Európska únia a finančná kríza

Nový rozmach finančnej krízy zasiahol krajiny Európskej únie, ktorá podľa všetkého nie je na krízu pripravená. Celkovému obrazu udalostí dominujú improvizácia a konanie jednotlivých štátov na vlastnú päsť. Na začiatku októbra sa finančná kríza opätovne zostrila. Viaceré veľké finančné inštitúty stáli pred kolapsom. Skupina Fortis z krajín Beneluxu sa vyčerpala prebratím veľkej holandskej banky ABN-AMRO. Nemecký financovateľ nehnuteľností Hypo Real Estate strhol vír krízy s nehnuteľnosťami, pričom najväčší vplyv na túto neutešenú situáciu mali straty dcérskej spoločnosti spôsobené vysoko riskantnými obchodmi v Írsku, kde je banková regulácia veľmi laxná. Druhá najväčšia talianska banka Unicredito s početnými podielmi vo východnej Európe utrpela hlbokým prepadom zahraničného obchodu a nutne potrebovala navýšiť kapitál. Francúzsko zastupovala medzi bankami s akútnym stavom núdze Dexia a v Dánsku sa museli zachraňovať viaceré regionálne banky. Zároveň napredovala aj kríza britských hypotekárnych bánk. Omnoho pomalšie sa zvyšuje medzibankový pohyb pôžičiek. Hrozí, ako to formulovala najznámejšia brazílska ekonómka Maria da Conceiçăo Tavares, trombóza finančného systému. Problémy bankového sektora a zlé hospodárske vyhliadky sa najviac prejavujú v padajúcich hodnotách akcií. Maďarsko vo veľkých problémoch Priame účinky americkej finančnej krízy boli donedávna citeľné najmä v západnej Európe. Až na prepady na burzách je dosiaľ len minimálne postihnutá východná Európa. Tu sa banky koncentrovali na konvenčné druhy obchodov, ktoré v tomto regióne ponúkali veľký potenciál rastu. V pobaltských štátoch, predovšetkým v Estónsku a Lotyšsku, sa však už zrútil boom financovaný pôžičkami a kapitálové toky vyschli. Pre tieto krajiny s extrémnymi deficitmi bežného účtu a vysokým zahraničným zadlžením z toho vyplývajú stále tvrdšie konzekvencie. Najnovšia správa (Global Financial Stability Report) Medzinárodného menového fondu poukazuje na vysoké riziko zraniteľnosti Bulharska a Rumunska práve z dôvodov vysokého deficitu bežného účtu, zahraničnej zadlženosti a boomu založeného na pôžičkách. Miera zahraničného zadlženia je veľmi vysoká aj v prípade Maďarska a deficit bežného účtu sa nachádza na kritickej hranici. Tým sú uvedené krajiny vystavené vysokej externej zraniteľnosti, ktorá sa bude ešte zvyšovať poklesom exportu. V Maďarsku, ktoré je už dlhšie považované za „kandidáta“ na finančnú krízu, sa začína externá zraniteľnosť prejavovať výrazne. Maďarský forint a finančný systém sú už teraz pod enormným tlakom. Desiateho októbra prišlo oficiálne vyhlásenie, že sa nedajú vylúčiť „neočakávané a neštandardné kroky“. Poklesli aj kurzy ostatných východoeurópskych mien. Pre Slovensko by sa mohli tri mesiace pred plánovaným prijatím eura ukázať ako dlhé a komplikované. Exporty zrejme poklesnú, čo spôsobí zhoršenú obchodnú bilanciu a zvýši potrebu devízových rezerv. Pravdepodobný je aj návrat kapitálu, respektíve zrýchlený transfer ziskov slovenských dcérskych spoločností k materským firmám, ktoré práve nutne potrebujú likviditu. Ako sa dalo očakávať, Európska únia je na krízu pripravená zle. Bankový dohľad je národnou záležitosťou. Chýbajú jednoznačné pravidlá, kto má v prípade bankovej krízy podporovať nadnárodné inštitúty. Veľký význam to má predovšetkým pre štáty východnej Európy, pretože tu je bankový sektor takmer úplne v rukách zahraničných vlastníkov. Aj súčasné regulácie bánk sa odlišujú. Obzvlášť veľkorysé sa ukázali byť Veľká Británia, ktorého hospodárstvo výrazne ovplyvňuje finančný svet Londýna, a Írsko. Obe krajiny postihla kríza veľmi silne. Relatívne prísny bol naproti tomu finančný dohľad v Španielsku. Konanie na vlastnú päsť Ako reakciu na vyostrovanie sa krízy zvolal súčasný predsedajúci EÚ, francúzsky prezident Nicolas Sarkozy, na 4. októbra summit štyroch členských štátov EU, ktoré sú zároveň súčasťou