DRUHÁ ČASŤ
Kritický moment pre mier v Európe nastal po 10. apríli 1938, kedy vo Francúzsku nastúpila vláda E. Daladiera s G. Bonnetom, jej ministrom zahraničia. Vedome a zámerne preorientovávala smer celej francúzskej politiky od jej stredoeurópskych spojencov. V tom bola cesta k Mníchovu, ale aj ku kapitulácii Francúzska v júni 1940 a jeho okupácii Nemeckom. V marci 1936 Francúzsko opustilo samo seba (nevystúpilo vojensky proti obsadeniu ľavého brehu Rýna Nemeckom). O to ľahšie Francúzsko opustilo v septembri 1938 svojho zmluvného spojenca, a to Československo. A jeho vlastná kapitulácia v roku 1940 a po nej potom hlboký pád Francúzska, bol toho priamym dôsledkom. Menovite to bolo vlastizradné konanie maršala H. P. Pétaina a P. Lavala v rokoch 1940 – 1944, ktorí stáli na čele od Nemecka závislého štátneho útvaru s názvom „France d´Etat“, so sídlom vo Vichy. Severné Francúzsko aj Paríž boli okupované priamo.
Bol to hlboký pád veľkého a „sladkého“ Francúzska. Vo Veľkej Británii prišiel 28. mája 1938 k moci Neville Chamberlain. Doviedol Anglicko a Európu k nastoleniu nacistického mieru v strednej Európe. Veľká Británia aj Francúzsko zdôvodňovali svoje uzmierovanie fašistických diktatúr úplne nedostatočným stavom svojej výzbroje a vojnových príprav. Mal to byť a bol to určitý dôsledok plánu odzbrojenia, postupného odzbrojovania v Európe podľa projektov Spoločnosti národov z r. 1919. Informácie o zbrojení v Nemecku a príprave na vojnu nepochybne Angličania a Francúzi mali. Jednoducho trestuhodne zanedbali náležitú prípravu pozemnej armády, potrebný počet výroby tankov, ako aj letectva. Celková mocenská sila západných demokracií na začiatku roku 1938 zodpovedala, ako uviedol prezident Dr. E. Beneš úplne ich politickej situácii a úpadku ich veľmocenskej prestíže. A tak bol dotlačované, do určitej miery museli a možno ešte viacej chceli sa uzmierovať, a napokon uzavierať hanebný mier, zradiť spojenca a falošne to vydávať za čestný mier, mier pre našu generáciu. Morálne a politicky to bola zrada a právne zločin proti medzinárodnému právu. Po obsadení Sudet sa prehĺbil a rozšíril o okupáciu Československa, s protektorátom a tzv. nesamostatným Slovenským štátom. Obe západné demokratické veľmoci obracali svoj politický pohľad na svoje veľké koloniálne ríše (Britské impérium vtedy ovládalo kolónie so 480 miliónmi obyvateľov, desaťnásobne viac oproti 47 miliónom britských obyvateľov; Francúzsko so 42 miliónmi obyvateľov ovládalo 70 miliónov ľudí vo svojich kolóniách). Zisky z nich boli základom ich koloniálneho svetového panstva, kde neplatila pre týchto viac ako 500 miliónov osôb demokracia ani sloboda, ani občianske práva. A viacerí predstavitelia tejto veľmocenskej, imperiálnej politiky boli a priori proti akémukoľvek rozhodnému alebo dokonca vojnovému odporu proti Hitlerovej expanzii. To, čo by boli radi videli, by bol a mal byť vojnový konflikt medzi nacizmom a boľševizmom, teda vojna Nemecka so ZSSR. Usilovali sa svojím politickým postupom usmerniť, až kanalizovať agresiu Hitlera na krajinu vedenú autokraticky, diktátorsky a tyransky J. V. Stalinom. Na to bolo treba v roku 1938 počkať. Po Rakúsku nasledovalo Československo a potom bolo na rade Poľsko.
Dňa 19. septembra 1938 po rokovaniach Hitler – Chamberlain v Berchtesgadene najskôr vlády britská a francúzska vyzvali rozhodne spoločnou nótou ČSR, aby prijala návrh kapitulácie. Po jeho odmietnutí ultimatívnym výzvami a zákrokmi svojich veľvyslancov v Prahe oznámili, že keď československá vláda neprijme ich plán odstúpenia sudetského územia, ktorí oni sami pripravili, tak ponechajú tento štát svojmu osudu. Neželali si vôbec ani to, aby sa ČSR vojensky bránila, pretože Francúzsko by vtedy podľa zmluvy o vzájomnej pomoci z r. 1935 Československu muselo prísť na pomoc. A tomu malo podľa vzájomnej zmluvy západných veľmocí prísť na pomoc Anglicko. A vo vojne by boli obidve. Západné demokratické veľmoci samotné nechceli ísť do vojny s hitlerovským Nemeckom, hoci išlo o mier európsky, svetový, o suverenitu štátov, nielen o základné ľudské práva, ale o elementárne právo ľudí na život vôbec. Obetovali iné štáty, údajne preto, že je to ich vina a zodpovednosť. Tak hlboko padli. Opustili slobodu, aj mier. Rokovania s Hitlerom o mieri za cenu porušenia územnej celistvosti, zvrchovanosti ČSR inicioval britský premiér a opakovane ich podnietil s veľkým aplauzom v parlamente. Ovácie pre momentálne vyhnutie sa vojne premiéra poctil londýnsky ľud. Oslavovala ho anglická a aj západoeurópska verejnosť. Prinieslo im to momentálny mier za cenu neslobody, za cenu okupácie ČSR, potom za cenu agresie Nemecka proti Poľsku. „Pot a krv“, utrpenie a obete sa nevyhli ani im.
