Vo Francúzsku sa termín plnej zamestnanosti znovu vracia do slovníka politickej a spoločenskej elity. Úspechy socialistickej vlády pri znižovaní nezamestnanosti sú však diskutabilne keďže sa pripisujú aj cyklickej ekonomickej konjunktúre, ktorá v tejto krajine momentálne „zúri“. Zníženie pracovného času je napriek tomu iste možným prostriedkom ako znižovať nezamestnanosť. Avšak dokedy, koľko a hlavne za čo?
Od konca 60-tych rokov sa vo Francúzsku (ako aj v iných západoeurópskych štátoch postihnutých podobnými štrukturálnymi problémami) začala rapídne zvyšovať nezamestnanosť. V polovici osemdesiatych rokov presiahla miera nezamestnanosti 10 % a približne od toho istého času sa Inštitút ekonomických a sociálnych výskumov začal zaoberať porovnávaním rôznych spôsobov znižovania nezamestnanosti v porovnateľných ekonomikách. Európske spoločenstvá postihovali tie isté problémy s nedostatkom pracovných miest a tak si vtedajšie inštancie spoločenstiev zaumienili riešiť zamestnaneckú politiku koordinovane. Avšak odhodlanie zostávalo iba na papieri a nezamestnanosť naďalej rástla. Jednotlivé štáty, ako napríklad Holandsko, začali pristupovať k problému celkom originálne a to využívaním kratšieho pracovného úväzku. Výsledky nenechali na seba dlho čakať. (Dnes je Holandsko krajinou s jednou z najnižších mier nezamestnanosti v Európe). V druhej polovici 90-tych rokov sa v Európskej únii postupne začali dostávať do vlád členských štátov ľavicové strany. Jav, ktorý sa ukončil víťazstvom Jospinových socialistov a jeho spojencov, Blairovych labouristov a o rok neskôr v roku 1998 Schröderovych sociálnych demokratov. Pozorovatelia zajasali. Konečne sa bude riešiť problém zamestnanosti globálne na celoeurópskej úrovni. Uskutočnilo sa niekoľko sumitov k tejto téme, avšak dnes pozorujeme skôr súperenie rôznych koncepcií, v špeciálnom kontexte „novej ekonomiky“ ovplyvnenej nástupom informačných technológií a hlavne internetu. Pozrime sa teda na výsledky francúzskej analýzy a riešenie prvoradého problému nezamestnanosti…
Francúzsky model Francúzski socialisti vstupovali do predčasnej a nepripravenej kampane s návrhom znížiť týždenný pracovný čas z 39 na 35 hodín za rovnakú mzdu. Niekto tvrdí, že to bol volebný hazard, avšak ľavičiari si za svojou teóriou stoja. Ekonomický rast, ktorý táto vláda znamenite favorizuje, ale nezaručil radikálnejšie znižovanie nezamestnanosti. Redukciou pracovného času sa mal proces urýchliť. Takýto krok mal slúžiť aj ku nárastu voľného času pre pracujúcich a tiež na oživenie sociálneho dialógu, ktorým musí prejsť odteraz každá zmena v tejto oblasti.
Počas viac ako 30 mesiacov sa francúzski ľavičiari predierali verejnou diskusiou, stovkami hodín strávených debatami v parlamente a niekoľkými väčšími štrajkami. V prvej etape sa pod taktovkou ministerky zamestnanosti a solidarity, „dvojkou“ francúzskej vlády, Martine Aubryovej, zrodil tzv. prvý zákon ohľadom zníženia pracovného času. Zákon z 13. júna 1998 sledoval len „nabádanie“ ku zníženiu týždenného pracovného času z 39 na 35 hodín za pôvodnú mzdu. Do roku 2000 pre podniky s viac ako 20 zamestnancami a od roku 2000 pre menších zamestnávateľov. Štát sa zaviazal poskytnúť spoločnostiam, ktoré prejdú na takýto model pracovného času, významnú finančnú pomoc, ktorá by mala pokryť náklady zamestnávateľa. Podmienky zneli jednoducho. Nárok na dotáciu má každý subjekt, ktorý do časového limitu zníži pracovný čas svojich zamestnancov o 10%, aby bolo dosiahnutých 35 a menej hodín týždenne, a zároveň sa zaviaže, že vytvorí resp. zachová 6% pracovných miest.
Reakcie na reformu Pilotnými reformami boli zmeny v pracovných časoch francúzskych verejných spoločností, ako sú elektrárne a plynárne EDF-GDF, alebo železnice SNCF a takisto pošta La Poste. To bol však štátny sektor. Horšia bola reakcia asociácie zamestnávateľov MEDEF. Podľa nich každý, kto niečo vie o ekonómii, môže usúdiť, že vynútené zvýšenie ceny práce práve znižuje zamestnanosť a nie naopak. Ak bude aj protiodpoveďou vlády pomoc podnikateľom znížením zamestnávateľských odvodov, alebo subvencie, aby tí neznižovali pracovné miesta, zamestnávatelia odpovedajú, že aj to pôjde len z ich daní. Navyše strašili spoločnosť ťažkými dôsledkami pre francúzsku ekonomiku, ktorá by sa prejavila stratou konkurencie schopnosti krajiny ako takej a následnou „delokalizáciou“, teda premiestnením podnikov do iných krajín. Francúzsky profesor sociológie Alain Caille upozorňoval, že reforma pracovného času bude znamenať značnú reorganizáciu práce a teda veľkú flexibilitu rozloženia pracovného času počas týždňa, alebo drastické obmedzenie pracovných podmienok, kvôli snahe zvyšovať produktivitu práce. Caille vyslovil takisto podozrenie, že vláda chce využiť reformu na dereguláciu práce vo Francúzsku, ktorú by bolo nepredstaviteľné v daných podmienkach nastoliť ináč.
