Bez ohľadu na to, či niekto odmieta výsledky amerických volieb alebo je nadšený z toho, že budúcim prezidentom sa stane Donald Trump, oba tábory musí nepochybne spájať pocit, že cez Spojené štáty sa prehnala neúspešná farebná revolúcia. Vplyvné sily riadiace túto krajinu, či už patria pod krídla republikánov alebo demokratov, uskutočnili iba od roku 2000 po celom svete takmer desiatku viac-menej úspešných alebo spackaných pokusov o zmeny režimov nenásilnou formou, ale nedokázali túto metódu realizovať doma a zvrátiť tak výsledok nedávnych volieb, aj keď mali na svojej strane celý doterajší vládny establišment, vedenie oboch hlavných politických strán, plejádu médií, početné celebrity, ba dokonca aj spravodajské služby. Od volieb, ktoré sa uskutočnili 8. novembra až po 19. december, keď sa v hlavných mestách štátov Únie stretli volitelia (elektori), aby podľa ústavy svojím podpisom potvrdili rozhodnutie voličov, mali šesť týždňov na to, aby na vlastnej krajine vyskúšali to, čo teoretik Gene Sharp vo svojej knihe Politika nenásilnej akcie odporúčal ako pokojnú metódu na výmenu vlády. Pritom to, čo sa dialo v tomto vymedzenom čase v Spojených štátoch naznačuje, že Trumpovi odporcovia presne kopírovali, čo organizátori farebných revolúcií realizovali v spomenutom období v takých krajinách, ako Juhoslávia, Gruzínsko, Ukrajina, Moldavsko, Kirgizsko či Bielorusko.
Všetky spomínané farebné revolúcie mali v podstate rovnakú formu. Na začiatku boli nejaké voľby, ktoré určitá skupina spochybnila a na jej stranu sa pridali aj niektoré medzinárodné organizácie v postavení pozorovateľov. Nasledovali rozhorčené protesty a demonštrácie nespokojencov, ktoré postupne naberali na sile a objavil sa pokus presvedčiť aj niektoré mocenské zložky, že ak sa nepridajú, ocitnú sa na strane porazených so všetkými možnými následkami. To všetko sa dialo pod drobnohľadom médií. Odpor vlády slabol, až sa nakoniec jej moc rozložila pod stupňujúcim sa náporom kombinovaným s hrozbou medzinárodného odsúdenia.
Farebná revolúcia v USA mala niektoré vlastné špecifiká. Okamžite po vyhlásení šokujúcich výsledkov hlasovania začali sa po celej krajine rozhorčené protesty odmietajúce Donalda Trumpa, lebo všetky prieskumy ešte v deň volieb naznačovali, že víťazom bude kandidátka Demokratickej strany Hillary Clintonová. Zrejme bude musieť uplynúť určitý čas, aby sa dalo s istotou povedať, či toto zlyhanie prieskumov všetkých renomovaných agentúr bol výsledkom nedostatku ich profesionality alebo išlo vopred premyslený zámer s úmyslom vyvolať v národe povolebný šok.
Určité pochybnosti nad výsledkami volieb živil aj fakt, že Hillary Clintonová získala v celonárodnom meradle o 2,8 milióna hlasov viac ako jej protivník, kandidát Republikánskej strany Donald Trump. Preto prvým krokom bolo spochybniť výsledky v tých štátoch, kde vyhral Trump iba tesnou väčšinou. A tak neúspešná kandidátka Strany zelených Jill Steinová požiadala, aby sa v troch štátoch s najtesnejšími výsledkami znova prepočítali hlasy. Jej požiadavka bola prekvapením, lebo získala iba percento hlasov, takže opakované zratúvanie hlasov by jej poslúžilo asi tak ako mŕtvemu zimník. Navyše, za prepočítavanie hlasov treba platiť až šesťcifernými sumami. Preto prevládlo presvedčenie, že Steinová je iba nastrčenou figúrkou, ktorou posúva po volebnej šachovnici Demokratická strana.
Ďalším aktom v snahe spochybniť výsledky volieb bolo obvinenie, že Rusko (ba dokonca samotný Vladimír Putin) organizovalo prieniky do počítačov Demokratickej strany, aby získané údaje potom prihralo cez organizáciu Wikileaks americkej verejnosti. Strašenie Moskvou a Putinom bola dobre rozohraná a výdatne saturovaná partia, do ktorej sa postupne zapájali senátori zvučných mien z oboch politických strán, spravodajské služby, ba dokonca aj samotný Barack Obama. Prezident využil túto príležitosť a kopol si aj do novinárov, lebo vraj príliš často upriamovali pozornosť na informácie obsiahnuté v uniknutých dokumentoch kompromitujúcich Clintonovú. Denník The New York Times, zrejme v snahe napraviť nedostatok vlastenectva kolegov – novinárov, obetoval potom celú novinovú stranu na obšírnu analýzu pochádzajúcu evidentne zo zdrojov spravodajských služieb, ktorá chronologicky uvádzala, ako Kremeľ pracoval na ovplyvňovaní volieb prezidenta. Niektorí politici začali na základe toho doslova perliť a prišli s tým, že únik dokumentov možno porovnať k teroristickému útoku na dvojičky Svetového obchodného centra v New Yorku v septembri 2001. Bolo to desivé prirovnanie, lebo po útokoch na WTC, ako dobre vieme, nasledovala vojna. Oveľa hrozivejšie je ešte to, že toto prirovnanie si okamžite osvojili aj niektorí slovenskí komentátori. Už im chýbala iba výzva „Na Moskvu!“ Nečakali teda na výsledky vyšetrovania, ignorovali vyhlásenie Kremľa, že ak existujú nejaké dôkazy, tak nech ich predložia. Nechali nepovšimnuté odporúčanie zakladateľa organizácie Wikileaks Juliana Assangea, že autora únikov dokumentov nemajú hľadať v Moskve, ale v radoch samotnej Demokratickej strany.