Aké je poznanie, závery vyvodené z tejto situácie? Veľká Británia dosiahla uzavretím zmluvy v Mníchove (29. 9. 1938) spolu s Francúzskom, s podpismi N. Chamberlaina a E. Daladiera asi len to, čo dosiahol Stalin o rok neskôr uzavretím paktu o neútočení s Nemeckom (23. 9. 1939). Západné demokratické veľmoci aj stalinistický Sovietsky zväz si v tomto prípade nemajú čo vyčítať. Konali obdobne, v zmenených pomeroch. Získali čas, oddialili svoje zapojenie do vojny s Nemeckom, mohli pokračovať v príprave na túto vojnu. Ktorý z týchto štátnikov bol väčším delikventom proti medzinárodnému právu, proti verejnej morálke a väčším macchiavelistom? Boli ním N. Chamberlain s E. Daladierom, alebo Stalin s Molotovom? Rozdiel je v tom, že V. Británia a Francúzsko viedli takúto politiku od nástupu A. Hitlera v moci, od roku 1933. Rokovali s ním, stískali si s ním ruky, uzatvárali dohody, aj keď vedeli o koho ide. J. Stalin až po Mníchove, keď ho neprivolali, ale vylúčili rozhodovania o Československu, konal tak až v čase, keď už iba územie Poľska oddeľovalo Hitlera od sovietskych hraníc. A keď bolo jasné, že ani Francúzsko, ani Veľká Británia, ani Poľsko nechce uzatvoriť so ZSSR trojstrannú zmluvu o vojenskej pomoci a vojenskú konvenciu o spoločnej vojenskej obrane proti hitlerovskému Nemecku. Takýto je asi rozdiel medzi konaním Chamberlaina, Daladiera, Becka a Stalina a takáto je aj rozdielna zodpovednosť za vypuknutie svetovej vojny.
Treba teda, aby sa europarlament a jeho poslanci, aj ich aparát pustili do archívov, encyklopédií, zborníkov dokumentov. Ich úlohou, podľa ich uznesenia je dokázať, že Západ nebol strojcom druhej svetovej vojny. Preukázať a dokázať by mali, aké konkrétne kroky urobili západné demokracie najmä v období rokov 1938 až 1939, aby zarazili hitlerovskú agresiu, ako tieto mocnosti vystupovali proti anšlusu Rakúska, proti likvidácii ČSR v dvoch etapách (Mníchov a 14. a 15. marec 1939), proti vojenským príprava Nemecka začať útok na Poľsko! Ak to dokážu, možno sa im podarí aj argumentačne, reálne a nepochybne preukázať, že druhá svetová vojna sa začala v dôsledku paktu Ribentrop-Molotov.
ZSSR presadzoval, najmä od r. 1934 politiku kolektívnej bezpečnosti, vytvorenia sústavy medzinárodnoprávnych zväzkov medzi štátmi Európy, ktoré by sa postavili proti hitlerovskej agresii, zastavili ju, zarazili jej rozvíjanie. Vzdal sa tejto politiky, až poznal, že postup európskych veľmocí je neúprimný, predstieraný. Od kolektívnej bezpečnosti prešiel, vynútene, diktátom situácie, k politike svojej individuálnej bezpečnosti. A politika Poľska v prvej polovici roku 1939, odmietanie spoločného vojenského postupu, ho do toho doslova donútila.
6.
A tzv. regionálne mocnosti strednej Európy, a to Poľsko a Maďarsko, hovorili už o svojich plánoch na rozvrat strednej Európy a špeciálne o delení Československa. Ministerský predseda Maďarska (G. Gömbös) v rokoch 1936 s touto ideou putoval do Varšavy a Berlína. Od začiatku roku 1937 viedol J. Goebbels sústavnú a vytrvalú, doslova nenávistnú kampaň proti Československu; bola to taktika štvania, teroru a zámerne pripravovaného násilia. Veľmi účinne v tejto kampane nacistickému Nemecku pomáhalo Beckove Poľsko a Horthyho Maďarsko. Československo navrhovalo Poľsku uzavrieť niekoľko zmlúv, resp. participovať na nich. V roku 1932 to bol návrh na definitívne zblíženie oboch štátov a uzavretie dohody o zneutralizovaní spoločnej hranice a príprave na vojenskú spoluprácu vzhľadom na budúce udalosti v Nemecku. Na jar 1933 pripravili vtedy ministri zahraničia E. Beneš a J. Beck dohodu o spoločnom postupe Malej dohody a Poľska proti paktu štyroch, kategoricky ju však odmietol vtedy prezident Poľska, maršal J. Pilsudski. Celá akcia tým padla. Možno predpokladať, že vtedy sa začala pripravovať definitívna preorientácia Poľska na Nemecko. Pilsudski vraj vtedy rozvíjal teóriu, že Poľsko, ktoré sa viac a viac stáva veľmocou, môže a musí ukázať Francúzsku, že môže robiť politiku na ňom nezávislú. Ako sa to prejavilo? Okrem iného tak, že v roku 1934 Poľsko (minister Beck) uzavrelo dohodu o neútočení s Nemeckom, ktorého nie iba kancelárom, nie iba prezidentom, ale aj vodcom štátu sa stal A. Hitler. Bol to pakt Pilsudski-Hitler. O rok neskôr sa pripravoval tzv. „Východný pakt“, t.j. dohoda o vzájomnej pomoci proti útočníkovi v strednej a východnej Európe. Podpísať ju malo Francúzsko, Nemecko, ZSSR, Poľsko a Československo. Východný pakt bol však znemožnený spoločným odporom Hitlerovho Nemecka a Beckovho Poľska. Zostala z neho len dohoda francúzsko-sovietska z 2. mája 1935 a sovietsko-československá, podpísaná v Prahe 16. mája 1935.
Západné demokracie boli na úplnom ústupe a celý kontinent bol postupne rozožieraný a jednotlivé štáty vnútorne priamo pohlcované fašistickým morom (Španielsko, Francúzsko, Poľsko, Rakúsko, Juhoslávia, Rumunsko, Bulharsko, Grécko atď.). V podmienkach tohto rozkladného procesu prišiel 12. marec 1938, Hitlerovo vtrhnutie do Rakúska, nacistami deštruovaného. Inkorporoval ho do Veľkonemeckej ríše, anektoval, pod titulom pripojenia (anšlusu) do v historickom poradí už Tretej nemeckej ríše.
