Mám horúčku, mám zlomené srdce, mám trému. Prečo som sa na niečo také dala? Vonku sneží. O tri dni je Silvester. O dve hodiny máme sedieť v lietadle, a ja mám horúčku: horúčku zo zlomeného srdca, horúčku z nádchy, cestovnú horúčku, horúčku z trémy a horúčku z Ameriky. Prechladnúť som skutočne nemusela, to by som mala o horúčku menej.
Sme tri mladé ženy, zvyšné dve majú len horúčku z Ameriky. Chceme objaviť krajinu nemožných možností. Prinajmenšom kúsok z nej. Máme k dispozícii desať dní.
Na poslednú chvíľu mi kamarát prináša fľaštičku sirupu proti kašľu značky Wick. Vraj si mám dať každé dve hodiny lyžičku, radí mi. Radu nedodržím. Fľaštička je o pol hodiny prázdna. Vodka by mala rovnaký účinok.
V aute, na ceste na letisko, zavolám kamarátke a poviem jej, aby mu povedala, že ho milujem a vždy milovať budem, veď vie, dodám ešte, že letíme ponad veľkú mláku, a keby som to náhodou neprežila, chcem, aby to vedel. Ale povedz mu to iba v prípade, že zomriem. Dobre? Keby som náhodou nezomrela, nechaj si to pre seba. Dobre si to zapamätaj. Navrhne, aby som nerozprávala hlúposti. Ja nemám vôbec chuť sa správať podľa jej rady. A navyše, zdôrazním, neviem, či neskončím v mrakodrape. To by teda nebol nijaký poriadny koniec. Tak teda. Nikto mi nemôže zaručiť, že práve v mojom lietadle nebudú sedieť nejakí idioti, ktorí sú unavení zo života a veria, že musia zomrieť spolu s ostatnými. Bojím sa. Ešte nikdy som tak dlho neletela. Pred dvoma mesiacmi vleteli dvaja idioti, na ktorých narážam, do budovy svetového obchodného centra. S napätím očakávam, či ich budem nasledovať, alebo nie. A dúfam, že nie.
Každý nádych, ktorý robím, ma v nose bolí. Je to, akoby som vdychovala tisíc malých klinčekov. Horúčku z nádchy však už nemám. Nad morom ďakujem kamarátovi, ktorý mi priniesol sirup.
Nazvime ho Mr. America
O veľa rokov neskôr mi niekto, nazvime ho Mr. America, pretože žil desať rokov v Amerike, na európskej strane sveta rozpráva, že pracoval v Svetovom obchodnom centre ako barman. Bude mi rozprávať, že odišiel z Istanbulu študovať a pracovať do New Yorku. Keby bol ostal v budove o niekoľko minút dlhšie, bol by aj on pochovaný v popole, povie. A ja sa ho opýtam, aký to bol pocit, keď videl, čo sa stalo, a on odpovie, že bol „fucking glad“, že nepracoval dlhšie. Každú vetu bude končiť slovami „fuck“ alebo „piss off“. Ale to v tej chvíli ešte netuším, keď dúfam, že moje lietadlo naozaj pristane na plánovanom letisku.
Nevleteli sme do mrakodrapu ani do veže. Celkom podľa plánu doletíme na letisko. Letisko v Miami je najväčšie, aké som doteraz videla. Nie je možné sa tu nestratiť.
Človeka, ktorý nás mal vyzdvihnúť, nikde nevidíme. Žiadna ceduľka s našimi menami, žiadna uvítacia komisia. Ale veď ho nejako nájdeme. A ak nie, skočíme do taxíka, a zavezieme sa do nejakého hotela. Nikto z nás v Miami ešte nebol, a nie sme ani trochu pripravené, pretože nás mali vyzdvihnúť. Sľúbil nám to priateľ kamarátky, ktorý nám na nasledujúce dni dá k dispozícii svoju jachtu. Preto: nemáme mapu mesta, nevieme, ako sa volá a nemáme jeho telefónne číslo, ani nijaké iné meno, ani telefónne číslo. A domov nemôžeme zavolať, lebo keď pristaneme, sú v krajine, z ktorej sme odišli, tri hodiny ráno. To je skutočné dobrodružstvo, hovorím jednej z kamarátok.
Za niekoľko hodín obídeme celé letisko. Kdesi predsa len nájdeme toho muža, vysoko nad hlavou drží v ruke ceduľku s našimi menami. Uľaví sa nám a nasledujeme ho.
Keď odídeme z klimatizovaného letiska, udrie ma do tváre vlhkosť vzduchu a uvoľní moje dýchacie cesty. Po prvýkrát za posledných štrnásť hodín necítim v nose pri nadýchnutí žiadne klinčeky. Rozhodnem sa, že Amerika sa mi páči. Amerika ma lieči.
