Emil Hruška hovoří
s Ľubošem Juríkem,
slovenským spisovatelem,
novinářem a publicistou
LUK – Literatura * Umění * Kultura 14. 6. 2017; redakcia Slova „asistovala“ pri vzniku rozhovoru.
Literatura faktu patří k populárnímu literárnímu žánru. Čím vás tento literární směr tolik zaujal?
– Záujem o literatúru faktu je logickým dôsledkom informačnej spoločnosti a presily informačných, neraz protirečivých zdrojov. Čitateľ, divák, poslucháč je denno-denne vystavený enormnému tlaku informácií, názorov, vyjadrení zo všetkých médií vrátane internetu, čo môže znamenať nielen názorový chaos, ale aj stratu hodnotovej orientácie. Autori literatúry faktu – hovorím o serióznych autoroch – sa snažia svojimi dielami vniesť do spoločenského vedomia akúsi hierarchizáciu hodnôt, pretože ich diela sú vystavané na faktoch, dokumentoch, rôznych archívnych materiáloch či overených výpovediach. Navyše literatúra faktu odkrýva nepoznané vrstvy spoločenských či prírodovedných javov, čím získava na čitateľskej obľube. Myslím si, že význam literatúry faktu bude časom narastať ako protiváha jalovým beletristickým príbehom a paranoidným konšpiračným teóriám.
– Jako každý žánr je literatura faktu dobrá a špatná. Jaké atributy by měla mít ta dobrá?
Pochopiteľne, literatúra faktu je dobrá aj zlá, tak ako je to, povedzme, v poézii či próze. Je to dané mierou talentu a erudovanosti autora, jeho zmyslom pre serióznosť a zodpovednosť. Autor literatúry faktu by nemal byť striktným vedeckým bádateľom, ani kvetnatým rozprávačom, nemal by písať suchopárne, no ani balzacovským bezbrehým prúdom. Miera spracovania témy je jedným z kľúčových atribútov autora dobrej a príťažlivej literatúry faktu. Aj literatúra faktu si môže domýšľať súvislosti, nie však vymýšľať. Hovorím tomu – fantazijná faktografia, prípadne fantazijný realizmus.
– Koho by ste zařadil mezi přední slovenské autory současné literatury faktu?
Nemyslím si, že možno hovoriť o nejakej osobitnej slovenskej škole literatúry faktu. Tak ako literatúra faktu česká, poľská, nemecká, ruská apod., sa aj slovenská snaží nadviazať na tie najlepšie tradície tohto žánru a dôstojne reprezentovať slovenskú literatúru. Ak si slovenskí autori literatúry faktu všímajú staršie i novšie témy slovenskej proveniencie, je to pochopiteľné. Jednak preto, že tieto témy sú im najbližšie, ako aj preto, že sa bezprostredne prihovárajú slovenským čitateľom. Je tiež zjavné, že tematicky je slovenskej literatúre faktu najbližšia práve česká, vzhľadom na dlhodobú spoločnú históriu. Ak by som mal spomenúť popredných slovenských predstaviteľov literatúry faktu, tak by som určite začal Vojtechom Zamarovským, no zmienku si zaslúžia aj autori ako Ján Čomaj, Jozef Leikert, Fedor Mikovič, Leopold Moravčík, Ivan Szabó atď. a možno aj autor týchto riadkov.
– Jakou budoucnost podle vás literatura faktu má?
Aj v čase falošných prorokov, ktorí predpovedali súmrak tlačeného slova a div nie zánik literatúry, ani na okamih nepochybujem, že práve literatúra faktu (ale aj próza, poézia, kritika) nielenže prežijú, ale jej význam bude stále rásť. Má to jednoduchý dôvod: je to odpoveď na únavu z chaotického informačného boomu, na potrebu pevne sa zakotviť vo svojom prostredí. Práve takto pochopená a stvárnená literatúra faktu si vždy nájde miesto medzi náročnými a chápavými čitateľmi.