A tak prišli dni Mníchova. Československo sa ešte dvakrát vzopälo. Vyhlásilo mobilizáciu 21. mája 1938, a 24. až 26. septembra 1938. Premiér N. Chamberlain vystupoval v úlohe záchrancu európskeho mieru. Do vojny kvôli neznámemu národu a štátu najväčšia koloniálna ríša vtedajšieho sveta predsa nepôjde, nemôže ísť. Dňa 23. septembra 1938 nasledovalo francúzsko-britsko-nemecké ultimátum Československu. Sovietsky minister zahraničných vecí v Ženeve na fóre Spoločnosti národov vyhlásil, že ak Francúzsko poskytne svoju pomoc, dohoda českoslovenko-sovietska o sovietskej pomoci nadobudne účinnosť, t.j. príde ČSR na pomoc. Poľsko však konalo nie ako dobrý sused a priateľ. Beckova vláda 21. 9. 1938 oznámila, že poľská vláda vypovedá (!) platnosť vzájomnej dohody z 23. apríla 1925, ktorou boli upravené s ČSR všetky otázky štátnych hraníc. Žiadala ďalej okamžité vyriešenie tzv. tešínskej otázky vo svoje prospech. A spolu s tým aj na hranici na Kysuciach, Orave a Spiši.
Neuveriteľný, nepriateľský a na budúcnosť nemysliaci postup beckovského Poľska vyvolal odpor a opovrhnutie. Spolu s horthyovským Maďarskom sa Poľsko ohlásilo u A. Hitlera a H. Göringa s územnými nárokmi voči Československu a radili sa v tejto súvislosti aj o vojenských záležitostiach. Požiadavky poľskej a maďarskej menšiny v Československu sa dostali do Mníchovskej dohody, do jej doplňujúceho vyhlásenia (29. septembra 1938) s tým, že musia byť vyriešené do troch mesiacov formou dohody medzi zainteresovanými vládami. Stalo sa tak podľa tzv. viedenskej arbitráže (2. novembra 1938) a dohodou s Poľskom, ktorým tento štát zabral obec Skalité (Kysuce), územie pri obci Jablonka (Orava) a oblasť Jahodná (Vysoké Tatry). Poľsko, jeho II. Republika, sa priamo zúčastnilo na delení Československa, paktovalo s hitlerovským Nemeckom, fašistickým Talianskom a horthyovským Maďarskom na spáchaní zločinného konania proti medzinárodnému právu.
Vety, formulácie v uznesení parlamentu EÚ o Poľsku ako obeti totalitných štátov, obeti ich diktátorov, a autokratov (Hitlera a Stalina), nevypovedajú pravdu, pravdu v jej konkrétno-historickej zložitosti. Najskôr bolo Poľsko agresorom, anektujúcim územie ČSR, podieľajúcim sa na tomto hanebnom akte, na Mníchovskej dohode, ktorú učebnice medzinárodného práva charakterizujú ako paakt (zdanlivý, nulitný právny akt, neplatný od samého začiatku, a preto neexistujúci a nikoho nezaväzujúci)
Ani po úplnom rozbití Československa 14. a 15. marca 1939 sa poľská zahraničná politika nezmenila. Výraznejšie neprotestovala proti obsadeniu Prahy a proti ovládnutiu Slovenska pod titulom samostatnosti Treťou ríšou. Z tohto obdobia je najznámejšia nóta ZSSR, komisára M. Litvinova, podľa ktorej ústava žiadneho štátu neoprávňuje svoju hlavu, aby odovzdala jeho nezávislosť a suverenitu do rúk iného štátu (ako to inscenovala ríša podpisom prezidenta ČSR E. Háchu na dokumente tohto obsahu). Aj vyhlásenie slovenského štátu sa podľa ZSSR uskutočnilo bez riadneho a náležitého prejavu vôle tohto slovenského národa. Preto nebolo uznané za právoplatné a právne jestvujúce. Stanovisko ZSSR obsiahnuté v tejto nóte platilo do konca roku 1939. ZSSR sa správal podľa pravidla, kto chce s vlkmi žiť (hitlerovským Nemeckom), musí s vlkmi vyť! Od 1. januára 1939 musel odísť z Moskvy veľvyslanec ČSR, prerušili sa diplomatické styky. Sovietsky veľvyslanec G. M. Puškin bol poverený zastupovať tento štát v Bratislave, ZSSR uznal slovenský štát. Podľa neskoršieho vývoja bolo toto diplomatické konanie ZSSR dočasné a taktické ako dôsledok, ktorý vyvodili z paktu o neútočení z 23. augusta 1939, vrátane uznania politických útvarov, ktoré sa kreovali z vôle Nemecka a mali štatút nimi chráneného útvaru. Vyjadrila sa tým komplikovanosť, výrazná protirečivosť v tomto období „podivnej vojny“ období rokov 1939 až 1941 (Nemecko contra V. Británia, Francúzsko). Po útoku Nemecka na Sovietsky zväz sa obnovili diplomatické vzťahy s ČSR ako s právne jestvujúcim štátom. Urobila tak Veľká Británia 18. júla 1941. V ten istý deň aj ZSSR, ktorý pritom zaujal stanovisko, že sa obnovili (dočasne) prerušené (nie zrušené) diplomatické vzťahy s ČSR. Uznal Československo v hraniciach pred 29. septembrom 1938, t.j. prejavil tým svoje stanovisko, že Mníchovská dohoda nie je iba v rozpore s medzinárodným právom, ale že je neplatná od samého začiatku a právne nejestvujúca. A reálna, faktická obnova Československa, obnova jeho suverenity na svojom území medzinárodnoprávne jestvujúcom (teda aj s územím, ktoré anektovalo hitlerovské Nemecko, ktoré anektovalo horthyovské Maďarsko a ktoré anektovalo beckovské Poľsko) bola záležitosťou, predmetom bojov, vojenských operácií, ozbrojeného národnooslobodzovacieho boja. Na tento boj sa organizovala aj československá vojenská jednotka, ktorá sa so súhlasom ZSSR formovala na jeho území. Obnovenie suverenity ČSR sa stalo nielen predmetom, ale aj cieľom vojny, ktorú viedla protihitlerovská koalícia, Veľká Británia, Francúzsko a od decembra 1941 aj USA (po jeho prepadnutí v Pearl Harbour).
7.
