielen pre chudobnejšie štáty, ale aj pre demokraciu ako takú. Okrem toho si myslím, že v súčasnosti badať aj spravodlivejšiu pozíciu Európskej únie v otázke odpustenia dlhov. Viem pochopiť rozličné záujmy Európy a tretieho sveta. Ale viem aj to, že viaceré štáty Európskej únie, medzi nimi Rakúsko, Švédsko i Fínsko (a dnes už možno aj Nemecko) sú veľmi citlivé na záujmy tretieho sveta. Dokonca európski socialisti ako celok sa zaviazali na tieto potreby rozvojových krajín prihliadať.
Španielsky premiér José María Aznar pred niekoľkými dňami vyhlásil, že medzi ľavicou a pravicou už neexistuje rozdiel. Takéto názory sú dnes veľmi populárne. Znamená to koniec ideológií? V čom vidíte hlavný rozdiel medzi ľavicou a pravicou na prelome tisícročí?
Položili ste dve úplne odlišné otázky. Na prvú, priznám sa, neviem odpovedať, ale, môže byť, že priestor na ideologické riešenia problémov sa naozaj vyčerpal. To však a priori neznamená, že medzi ľavicou a pravicou nie je rozdiel. Všimnite si, že takýto typ myslenia je charakteristický výlučne pre pravicu, sociálny demokrat by niečo také nikdy nepovedal. Začnem so zdanlivou samozrejmosťou: demokracia si vyžaduje pluralitu. A pluralita znamená rozličnosť názorov, rozličnosť pozícií. Môžete mať na niektoré otázky aj spoločné názory, ale vždy existujú aj rozdielne. Pravica sa nám, pochopiteľne, snaží vnútiť jedinú schému myslenia, ktorá predpokladá, že ich koncepcia zvíťazila. Takto si treba vysvetľovať reči o neexistencii rozdielov medzi ľavicou a pravicou. Pýtam sa však, naozaj medzi nami nie je rozdiel v čase, keď počet chudobných vo svete neustále rastie? Naozaj je prekonaný spôsob delenia na ľavicu a pravicu v čase, kedy rastie nezamestnanosť? Naše predstavy o riešení týchto problémov sa diametrálne odlišujú. A ak mám byť konkrétny: ľavica na konci 20. storočia verí v mierové urovnávanie konfliktov, sme proti vojenskému násiliu – nielen slovne. To je veľmi principiálny postoj. Po druhé, veríme v rovnosť príležitostí ako pre bohatých, tak pre chudobných a v tejto otázke nenachádzame pochopenie na pravej strane politického spektra. Po tretie, rovnoprávnosť žien a mužov vždy oveľa väčšmi zaujímala sociálnu demokraciu, ako konzervatívne strany. A po štvrté veríme, že tvorbu pracovných miest nemôžeme prenechať iba trhovým mechanizmom. Presadzujeme v tomto ohľade štátnu intervenciu, čo je ďalší rozdiel v porovnaní s pozíciou pravice. To je len niekoľko príkladov a našli by sme ich oveľa viac.
Pri diskusii s pravicou o úlohe štátu však musíme vedieť byť aj sebakritickí. Z vlastných skúseností vieme, ako presunutím mnohých problémov na štát vzrástla byrokracia.
Súhlasím. Ale hnutie za znižovanie úlohy štátu vedie tiež do slepej uličky. Štát predsa nie je parazit, ktorý požiera národný majetok. To je pomýlené uvažovanie – dívať sa na štát ako na nepriateľa.
Konfrontujme tieto myšlienky so skúsenosťami 20. storočia. Bol, podľa vášho názoru, ideologický boj ľavice proti pravici dosiaľ vôbec úspešný? Najmä po skúsenostiach so sovietskym modelom?
Myslím si, že musíme rozlišovať dve obdobia. Ja by som toto storočie rozdelil na dve časti, ktoré mali diametrálne odlišnú kvalitu. Prvá polovica 20. storočia je charakteristická veľmi ťažkým a tragickým obdobím. Ľavica urobila veľa chýb. Druhá polovica je na tom oveľa lepšie. Svet nepoznal žiadnu väčšiu vojnu, dosiahol sa veľký pokrok, stabilizovala sa demokracia. Moja mienka o druhej polovici 20. storočia je vcelku pozitívna. Všeobecne si myslím, že sociálni demokrati zohrávali dôležitý vyvažujúci prvok. Nesmieme myslieť len na hriechy ľavice, zažili sme aj fašizmus. Takže pri hodnotení úlohy ľavice a pravice v tomto storočí by som neuvažoval v intenciách víťazstva či porážky.