Ideme rovno k jachte. Jachta je katamarán s dvoma sťažňami. „Ináč by to nebol katamarán,“ hovorí Skipper, náš sprievodca. Slovo katamarán pochádza, mimochodom, z tamilštiny, a znamená „čln zo zviazaných vetiev“, vysvetľuje nám. „Nový rok strávime ešte v Miami, a o dva dni vyplávame. Taký je plán. A? Ste hladné?“ Američania sú, zistíme, skutočne pohostinní. Sme hladné ako vlky. Nemusíme dlho premýšľať, keď muž, ktorému sme na nasledujúcich desať dní vydané napospas, tvrdí, že sme v krajine dobrej pizze, dokonca lepšej, ako tej v Taliansku. Okrem toho sú poriadne namyslení, hovorí jedna z priateliek. Musíme to, samozrejme, vyskúšať, a objednáme si pizzu takmer so všetkými prísadami, ktoré sú na jedálnom lístku. O pol hodiny nám prinesú pizzu na jachtu. Čo sa pizze týka sa Skipper nemýlil. Je mimoriadne dobrá. Ale možno sme len veľmi hladné, takže z pizze ostanú len omrvinky.
„Môžeš sa stať čímkoľvek!“
O veľa rokov neskôr mi bude Mr. America rozprávať, aké to tam bolo krásne. Bude básniť o tom, ako si tam človek žije sen, ktorý si vysníval. „Hovoria tomu americký spôsob,“ povie mi. „Môžeš sa stať čímkoľvek!“ Ale až o veľa rokov neskôr. „Prišiel som tam s prázdnymi rukami. Ale stal som sa niekým. Ak však nedodržuješ pravidlá, rovnako rýchlo môžeš o všetko prísť!“ Asi tie pravidlá veľmi nedodržiaval, keď mi o tom rozprával. Mr. Amerika mi narozpráva ešte všeličo. Ale keď sa ukladám v jednej zo štyroch kabín k spánku, nemám o tom ešte ani potuchy.
Stojím v New Yorku pred Tiffany ako Audrey Hepburn, na rozdiel od jej čiernych šiat mám na sebe červené, a, rovnako ako ona, jem croissant a mám v ruke papierový pohár s kávou. Káva je taká horúca, že mi popáli ruku, a papierový pohár spadne na zem. Kávová škvrna na zemi je čoraz väčšia a väčšia, a o chvíľu vyzerá ako čierna diera. Čierna diera je čoraz hlbšia a väčšia, a musím ustúpiť o niekoľko krokov dozadu, lebo od nej nedokážem odtrhnúť zrak. Keď sa konečne opriem o stenu a nemám viac kam ujsť, čierna diera ma zhltne. Vykríknem, keď ma diera hltá, a môj výkrik ma zobudí. V Miami svieti slnko.
„Hello, how are you?“ pýta sa ma nasledujúce ráno pokladníčka v samoobsluhe. Samoobsluha je rovnako veľká ako hlavná budova viedenskej univerzity, poviem Skipperovi, ktorý nás do nej priviezol autom, aby sme si na cestu nakúpili, a on sa od smiechu takmer zadusí. O dva dni vyplávame smerom na Bahamy. Ešte nikdy som sa neplavila na jachte, a teraz som dostala ešte aj horúčku z plavby. Pokladníčkin záujem o moje rozpoloženie ma prekvapí, ale odpovedám ako poslušné dievčatko, tak, ako ma to naučila mama: „Thank you, I am fine, how are you doing?“
Ona si však moju odpoveď vôbec necení, berie do ruky krabicu pšeničných lupienkov, tri jablká, odtučnené mlieko a žuvačky, prikladá ich postupne k čítačke čiarových kódov a neúčastnene sa na mňa pozerá. Ťažko zrozumiteľnou angličtinou mi povie výslednú cenu. Nerozumela som jej, premýšľam, prečo sa ma pýta, ako sa mám, a nepočúva moju odpoveď. Myslím si, že je neslušné, niekoho sa na niečo spýtať a nepočúvať odpoveď, a podávam jej päťdesiatdolárovú bankovku, ktorú ona podá akémusi stroju a potom vloží do pokladne. Vráti mi drobné. Rozhodnem sa, že Amerika sa mi nepáči. Na svoj záväzok z predchádzajúceho dňa som už zabudla.
O autorke: Seher Çakir sa narodila v Istanbule, v roku 1983 sa s rodičmi presťahovala do Viedne, kde v súčasnosti žije ako spisovateľka na voľnej nohe. V roku 2004 jej vo vydavateľstve Hans Schlier vyšla zbierka básní Mittwochgedichte (Stredňajšie básne). Na jeseň jej vyjde zbierka poviedok Zitronenkuchen für die 56. Frau (Citrónový koláč pre 56. ženu).
Zdroj: www.derstandard.at
Text vyšiel v pravidelnom cykle Mein Amerika (Moja Amerika)