Medzinárodné vzťahy a zahraničná politika štátov strednej a východnej Európy po rozkúskovaní územia Československa Mníchovskou dohodou zasiahla nová trauma, a to likvidácia aj tzv. II. ČSR, anexia Čiech a Moravy vo forme protektorátu a okupácia Slovenska v podobe jeho „chránenej samostatnosti“ podľa Schutzvertragu. S veľkou pravdepodobnosťou sa očakávalo, že ďalším krokom nacistickej veľkopriestorovej politiky bude Poľsko. Viacerí pozorovatelia predpokladali, že to západné veľmoci vyriešia s Nemeckom spôsobom „druhý Mníchov“.
Účasť Poľska na mníchovskom riešení otázky národnostných minorít malo posilniť jeho vzťahy s diktátormi nemeckými a talianskymi. Preukázať sa mala jeho konštruktívnosť tohto typu, ale aj veľmocenské postavenie, ktoré si vsugerúvali od znovu vzkriesenia Poľska, a o ktoré sa usiloval už J. Pilsudski, neskôr minister J. Beck, ktorý sa stal kormidelníkom tejto jeho zahraničnej politiky. Vďaka tejto politike sa malo stať medzinárodne regionálnou veľmocou, pritiahnuť k sebe štáty strednej a juhovýchodnej Európy. Vývoj vzťahov však túto víziu nepotvrdil.
Nemecké územné požiadavky voči Poľsku narastali od konca roku 1938. Tretia ríša žiadala, aby sa k nej pripojilo mesto Danzing (Gdansk), ktoré od r. 1919 malo štatút tzv. slobodného mesta). Navrhovali ďalej vybudovanie diaľničného a železničného spojenia medzi územím patriacim Nemecku (západné Prusko, resp. Pomoransko) a ďalším svojím územím, východným Pruskom (s Königsbergom). Obe tieto územia nemeckého štátu oddeľoval pás územia Poľska, nazvaný koridor, vďaka ktorému malo prístup k Baltskému moru (v šírke viac ako 100 km). Jadrom konfliktu bolo, že táto komunikácia cez poľský koridor mala mať exteritoriálny štatút, t.j. bola by vyňatá z jurisdikcie a zvrchovanosti Poľska. V marci 1939 obsadilo Nemecko aj prístav Memel (Klajpeda) v Litve, pôvodne tiež so štatútom slobodného mesta. Zo západu, zo severu, a po marci 1939 aj z juhu (z Protektorátu a zo slovenského štátu) obkolesovali Poľsko nemecké vojenské sily. Za týchto pomerov sa Poľsko od veľmocenskej nezávislosti, priklonilo k rokovaniam so západnými demokraciami, s Francúzskom a Veľkou Britániou, na upevnenia vzťahov s nimi. Veľká Británia poskytla dňa 31. marca 1939 Poľsku garancie bezpečnosti. O týždeň neskôr (6. 4. 1939) uzavreli oba štáty zmluvu o vzájomnej pomoci, ktorá však nadobudla konečnú podobu až 25. 8. 1939. Hitlerovské Nemecko s týmito krokmi Poľska nesúhlasilo. V reagencii na to 28. 4. 1939 Nemecko vypovedalo svoju deklaráciu z roku 1934, aj zmluvu o neútočení s Poľskom. Pronemecká politika Poľska z obdobia Mníchova a po ňom nebola pre tento štát úspešná.
Tri veľmoci, ZSSR, Francúzsko a Veľká Británia rokovali v Moskve od 8. mája 1939 o trojstrannej zmluve o vzájomnej pomoci (na 5 – 10 rokov) a o vojenskej konvencii. Veľká Británia, ktorá mala kľúčové postavenie na rokovaniach, predložila návrh deklarácie, ktorý predvídal, aby ZSSR prevzal záväzok preukázať vojenskú pomoc Veľkej Británii a Francúzsku v prípade ,ak Nemecko zaútočí na Poľsko alebo na Rumunsko. ZSSR navrhoval, aby v návrhu bola uvedená nie iba jednostranná sovietska povinnosť pomôcť západným veľmociam, ale aj recipročné záväzky britské a francúzske poskytnúť mu pomoc, ak by bol napadnutý on, teda ZSSR alebo tri pobaltské štáty. V otázke poskytnutia recipročnej pomoci ZSSR zaujali západné veľmoci zdržiavaciu taktiku. Napokon až v priebehu rokovaní v Moskve (15. júna – 23. júla) bol dosiahnutý kompromis: trojstranné garancie bezpečnosti sa poskytnú pobaltským štátom a aj Poľsku, Rumunsku, Turecku, Grécku, Belgicku. Prijalo sa však riešenie, že v základnom texte zmluvy sa tieto garancie nebudú spomínať, ale budú vyjadrené v tajnom doplňovacom protokole. Teda nielen hitlerovské Nemecko a stalinistický ZSSR používali pri medzinárodných dohodách tajné protokoly, tajnú diplomaciu, ale robili to aj západné demokratické veľmoci.
Rokovania sa vďaka tomu mohli posunúť a zamerať na návrhy o začatí vojenských dohovorov. A práve vtedy, v tomto čase a v tomto predmete rokovaní nastali problémy takej závažnosti, že viedli k úplnému neúspechu týchto anglo-francúzsko-sovietskych rokovaní. Britská aj francúzska delegácia pricestovali na rokovania do Moskvy o vojenskej konvencii až temer po mesiaci od ukončenia prvej časti rokovaní, a to až 12. augusta 1939. Nesúrilo ich to. Pri začatí rokovaní sa ďalej zistilo, že obaja predstavitelia nemali ani splnomocnenie na uzavretie konvencie, iba mandát na rokovanie. Sovietske vedenie to pochopilo ako nepripravenosť, neochotu a nezáujem oficiálnych kruhov oboch západných veľmocí uzavrieť zmluvu o vzájomne pomoci a vojenskej konvencii so ZSSR.