G-8, teda Nemecka, Talianska, Veľkej Británie a Francúzska. Vystúpil na ňom s návrhom európskeho záchranného balíka podľa vzoru Spojených štátov amerických. Tento návrh však striktne odmietla nemecká vláda a proti bol aj britský premiér Gordon Brown. Zúčastnení sa však zhodli na nevyhnutnosti uvoľniť pravidlá Paktu rastu a stability a vytvorení osobitného pôžičkového programu pre ohrozené stredne veľké podniky. A udrela hodina národného konania na vlastnú päsť. Potom, ako už Írsko uzákonilo všeobecnú garanciu pre všetky bankové vklady, vyhlásila nemecká vláda vzhľadom na zostrovanie krízy obrovského hypotekárneho financovateľa HRE, ktorý bol „zachránený” navýšením imania o 35 až 50 miliárd eur prostredníctvom podporného balíka, všetky úspory súkromných domácností za garantované štátom. Tým mali byť sporitelia zastavení pred panickým vyberaním úspor z bánk. Otázkou naďalej zostáva, či tento drastický krok znepokojenie predsa len viac nezvýši než opačne. Nakoniec, tento krok sa blíži ultima ratio. Nemecko týmto opatrením dostalo aj iné vlády pod tlak. Iné vlády preto buď zvýšili výšku garantovaného zabezpečenia alebo, ako napríklad v prípade Rakúska či Slovenska, sa rozhodli garantovať súkromné úspory v plnej výške. Pod tlakom a vplyvom nemeckého fait accompli sa potom ministri financií EÚ 7. októbra dohodli na celoplošnom zvýšení minimálnej štátnej garancie bankových vkladov na 50-tisíc eur. Európska komisia dokonca uprednostňovala výšku 100-tisíc eur, narazila však predovšetkým na odpor východoeurópskych vlád. Podobne rôznorodý je aj spôsob priamej podpory bánk, pričom sa zatiaľ realizovali tri postupy: čiastočné znárodňovanie (naposledy napríklad Fortis), štátne garancie (napríklad Hypo Real Estate, doplnené o podporu súkromných pôžičkových inštitútov) a štátne podporné fondy (napríklad Španielsko v rozsahu 30 miliárd eur s možnosťou rozšírenia na 50 miliárd). Najsystematickejší je zrejme najnovší krok britskej vlády zvýšiť základný kapitál prostredníctvom štátnych podielov v ôsmich veľkých britských bankách a hypotekárnych inštitúciách. Predpokladá sa tu použitie 25 miliárd libier, teda viac než 30 miliárd eur. Ďalších 25 miliárd libier sa môže v prípade potreby použiť za podobných podmienok. Okrem toho je vláda pripravená garantovať dlhy bánk až do výšky 250 miliárd libier. Štátne kapitálové podiely poskytujú štátnemu financovaniu prinajmenšom jednu významnú protihodnotu vo forme štátneho podielu. Tým sa obmedzuje vplyv súkromných akcionárov. Vždy podľa miery injekcie štátnych prostriedkov sa má obmedziť vyplácanie dividend a platov manažérov. Vláda tiež vyhlásila, že od bánk očakáva poskytovanie pôžičiek menším podnikom a záujemcom o kúpu nehnuteľnosti. Britský postup sa odlišuje od ostatných krokov v iných krajinách tým, že sa systematicky zvyšuje základný kapitál veľkých bánk, ktorý je vo Veľkej Británii často veľmi malý, a štátna podpora sa viaže na aspoň niekoľko podmienok. Konjunktúra v nedohľadne Celkovo sa európsky postup vyznačuje improvizáciami a konaním na vlastnú päsť s cieľom opätovného nastolenia pôžičkových tokov v medzibankovom sektore. Predovšetkým nemecká spolková vláda, ktorej pre veľkosť nemeckého hospodárstva pripadá kľúčová rola, nebola schopná túto úlohu naplniť. Nemecké konanie na vlastnú päsť vnímajú iné krajiny kriticky a vo Francúzsku ho rozliční komentátori ostro odsúdili. Vlády v európskej únii sa dosiaľ prejavili podobne tendenčne nacionalisticky ako bývalé juhoslovanské republiky počas krízy, ktorá vznikla zo zadlženosti v 80. rokoch. Pritom sa konflikt o rozdelenie nákladov krízy – medzi štátmi a medzi jednotlivými spoločenskými skupinami, ešte ani poriadne nezačal. Už teraz je zrejmé, že finančná kríza zaťaží národné rozpočty a v niektorých prípadoch aj veľmi výrazne, takže konjunktúra v celej Európe sa stráca v nedohľadne. Koordinovanú konjunkturálnu politiku, ktorá by dokázala vyrovnávať