Ak by sme mali hľadať v dejinách korene postojov prívržencov Jörga Haidera, je ich viacero. Jednak to bola neochota značnej časti Rakúšanov zaujať úprimné stanovisko k svojej nedávnej minulosti, no viaceré aspekty haiderovčiny korenia ešte v paradoxoch a absurdite, ako sa robila politika a vykonávala moc v poslednom období habsburskej monarchie.
Georg Schönerer bol lídrom tzv. všenemcov. Išlo o politický prúd, ktorý sa v XIX. storočí odvolával na okolnosť, že Nemci v zjednotenom Nemecku a Rakúšania sú vlastne jeden národ, pretože tvoria jeden etnický celok. Pojem „rakúsky“ sa mal vymedzovať predovšetkým ako vernosť habsburskej dynastii. Všenemcom vyhovovala dualistická podoba monarchie, jej rozdelenie na Rakúsko a Uhorsko. Schönerer sa začal v rakúskom parlamente (tzv. ríšskej rade) správať spôsobom, ktorý možno nazvať hulvátsky, svojich kolegov označoval za „impotentov“ a neskôr padali aj ostrejšie výrazy. Slovné urážky neskôr prerástli dokonca do pästných súbojov. To prispelo k tomu, že vo verejnosti začala upadať vážnosť parlamentu ako inštitúcie a k volebným urnám prichádzalo čoraz menej voličov.
V habsburskej monarchii však žilo viacero národností a hoci volebný systém ich znevýhodňoval, nemeckí poslanci za strany, ktoré si želali zachovať Rakúsko, museli robiť ústupky poslancom iných národností. Išlo predovšetkým o Čechov, Poliakov, Ukrajincov a Slovincov.
Viedenský starosta Lueger Ešte výraznejším symbolom rakúskej xenofóbie bol viedenský starosta z prvého desaťročia XX. storočia Karl Lueger. Jeho činnosť potom po prvej svetovej vojne veľmi ocenil neúspešný maliar pohľadníc, rodák z mestečka Braunau, Adolf Schickelgruber alias Hitler, ktorý si u viedenského starostu predovšetkým vážil to, že „bránil nemecký charakter Viedne“.
Do hlavného mesta monarchie sa síce prisťahovali príslušníci rôznych národností, ale „nemecký charakter Viedne“ vraj najviac ohrozovali Česi a Židia. Česi zohrávali podobnú úlohu, ako neskôr „gastarbajtri“ v Nemecku, pochádzali predovšetkým z vidieka a vykonávali najprv nekvalifikované práce, no keďže boli lacnejšou pracovnou silou ako rodení Viedenčania, dostávali sa aj na lepšie miesta. Čoskoro vo Viedni tvorili najsilnejšiu národnostnú menšinu, ktorá sa začala napríklad dožadovať vlastných základných škôl. Židia zasa boli konkurentmi v iných profesiách, najmä v obchode. Starosta Lueger presadzoval voči príslušníkom iných národností diskriminačné opatrenia. Hitler však dával za príklad niektoré jeho sociálne opatrenia, napríklad vytváranie pracovných príležitostí. Lueger mal aj iného obdivovateľa, študenta teológie zo Slovenska, ktorý sa mal o niekoľko desaťročí stať hlavou štátu. Podobne, ako Schönerer, bol Lueger demagóg, jeho demagógia natoľko pohoršovala cisára Františka Jozefa I., že všemožne bránil, aby sa niekto taký stal starostom hlavného mesta, no cisárov odpor bol neúspešný.
Možno politologicky má k Haiderovi bližšie pravičiar Schönerer. Lueger bol vzorom Tisovi, rovnako, ako jeden zo zakladateľov povojnovej talianskej kresťanskej demokracie de Gasperi.
Nacionálni socialisti Na území habsburskej monarchie vzniká aj iné populistické hnutie s nacionalistickým heslami, tzv. národní socialisti. Najprv sú to v roku 1898 českí národní socialisti na čele s Václavom Klofáčom. Neskôr v českom pohraničí obývanom Nemcami vzniká takpovediac zrkadlový obraz tejto strany, Nemecká robotnícka strana. Kým českí národní socialisti vystupovali protinemecky, nemeckí zasa útočili na Čechov. Málokto dnes pozná meno Walter Riehl, ktorý túto stranu zachránil pred rozpadom, keď do nej prešiel zo sociálnej demokracie. Po prvej svetovej vojne Riehl pokračuje vo svojej politickej činnosti vo Viedni. V roku 1919 vzniká pod patronátom viedenského sekretariátu strana podobného zamerania v Mníchove. Vstúpil do nej mladý vojak, ktorý sa chcel vo Viedni živiť maľovaním pohľadníc… Klofáčova i Riehlova populistická rétorika pripomínali Haiderovu…
„Neodrakúštené“ Československo Prvý prezident Československej republiky T. G. Masaryk niekoľko ráz zdôraznil, že sa Československo musí zbaviť rakúskych politických tradícií, pretože v najlepšom prípade sa spomalí jeho demokratický vývoj. Rakušiacke tradície však pôsobili počas celého trvania 1. ČSR. Bolo to spôsobené aj tým, že v českých krajinách bol prevzatý štátny aparát z monarchie. Lenže bola tu aj tradícia politickej kultúry. Vládu nakoniec preberá koaličná päťka zložená zo „štátotvorných strán“, ktorá si dokázala iba deliť politické posty, no nie riešiť existenčné problémy, napríklad slovenskú otázku, ale aj sociálne a ekonomické problémy.
Podobný politický model bol do tohtoročných volieb aj v Rakúsku, kde však namiesto „päťky“ vládla „dvojka“. Populisti okrem nacionalistických argumentov, okrem vyvolávania strachu, že prílev cudzincov zníži životnú úroveň domáceho obyvateľstva, poukazovali aj na reálny problém skostnateného systému vlády krajiny, napríklad prežitej habsburskej monarchie pred prvou svetovou vojnou. Ako kritici nezriedka majú pravdu, ale na reálne existujúce problémy, na choré pomery ponúkajú také lieky, ktoré nakoniec pôsobia horšie, než ako samotná choroba.
Autor (1950) je publicista