Závažným, temer neriešiteľným problémom na rokovaniach bola otázka o prechode sovietskych vojsk cez územie Poľska a Rumunska. Bez umožnenia tohto prechodu sovietske vojská nemohli začať vojenské operácie proti nemeckej armáde. Iba tak sa mohli dostať k hraniciam Nemecka. Prechod sovietskych vojsk kategoricky odmietala poľská vláda. Dokonca aj pokusy Francúzska presvedčiť poľské vedenie, aby dalo súhlas na prechod sovietskych vojsk, nepriniesli výsledky. Napokon až 23. augusta 1939, po informácii o tom, že do Moskvy pricestoval minister zahraničných vecí Nemecka J. von Ribbentrop, minister zahraničných vecí Poľska J. Beck pripustil možnosť spoločných sovietsko-poľských vojenských operácii proti Nemecku. Ukázalo sa, že už bolo neskoro. Nebola ani jasná perspektíva, ani predpoklad, že sa v krátkom, resp. v reálnom čase uzatvorí trojstranná vojenská konvencia o spoločnom ozbrojenom odpore proti nemeckej agresii. Sovietska strana stratila dôveru v hodnovernosť a dobrú vieru svojich partnerov. Hrozilo jej, že spadne z oboch stoličiek, na ktorých sedela pri rokovaní. Na jednej s Francúzskom a Veľkou Britániou – a na druhej, ktorú považovala za stoličku pre prípad, alternatívnu, a to s hitlerovským Nemeckom.
Paralelne s rokovaním s Francúzskom a Veľkou Britániou viedol ZSSR aj iné rokovania, a to s Nemeckom. (Ako je známe na dve strany rokovala aj Veľká Británia). Po rokovaniach bez reálneho výsledku, akoby s predstieraným záujmom o skutočný spoločný boj proti hitlerovskému Nemecku, ďalej pre sústavné vytláčanie ZSSR najmä Poľskom so strednej Európy, prijala sovietska strana neočakávané iné riešenie. (Nutne potrebovala niečo na sedenie, aby nezostala osamotená, akoby medzi Scylou a Charybdou, ktoré by ju mohli sprešovať). Dňa 23. augusta 1939 uzavrela v Moskve Zmluvu o neútočení (známu ako pakt Molotov-Ribentrop; alebo aj ako pakt Hitler-Stalin). Súčasťou tohto paktu bol aj tajný protokol – o rozhraničení, teritoriálnom, geografickom vymedzení „záujmových sfér“ medzi Nemeckom a ZSSR. Po podpísaní sovietsko-nemeckej zmluvy (paktu) o neútočení boli rokovania s Francúzskom a Nemeckom zrušené. Iniciovali a obnovili sa až po začatí vojny Nemecka proti ZSSR v júli 1941, tentoraz bez spomaľovacej taktiky.
O týždeň po tomto podpise v Moskve zaútočil Wehrmacht v Gdansku na Westerplate, zaútočil na Poľsko zo západu, severu a juhu a v krátkom čase obsadil Varšavu. Dňa 3. septembra 1939 spojenci Poľska – Veľká Británia a Francúzsko – vyhlásili vojnu Nemeckej ríši. Spolu s agresorom a obeťou vo vojnovom stave boli štyri štáty, dva štáty strednej Európy a dva štáty západnej Európy. Týmto sa začala druhá svetová vojna. Nie ako priamy či nepriamy dôsledok paktu o neútočení podpísaným v Moskve. Ale ako dôsledok – z dlhšieho historického pohľadu – politiky západných demokratických veľmocí zmierovania dvoch diktátorských štátov (Nemecka a Talianska), appeasementom, v dôsledku toho, že nevyužili ustanovenia medzinárodného práva, v roku 1934 pri obsadení ľavého brehu Rýna Nemeckom, pri politike neintervencie v občianskej vojne v Španielsku (ktorú rozpútal generál F. Franco za pomoci Nemecka a Talianska (1936 – 1938), nekonaní v prípade anšlusu Rakúska (ktorým sa porušila Versailleská aj Saintgermainská mierová zmluva), a pošliapaní suverenity štátu, územnej celistvosti a nedotknuteľnosti ČSR pri Mníchovskej dohode (1938), a asi napokon aj pri sabotovaní uzavretia vojenskej konvencie a trojstrannej zmluvy medzi V. Britániou, Francúzskom a ZSSR.
Wehrmacht útočil aj z územia Slovenska smerom na Krakov, Malopoľsko. Akoby v ďalšom slede za ním postupovali aj vojenské jednotky slovenského štátu. Obsadzovali územia, severu Slovenska (časť Kysúc, Oravy, Spiša), ktoré odtrhlo panské Poľsko ako svoj podiel na delení Československa podľa Mníchovskej dohody. Stáva sa, že kto druhému jamu kope, sám do nej padne. Známe je príslovie: Ak nechceš, aby druhí tebe robili zle, nerob to ani ty im! Určite nikto z nás, ani z našich predkov si neželal, aby Poliakov zaradil A. Hitler na tretie miesto do svojho poradia menejcenných národov a určil ich likvidáciu po židoch a cigánoch. Aj postup sovietskych vojsk po dňoch nasledujúcich po 17. septembri 1939 hlboko a tragicky zasiahol do života poľského národa. Svoj postup, ako sme písali vyššie, si ZSSR zdôvodnil medzinárodnoprávne, aj historicko-právne zásadou sebaurčenia národa. Argumentoval tým, že vstúpil na územie dovtedajšieho poľského štátu až vtedy, keď tento štát už po agresii Wehrmachtu prestal jestvovať (bolo to už územie nikoho, preto to nebola agresia, ani okupácia). Po ďalšie, bolo to územie, ktoré poľský štát obsadil v rámci vojny proti sovietskemu Rusku ako agresor, ktorá bola vojnou dobyvačnou, a získal ho podľa mierovej zmluvy z roku 1921; a išlo teda o anexiu z poľskej strany. Ďalej to bolo územie, ktoré patrilo k národnému teritóriu Bielorusov a Ukrajincov. Bolo to územie západného Bieloruska a západnej Ukrajiny, ktoré obsadili sovietske vojská v roku 1939 a ktoré sa stalo na základe volieb občanov tohto územia súčasťou Ukrajinskej a Bieloruskej sovietskej republiky a bolo následne prijaté do ZSSR. Isteže to boli voľby v čase vojnovom, a vtedy podľa stalinistických pravidiel. Pravdou je, že to boli prvé parlamentné voľby obyvateľov žijúcich na tomto území so všetkými demokratickými atribútmi, boli všeobecné, rovné, priame s tajným hlasovaním. Neuskutočnili sa tu ani za ruského cára, ani za poľských pánov, v období tzv. sanačného Poľska.