hospodárske cykly, Európska únia nepozná. Takzvaný pakt rastu a stability svojimi síce v poslednom čase uvoľnenými ale predsa len rigidnými pravidlami, ktoré ohraničujú nové štátne zadlžovanie troma percentami HDP, bude aktívnu konjunkturálnu politiku výrazne sťažovať. Na národnej úrovni predovšetkým v Nemecku existuje silne ukotvené odmietanie verejných konjunkturálnych programov. V Nemecku sa tradične uprednostňuje export, a prostredníctvom reštriktívnej mzdovej politiky táto krajina vytvorila v poslednom desaťročí výrazný exportný prebytok – často na úkor iných členov únie. Ak by Nemecko v tejto politike pokračovalo, či dokonca ju kládlo ako príklad, spôsobilo by to prehĺbenie krízy a zmenšilo kohéziu v rámci EÚ. Z hľadiska veľmi krátkodobej politickej perspektívy sa k príčinám finančnej krízy dosiaľ prakticky nepristúpilo. Banky síce chcú štátnu podporu a prebranie dlhov, ale odmietajú akékoľvek nové smerovanie finančného systému. Vzhľadom k tomu sú opatrné aj návrhy na zmeny regulácie finančných trhov. Je to okrem iného evidentné aj z požiadaviek nemeckého ministra financií Peera Steinbrücka, ktoré sa však aspoň neutápajú vo vágnych vyhláseniach, ale obsahujú aj konkrétne opatrenia. Podľa neho by banky nemali mať možnosť predávať rizikové kredity celkovo, mala by sa rozšíriť miera a výška likvidity a všetky inovatívne finančné nástroje by sa mali objaviť v bilancii. Takéto návrhy znamenajú – nevyhnutne – korektúry súčasného stavu, avšak neodpútavajú sa od zlyhávajúcich neoliberálnych pravidiel. Preto sú nedostatočné. Museli by sa totiž zakázať určité vysoko rizikové finančné nástroje a finančný sektor by sa musel vrátiť k funkcii financovania produktívnych sektorov. Privatizácia dôchodkov podnietila v niektorých krajinách obrovský rozmach finančných trhov, zároveň však spôsobila, že pri tomto type starobného poistenia zanechá finančná kríza ťažké stopy. Antikrízová terapia sa nachádza ďaleko za hranicami nevyhnutného – samozrejme, nielen v Európe. Joachim Becker je profesor na Viedenskej ekonomickej univerzite a analytik Inštitútu pre politicko-ekonomický výskum IPE vo Viedni Preklad a medzititulky Peter Nedoroščík Balík eurozóny voči finančnej kríze Dňa 12. októbra sa šéfovia vlád eurozóny dohodli na spoločnom balíku opatrení, ktorý výrazne posilní úlohu štátu vo finančnom sektore. Základný kapitál bánk sa v prípade potreby posilní. V tomto prípade sa môžu členské štáty podieľať na bankovom kapitále. To znamená čiastočné zoštátnenie. Nemecká spolková vláda oznámila, že by to mohlo implikovať štátny vplyv na finančnú politiku. Banky, ktoré sa dostali do ťažkostí, majú byť rekapitalizované. Bankrot bánk, ktoré by mohli rozkolísať finančný systém, sa nemá pripustiť. Príjmu sa opatrenia, ktoré zabezpečia likviditu systému. Patria sem najmä štátne garancie v medzibankovom obchode. Táto zvláštna ochrana má platiť do 31. decembra 2009. Sumy predpokladané na tento účel dosahujú enormné výšky. Len v samotnom Nemecku sa ráta so 400 miliardami eur na štátnych garanciách a 70 miliardami na rekapitalizáciu bánk. V Španielsku pôjde o približne sto miliárd eur a Portugalsko poskytne garancie vo výške 20 miliárd eur. Podobnú formu mala štátna intervencia v prípade finančných kríz aj v periférnych krajinách. Takto vyústil neoliberalizmus vo svojich pionierskych krajinách pravicových diktatúr v Čile, Argentíne a Uruguaji po niekoľkých rokoch už na začiatku 80-tych rokov v ťažkých finančných krízach. K antikrízovej terapii sa už vtedy počítalo so zoštátňovaním bánk, respektíve súkromných dlhov. Na stretnutí v Bruseli sa neprerokovávali problémy východoeurópskych krajín, ktoré nie sú členmi eurozóny. Časť z nich je pre vysoké deficity bežného a obchodného účtu závislá od zahraničných pôžičiek. Potrebovali by teda špecifickú formu ochrany. To, že sa stretnutie o kríze a opatrenia proti nej vzťahovali na eurozónu, naznačuje delenie EÚ na dve časti.