Blížia sa voľby do Európskeho parlamentu, ktoré považuje ako ľavica, tak aj pravica za veľmi dôležité. Kde vidíte, ako podpredseda Strany európskych socialistov, hlavné ohniská ideologického stretu?
Myslím si, že prvá oblasť bude tradičná: pôjde o vysvetlenie postoja, prečo ako socialisti hovoríme áno trhovej ekonomike, ale nie trhovej spoločnosti. Zaujímavý súboj však zvedieme aj o charakter eurovolieb. Stojí pred nami totiž podobný problém ako v roku 1997 pred britskými labouristami: chceme, aby voľby do Európskeho parlamentu prebiehali na základe pomerného princípu, nie väčšinového, ako je to doteraz. Témou číslo jeden však bude pre nás zamestnanosť, zamestnanosť, zamestnanosť. Dôležité však budú aj otázky rozširovania EÚ a reformy európskych inštitúcií.
Nedávno vzrušili verejnosť špekulácie o možnosti vstupu Demokratickej strany z USA do Socialistickej internacionály. Je to vôbec možné?
Táto otázka nie je na programe dňa. Išlo naozaj iba o špekulácie. V skutočnosti sa nikdy neuvažovalo o vstupe, iba sa nadhodila otázka, či je s americkými demokratmi možné spolupracovať v ideologickej rovine alebo nie. Konkrétne sa diskutovalo o možnosti, či by mali niektoré európske sociálnodemokratické strany nadviazať osobitné vzťahy s americkými demokratmi. Ale nielen s nimi – hovorilo sa aj o strane súčasného brazílskeho prezidenta atď. Nič viac.
Na minuloročnom zjazde SPÖ sa niekoľko hodín diskutovalo o tom, prečo je z nového programu strany vypustený pojem „beztriedna spoločnosť“ a prečo je za nový cieľ sociálnych demokratov označená „spoločnosť, v ktorej sú triedne rozdiely prekonané“. Vy ste tento postoj veľmi vášnivo obhajovali?
Pojem beztriedna spoločnosť súvisí s predstavou, že spoločnosť je rozdelená na dve triedy – triedu vlastníkov výrobných prostriedkov a triedu námezdne pracujúcich proletárov. Takto moderná sociálna demokracia na prahu 21. storočia neuvažuje. Nová formulácia nie je menej ostrá a nie je ústupom z ľavicových pozícií, iba zodpovedá nášmu dnešnému chápaniu spoločnosti. Bol to kritický racionalizmus Karla Poppera, ktorý nás naučil, že cieľom sociálnej demokracie nie je sociálna štruktúra. Historický proces nemôžeme riadiť ako raketu. My sme sa o správnosti svojich postojov presvedčili tým, že sme od roku 1970 nepretržite najsilnejšou stranou rakúskeho parlamentu a v tohtoročných voľbách máme opäť (ako hovoria predvolebné prieskumy) obrovské šance zopakovať to. Politiku nemožno robiť tak, že budeme mať krásne idey, ale budeme ich hovoriť do vetra. Aj tá najkrajšia sociálnodemokratická myšlienka by nám bola nanič, keby sme pripustili, že teória a prax sú dve úplne odlišné veci.
Napriek tomu, že sme o poznanie bohatší, Ralph Dahrendorf nám odkazuje, že storočie, v ktorom vládli sociálni demokrati, je už za nami?
To je krátkozraké tvrdenie. Náš potenciál sa predsa nevyčerpal jedným storočím. Sociálnodemokratická politika znamená riadiť trvalú reformu. Preto má sociálna demokracia v 21. storočí šancu dosiahnuť svoju najvyššiu účinnosť. My si nevystačíme realizovaním svojho programu. Pokrok v spoločnosti musia socialisti spájať s pokrokom vo vlastných radoch. Je to otvorený proces, ktorý obsahuje šance i riziká. No ideál humánnej spravodlivej spoločnosti, o ktorý nám ide, je stále živý. Ľudia nemajú pocit ako Fukuyama, že toto je koniec dejín, že sem smerovalo všetko ľudské úsilie. Ekonomickú diktatúru treba odmietnuť v akomkoľvek smere: nielen komunistickom, ale aj kapitalistickom. Keby niekto vymyslel lepšiu cestu k spravodlivej spoločnosti, akú navrhujú sociálni demokrati, stal by som sa jej nadšeným propagátorom. Zatiaľ ju nevymysleli. Zatiaľ mi skúsenosti zo sociálnych experimentov tohto storočia hovoria, že sociálni demokrati sa vybrali správnym smerom.
S hosťom Slova sa zhováral Eduard Chmelár