Ďalším argumentom bolo, že toto územie sa nachádzalo na východ od Curzonovej línie, východnej hranice Poľska, ktorú určil lord Curzon v Ženeve v Spoločnosti národov v decembri 1919 ako líniu etnického rozhraničenia obyvateľstva poľskej a bieloruskej, resp. ukrajinskej národnosti. Východná hranica Poľska podľa Curzonovej línie sa stala aj všeobecne medzinárodnoprávne uznanou štátnou hranicou medzi Poľskou republikou a ZSSR Predstavitelia USA a V. Británie uznali túto líniu za oprávnenú a zákonnú na rokovaniach veľkej trojky na Kryme vo februári 1945, s tým, že sa má v niektorých miestach odchyľovať na východ, v prospech Poľska. Uznaná bola aj ústavnou relevanciou, a to zmluvou podpísanou v Londýne v roku 1944 (zmluva Sikorski, poľský premiér a Majskij, veľvyslanec ZSSR) za prítomnosti premiéra W. Churchila; túto východnú hranicu Poľska uznala aj nová poľská vláda už nie sanačného, ani beckovského Poľska. Zrútili sa aj poľské vlády v exile. Po roku 1944 vytvorená dočasná poľská vláda sa transformovala na dočasnú poľskú vládu národnej jednoty, ktorá uzavrela so ZSSR (16. 8. 1945) zmluvu o štátnych hraniciach medzi týmito dvomi štátmi.
Na Kryme vo februári 1945 navrhol Stalin aj nové západné hranice Poľska namiesto krokolomných hraníc versailleských. Boli to hranice v podstate vnútrozemského štátu s oddelením vtedajšej nemeckej ríše na územie na západ (Pomoransko) a na východ (východné Prusko a tiež Gdansk) od poľského úzkeho koridoru, ktorý umožňoval územný prístupu k Baltskému moru. Mierová zmluva z Versailles v tomto bode vytvorila aj neuralgický bod živiaci nenávisť a nepriateľstvo Nemecka k Poľsku, podnet na jeho likvidáciu vojnou proti. Pôvodne F. D. Roosevelt navrhoval, aby Poľsko získalo ako územný prírastok územie východného Pruska. Na Krymskej konferencii Stalin navrhol iné územné riešenie. Navrhol, aby Poľsko získalo podstatné územné prírastky na západe a na severe na úkor nacistického Nemecka. V Postupime na prelome júla a augusta 1945 veľká trojka súhlasila so západnými hranicami Poľska na riekach Odra a Nisa. Ďalej Poľsku pripadlo celé pobrežie Baltu, od Štetína cez Gdansk až po bývalé východné Prusko, polovica ktorého sa stala poľskou. Muselo ešte prebehnúť ďalších temer tridsať rokov, aby ZSSR a vtedajšie socialistické štáty, aj po vojenskej intervencii v Československu v roku 1968, dôkaze pevnosti Varšavskej zmluvy, presadilo konečné politické a právne uznanie týchto západných hraníc Poľska. Stalo sa tak zmluvou s NSR, teda aj druhým nemeckým štátom v roku 1970 a ďalšími tzv. východnými zmluvami, ktoré vyústilo do prijatia záverečného aktu Konferencie o európskej bezpečnosti a spolupráci podpísanom v Helsinkách v roku 1975. Možno žurnalisticky a beletristicky povedať, že západnú a severnú hranicu Poľska navrhol a uviedol do medzinárodného práva J. V. Stalin a presadil ju ako všeobecne platné pravidlo do praxe L. I. Brežnev. Vzťahy poľsko-ruské a poľsko-sovietske sa vyvíjali nielen v zlom, ale i v dobrom. Štátne hranice vtedy ľudového Poľska požehnal a posvätil aj pápež Ján Pavol II. pri prvej návšteve vo svojej vlasti pred miliónom zhromaždených Poliakov v Gdansku, okrem iného aj slovami je to „naše more“. Nenamietalo proti nim ani postkomunistické, demokratické Poľsko, ani prezident L. Walesa orientovaný na II. Poľskú (predvojnovú) republiku. Nenašiel sa v Poľsku politik, ani verejný činiteľ, ktorý by bol s týmito hranicami a uceleným územím, vyjadril nespokojnosť. Nenavrhovala sa ani reštaurácia hraníc, obnova štátnych hraníc podľa hraníc medzivojnového Poľska.
8.