Zaujímavé je, že v tejto etape boja o Biely dom akosi nikto nehľadal súvislosť medzi údajnou predĺženou rukou Kremľa siahajúcou až k týmto voľbám a tým, ako USA doteraz systematicky pracovali na ovplyvňovaní volieb po celom svete. Pripomenul to až Čiľan Ariel Dorfman vo svojom článku v denníku The New York Times s uštipačnou poznámkou, že Američania už teraz konečne pochopia, ako sa cítili občania Čile, ale aj voliči v mnohých iných krajinách, keď zažili hrubé zasahovanie USA do takých výlučne vnútorných záležitostí, ako sú voľby.
Ďalšou etapou farebnej revolúcie bolo úsilie ovplyvniť rozhodovanie Zboru voliteľov, ktorí sa v pondelok 19. decembra mali stretnúť, aby svojím podpisom potvrdili, že rešpektujú rozhodnutie voličov vo svojom domovskom štáte. Elektori Republikánskej strany boli odrazu zaplavení množstvom osobných i tlačených listov, e-mailov a výziev, aby sa zachovali vlastenecky. Znamenalo to, že majú dať hlas radšej niektorému inému republikánskemu politikovi, len nech to, preboha, nie je Donald Trump s jeho pochybnou povesťou obstarožného sukničkára, chronického neplatiča daní a bábky v rukách Putina. Organizátori tejto kampane vychádzali pritom zo znenia ústavy, ktorá neuvádza, ako sa elektori majú v tomto rozhodujúcom momente zachovať. V novinách sa začali objavovať príklady z minulosti o tom, aké zámery mali tvorcovia USA, keď presadili neobvyklý systém dvojstupňových volieb zakončených rozhodovaním Zboru voliteľov. Vo veľkom sa objavoval citát z listu jedného z otcov zakladateľov, Alexandra Hamiltona, v ktorom vysvetľuje ústavu a najmä myšlienku elektorov. Konštatuje sa v ňom, že stretnutie Zboru voliteľov „poskytuje morálnu istotu, že funkcia prezidenta sa nikdy nedostane do rúk človeka, ktorý nie je významnou mierou obdarený nevyhnutnou kvalifikáciou“. Médiá potom zamerali pozornosť na vyhlásenie odvážneho voliteľa z Texasu Christophera Supruna, ktorý verejne deklaroval, že on teda svoj hlas Trumpovi nedá. To ale nestačilo, bolo treba dohromady „tridsaťsedem statočných“ (správnejšie po slovensky by bolo tridsaťsedem odvážnych), aby Donald Trump nedosiahol hranicu 270 elektorov potrebných na potvrdenie v úrade prezidenta.
V deň, keď sa schádzali elektori, aby svojím podpisom potvrdili vôľu voličov, uskutočnili sa v hlavných mestách tých štátov, kde zvíťazili republikáni, dobre organizované demonštrácie nespokojencov. Tí sa hlasným skandovaním a príslušnými heslami pokúsili na poslednú chvíľu ovplyvniť hlasovanie. Celá dobre rozohraná partia, ani hlučné „ protesty last minute“ nemali želaný efekt. V radoch Republikánskej strany sa našli iba dvaja „disidenti“, ktorí nedali svoj hlas Trumpovi. Lenže, stalo sa to, čo nik nečakal. Protesty priniesli čaro nechceného. Medzi elektormi Demokratickej strany sa objavili až „piati statoční“, ktorí si osvojili apel Alexandra Hamiltona a odmietli dať svoj hlas Hillary Clintonovej ako osobe, „ktorá nie je významnou mierou obdarená nevyhnutnou kvalifikáciou“ na funkciu prezidentky.
Prezident Barack Obama zrejme tušil, ako to všetko dopadne, lebo tri dni pred rozhodovaním elektorov vyslovil obavy, že celá politická debata „degradovala do bodu, keď všetko je podozrivé a každý je skorumpovaný, všetko sa robí z úzko straníckych dôvodov a všetky naše inštitúcie sú plne nenávistných aktérov“.
Spojené štáty, ako to naznačuje aj odchádzajúci prezident, sa ocitli v hlbokej kríze. Vedľajším efektom celého úsilia ovládnuť Biely dom je, že prezidentom sa stane človek, o ktorom opakovane tvrdili, že ho tam dosadil Vladimír Putin a teda bude bábkou v rukách Kremľa.