Čo hovoria výsledky Avšak výsledky sa dostavili. Treba ich, samozrejme, pripísať aj zdraviu francúzskej ekonomiky a rastu, ktorý prekročil všetky očakávania. Dnes sa pohybuje hranica nezamestnanosti okolo 10% oproti 12,7%, keď začali vládnuť socialisti. Napríklad za jeden mesiac od augusta do septembra roku 1999 sa podarilo vytvoriť 83 600 miest. V roku 1998 sa vytvorilo 365 000 a rok nato 310 000 pracovných miest, pri raste 3,4% a 2,7%. Pre „maxiministerstvo“ ekonómie a financií už nie je problémom rozprávať o milióne vytvorených pracovných miest do konca roku 2 000. Od prirodzeného ekonomického rastu je však potrebné odrátať okolo 211 000 vytvorených miest v rámci programu emplois-jeunes (zamestnania mladých), ktoré výrazne pomohli ku predošlej štatistike. A napokon priame dôsledky zákonnej reformy týkajúcej sa 35 hodín týždenného pracovného času sú vypočítané na približne 160 000 vytvorených, resp. zachovaných pracovných miest, teda tých kde boli poskytnuté štátne finančné dotácie. Do februára 2 000 podpísalo dohodu o znížení pracovného času okolo 24 000 podnikov, ktoré zamestnávajú 2 750 000 ľudí. To je však zatiaľ mizivé percento (asi 2%) všetkých francúzskych subjektov. Je teda otázna proporcia účinnosti štátnych zásahov a pomeru prirodzeného rastu na klesaní nezamestnanosti.
Zníženie pracovného času malo vytvoriť 500 000 pracovných miest. Zatiaľ ale nie sme na konci celého procesu. Ministerka práce a solidarity sa ho rozhodla zintenzívniť a predložila v polovici minulého roku nový zákon, tzv. druhý. Zatiaľ čo prvý zákon len nabádal, druhý už vyžaduje povinnosť znižovať pracovný čas. To zamestnávatelia združení v MEDEF už znášali ťažšie. Obávali sa o svoju slobodu v podnikaní a o konkurencie – schopnosť podnikov. V októbri nastala v Paríži komická situácia, keď v jeden deň sa tu zhromaždili tisícky rozhorčených podnikateľov, na inom mieste ešte viac protestujúcich pracujúcich pod vlajkami odborov, naopak podporujúcich reformu.
Nič nie je vyhraté Do všetkého sa napokon zapojil aj pravicový prezident Jacques Chirac, ktorý nastolil zásadnú otázku ohľadom financovania celého projektu. Je totiž jasné, že celá reforma bude stáť v roku 2000 od 60 až po 80 miliárd frankov a v roku 2001 okolo 110 miliárd frankov. Rozpočet bude v nasledujúcich rokoch zrejme naplno vyťažený politikou zamestnanosti, čo vyvoláva ostré protesty najmä u ekonomických elít. To všetko napriek tomu, že minulý rok sa rozpočtové príjmy značne zvýšili. Francúzsko sa totiž z vervou pustilo napríklad do vytvárania podmienok pre „internetovú ekonomiku“. Nový minister ekonomiky a financií Christian Sautter priznal, že sa príjmy nečakane zvýšili o 35 miliárd frankov. Druhý zákon napriek tomu silne odolával a aj keď pred svojím prijatím ešte „poputoval“ na Ústavnú radu (Ústavný súd), s malými obmedzeniami sa vrátil a bol definitívne prijatý.
Dnes ale nie je nič vyhraté. Nastáva najťažšia fáza celého procesu. A to implementovanie zákona do praxe, do ktorého sú na úrovniach jednotlivých odvetví a podnikov zapojené všetky odborové centrály a zamestnávateľské organizácie. Ukáže sa, či sa splní jeden z očakávaných cieľov reformy, a to nadviazanie účinného sociálneho dialógu. Dôvodová správa zákona predpokladá, že vyjednávanie má na každej úrovni zdôrazniť špecifiká tej ktorej oblasti a odvetvia. Dnes sa ukazujú problémy napríklad aj vo verejnej správe, kde si štátni úradníci chcú zachovať svoje privilegované postavenie. Pokračujú čiastkové štrajky aj mimo francúzskej štrajkovej sezóny, ktorou je v tejto krajine jeseň. Problémom je aj rozpor medzi prvým a druhým zákonom, kde dotácie pre podniky už nie sú viazané presnou podmienkou na vytvorenie pracovných miest. Búria sa teda z pochopiteľných dôvodov tie podniky, ktoré dohodu už podpísali dobrovoľne predtým.
Nastoľujú sa i ďalšie problémy skôr sociologického rádu, ale v dnešnom Francúzsku veľmi dôležité. Diskutuje sa o postavení žien. Bude viac voľného času prispievať ku prerozdeleniu domácich prác v prospech žien? Alebo si muži pomyslia, že teraz majú ženy viac času na domáce práce a oni strávia svoj čas častejším pozeraním televízie… Každá reforma so sebou prináša aj nečakané zmeny. Francúzsko si na výsledky tejto počká ešte pár rokov.
Autor (1977) je študent Inštitútu politických štúdií v Paríži