Jedným z faktorov, ktorý viedol a rozvíjal negatívny vzťah a predstavy o pakte o neútočení (Molotov-Ribentrop) bola aj skutočnosť, že sa sústavne, prakticky v priebehu polstoročia zatajovalo zo strany ZSSR, že táto zmluva o neútočení mala aj tajný protokol, ktorý rozdeľoval a limitoval teritoriálne sféry záujmov Nemecka a ZSSR. Dlhodobo sa tvrdilo v publicistike, pri vyučovaní dejepisu aj v prednáškach o histórii na vysokých školách, že pakt o neútočení neobsahoval žiadny tajný dodatok, žiadny tajný protokol. Nedalo sa to utajovať do nekonečna. V období vrcholiacej „perestrojky“ druhý zjazd ľudových poslancov ZSSR prijal v decembri 1989 na základe záverov komisie pre politické a právne hodnotenie sovietsko-nemeckej zmluvy z 23 augusta 1939 nové a pravdivé zistenia. Zmluva aj tajný protokol boli zverejnené, publikované. Obsah tejto zmluvy sa podľa uvedenej komisie nerozchádzal s normami medzinárodného práva a so zmluvnou praxou štátov. Pri prijatí zmluvy ako aj v procese jej ratifikácie bol zatajený fakt, že súčasne so zmluvou bol podpísaný „tajný, doplňujúci protokol“, ktorý vymedzoval „sféry záujmov“ zmluvných strán od Baltického mora po Čierne more, od Fínska po Besarábiu. Zmluva o neútočení z 23. 8. 1939 a aj dohoda uzavretá 28. 9. 1939 o priateľstve a hranici medzi ZSSR a Nemeckom, rovnako ako ďalšie sovietsko-nemecké dohovory hospodárskej povahy, stratili účinnosť v momente napadnutia ZSSR Nemeckom, t.j. 22. júna 1941. Zjazd ľudových poslancov v roku 1989 konštatoval, že protokol z 23. 8. 1939 a ďalšie tajné protokoly podpísané ZSSR z Nemeckom v rokoch 1939 – 1941 z hľadiska metódy ich zostavenia, ako aj podľa obsahu predstavovali odstúpenie od leninských zásad sovietskej zahraničnej politiky. Rozhraničenie „sfér záujmov“ medzi ZSSR a Nemeckom a ďalšie akcie boli z právneho hľadiska v protiklade so suverenitou i nezávislosťou viacerých tretích krajín. Uzavretie tajných protokolov zjazd klasifikoval z hľadiska ich podstaty i formy ako akt osobnej moci, ktorý vôbec nevyjadroval vôľu sovietskeho ľudu a ktorý preto nenesie zodpovednosť za toto sprisahanie. Zjazd uznal tajné protokoly za právne neexistujúce a neúčinné od samého momentu ich podpisu. Protokoly nevytvárali novú právnu základňu pre vzájomne vzťahy ZSSR s tretími krajinami. Boli využité Stalinom a jeho pomocníkmi na predloženie ultimát, na nátlak silou na iné štáty, na porušenie nimi prevzatých právnych záväzkov. Tak diagnostikoval najvyšší orgán ZSSR 50. rokov po podpise týchto aktov tento až morbídny gordický uzol sovietskej zahraničnej politiky. A toto hodnotenie platí aj pre zahraničnú politiku Ruskej federácie v období prezidenta V. Putina. Nie je pravda to, čo tvrdí uznesenie europarlamentu, že by Ruská federácia odmietla svoju zodpovednosť za tento pakt. Zodpovednosť Ruskej federácie má však povahu historickej zodpovednosti. A ďalej Ruská federácia zdôraznila pomerne energicky, že odmieta prepisovanie histórie, čo robí svojím uznesením parlament EÚ.
Štát, ktorý s hitlerovským Nemeckom uzavrel pakt o neútočení aj s tajným protokolom, ktorý postupoval podľa neho, bol iným štátom, a to z hľadiska politického, historického a právneho. Bol to ZSSR, ktorý ako subjekt ústavného, ale aj ako subjekt medzinárodného práva zanikol svojím rozpadom, a to v roku 1991. Ruská federácia je iným štátom, iným právnym subjektom. Je jedným z jeho právnych nástupcov, nie je však s ním totožným štátom, obdobne ako ním nie sú ďalšie už bývalé zväzové štáty ZSSR. Zodpovednosť, ktorú prijal ZSSR v roku 1989, bola zodpovednosťou morálnou a politickou. Nebola to zodpovednosť trestnoprávna, ani zodpovednosť kriminálna, ZSSR tým nespáchal vojnový zločin. Ruská federácia ako aj ďalšie štáty, ktoré sú právne nástupníkmi ZSSR a ktoré v súčasnosti tvoria Spoločenstvo nezávislých štátov, môžu mať iba zodpovednosť historickú.
Na veľkej tlačovej konferencii prezidenta RF V. Putina dňa 19. decembra 2019 mu položili aj otázku o uznesení europarlamentu z 18. 9. 2019, konkrétne na to, že v nej parlament EÚ porovnal a stotožnil nacizmus a fašizmus so sovietskym režimom. Nazval ich oba totalitarizmom. Europarlament navrhol zaviesť aj nový medzinárodný sviatok, a to 25. máj ako deň hrdinov boja s totalitarizmom. Totalitarizmus si zaslúži odsúdenie bez akýchkoľvek pochybností, odpovedal V. Putin. Ruský národ a národy ZSSR boli prvou obeťou tohto totalitarizmu. Odmietame, zatracujeme stalinizmus a totalitarizmus vôbec, povedal. Odsúdili sme aj kult osobnosti a Ruská federácia prijala zákony ktorými sa rehabilitovali jeho početné obete. Rozhodnutie Europarlamentu v tomto stotožňovaní fašizmu a komunizmu hodnotil ako absolútne neprijateľné a nekorektné. Vrcholom cynizmu, povedal, je prirovnávať a stavať na rovnakú úroveň ZSSR a fašistické Nemecko. Žiada sa, aby si takíto autori prečítali dokumenty tej doby, aby si pozreli diplomatické archívne záznamy z týchto udalostí, a to aspoň od Mníchovskej dohody z roku 1938. Podpísali ju aj západné demokratické veľmoci ako dohodu o rozdelení územia Československa. A ako sa v tejto situácii zachovalo Poľsko. Podľa slov vtedajšieho diplomata Poľsko „urobilo všetko pre seba, aby sa zúčastnilo na rozdelení Československa“ (!?) Hovoril tu aj o ďalšom vývoji do vypuknutia vojny. V. Putin prijal úlohu, že si vyžiada od svojich spolupracovníkov dokumenty z archívov a na základe nich pripraví a vydá článok zaoberajúci sa a hodnotiaci otázky súvisiace so začiatkom vojny.
Nasledujúci deň po tejto veľkej tlačovej konferencii V. Putina, teda 20. decembra 2019 sa uskutočnil v Petrohrade neformálny summit prezidentov ôsmich suverénnych štátov, ktoré sú členmi Spoločenstva nezávislých štátov, útvaru, ktorý je nástupcom, voľným pokračovateľom ZSSR. Zúčastnili sa na ňom lídri Azerbajdžanu, Arménska, Bieloruska, Kazachstanu, Kirgízska, Moldavska, Tadžikistanu, Turkménska a Ruskej federácie. Neformálny summit sa venoval obnoveniu historickej spravodlivosti, t. j. úlohy Európy a predovšetkým Poľska a nie ZSSR na rozpútaní II. svetovej vojny. Bola to reakcia a vo veľkej miere aj odpoveď na uznesenie Parlamentu EÚ, ktorý priamo a kategorickou formuláciou odsúdil ZSSR za vznik tejto svetovej vojny. Účastníci summitu, štáty, ktoré sa kreovali so zväzových republík ZSSR na suverénne štáty, boli napadnuté ako právni nástupníci tohto totalitného štátu. Vladimír Putin, ako prisľúbil na svojej veľkej tlačovej konferencii ,prezentoval na summite archívne dokumenty vzťahujúce sa na vývoj medzinárodných vzťahov, ktorý vyústil do útoku Nemecka na Poľsko. Pomerne podrobne ich uviedol, prezentoval ich obsah a charakterizoval vzťah udalostí ktoré sú v nich zaznamenané začatiu vojny, zlikvidovaniu poľského štátu, s katastrofickými obeťami.
Historickou pravdou je, povedal, že pakt Molotov-Ribentrop podpísali dva totalitné štáty. Ruská federácia nepopiera, súhlasí s tým, že ZSSR bol totalitným štátom. Ale zmluvu o nenapadnutí s hitlerovským Nemeckom podpísalo v roku 1934 Poľsko, v roku 1938 V. Británia (Chamberlain 30. septembra 1938), Francúzsko 6. decembra 1938 v Paríži (Bonnet a Ribentrop). Litva tak urobila v r. 1939 (pripojenie Klajpedy k Nemecku) a Lotyšsko 7. júna 1939. Rusko ju nepodpísalo teda prvé, ale medzi poslednými, aj to po neúspechu rokovaní s Francúzskom a V. Britániou, keď prišlo k poznaniu, že západ aj Poľsko chcú vmanévrovať ZSSR do vojny s Nemeckom, a to do vojny v osamotení, izolácii. Predložil prítomným hlavám štátov viaceré archívne dokumenty. Podľa nich v septembri 1938 hrozilo, že Poľsko napadne Československo v čase Mníchova zo severu, teda z tyla. Prechod sovietskych vojsk cez územie Poľska považoval za dôležitý pre obranu Francúzska j jej vtedajší premiér Daladier. Odmietaním prechodu Poľsko ohrozovalo priamo bezpečnosť Francúzska a zabraňovalo účinnej obrane Európy pred nemeckým útokom. Napriek poľským vyhláseniam premiér Daladier neveril v lojálnosť Poliakov, ak by Nemecko priamo napadlo Francúzsko. Žiadal od Poliakov jasnú a nedvojzmyselnú odpoveď, s kým, na ktorej strane bude Poľsko, ak vypukne vojna. Po odmietavých odpovediach poľského veľvyslanca, či Poľsko poskytne vojenskú pomoc Francúzsku, Daladier uviedol, že francúzske garancie Poľsku, priama vojenská pomoc tomuto štátu, sú márnou investíciou a prinesú veľké straty francúzskym vojakom. Zaangažovanosť v týchto historických otázkach začatia vojny má iste význam zásadný, pretože v historickom vedomí občanov EÚ, žiakov a študentov sa zakotví táto nepravda, keď sa nielen prekrúca, ale priamo falšuje história. A podľa nej budú títo ľudia myslieť a správať sa. A budú tým vidieť v Rusku , bývalom ZSSR, iba zlo, ríšu zla. Prezident Ruskej federácie aj na tomto summite povedal, že pripravuje a chce čoskoro publikovať článok, v ktorom by sa postavil proti týmto – zjednodušeniam a vulgarizácii historickej pravdy, ktorá je obsiahnutá v uznesení EÚ o začatí druhej svetovej vojny. Europarlament opakuje túto historickú lož už od roku 2009, teda už desať rokov. Stotožňuje v nich nacizmus, fašizmus a stalinizmus. O hodnotovom, ideologickom, sústavnom boji v štátoch EÚ proti fašizmu nevidieť adekvátne náležité úsilie, očakávané výsledky. Primárne pre EÚ, pre jej parlament je len propaganda proti stalinizmu, komunizmu, ZSSR, za ktorým vidia práve Ruskú federáciu – ako svojho nepriateľa.
Záver
Historiografická tvorba parlamentu Európskej únie vyselektovala z veľkých dejín vzťahov poľského a ruského národa, ich štátov jednu udalosť, jeden historický proces. Treba ho zasadiť a skúmať v oveľa dlhšom časovom rámci, v celej zložitosti jeho súvislostí, pôsobiacich protirečení, priamo zlomových vývojových konaní. Verme, že sa to poslancom v tomto parlamente čoskoro podarí. A to bez predsudkov, apriórnych súdov, inkvizičných rozsudkov, hodnotení, ktoré od nich nejaký zadávateľ očakáva. Už od apríla 2009 opakuje europarlament túto svoju rezolúciu, uvedený bod uznesenia z nej. Pri jej prijímaní sa v europarlamente našli aj nesúhlasné hlasy. Hlasovania sa zdržalo tridsaťtri poslancov a štyridsaťštyri hlasovalo proti. Jedným z nich bol aj grécky europoslanec komunista. Horlil proti „neopísateľne vulgárnemu“ prepájaniu nacistického a sovietskeho režimu, ktorého dôsledkom malo byť „ospravedlnenie fašizmu, očierňovanie socializmu a očistenie imperializmu zo zločinov, ktoré spáchal a dnes naďalej pácha“. Jeden britský novinár kritizoval hlasovanie ako „nevhodnú snahu mnohých pobaltských a stredoeurópskych politikov porovnávať stalinizmus a nacizmus“. Podľa prieskumu verejnej mienky v Rusku prevažoval názor, že Európsky parlament prijal rezolúciu s cieľom „podrývať autoritu Ruska“ a „znehodnotiť jeho príspevok pri víťazstve nad fašizmom“. V tomto kalendárnom roku, v roku 2020, zaznamenáva Európa a svet 75. rokov od víťazstva protihitlerovskej koalície na fašizmom, oslobodenia štátov strednej a východnej Európy. Verme, že uznesenie parlamentu EÚ o európskom historickom vedomí z roku 2019 nebude dôvodom na sabotovanie osláv tohto sviatku nielen v Moskve, ale ani vo Varšave či Kyjeve, ani v žiadnom ďalšom hlavnom meste.
(Koniec)
