Prípravy na vstup Slovenska do Európskej únie sprevádzali extrémne prognózy – pozitívne i negatívne. Krátko po tom, ako sa naše členstvo vo zväze európskych republík a monarchií stalo skutočnosťou, treba sucho konštatovať, že sa táto kvalitatívna historická a geopolitická zmena zatiaľ nijako zreteľne neprejavila v živote občanov. S výnimkou tých šťastlivcov, ktorých časť voličov povýšila do stavu poslancov Európskeho parlamentu, k čomu sa im patrí aj pri tejto príležitosti opätovne srdečne zablahoželať a zároveň vyjadriť presvedčenie, že sa na veľkom kontinentálnom politickom ihrisku nestratia a občas na tomto fóre stratia slovko i dve aj v mene potrieb slovenskej kultúry. Viem, že je to skôr zbožné želanie ako reálne očakávanie, veď nevšímavosť k duchovnej sfére spoločnosti i osobná nekultivovanosť sú sprievodnými javmi slovenského politického života už prinajmenšom pätnásť rokov. Zvyčajne veľmi dobre informovaní odborníci sa ešte pred niekoľkými rokmi nie neopodstatnene nazdávali, že Slovensko nevstúpi do EÚ ani do roku 2010. Svedčia o tom viaceré publikované analýzy opierajúce sa o serióznu argumentáciu a o viac ako výrečné fakty. Znamená náš prvomájový vstup do európskeho súštátia, že sa azda na Slovensku medzičasom naozaj stal nejaký ekonomický zázrak? Zrejme by sme sa o ňom už niekde čosi dozvedeli – najnespochybniteľnejšou formou zistenia náhlej hospodárskej prosperity by dozaista bolo presvedčiť sa o nej na prudkom stúpaní kvality nášho vlastného života. Skôr to vyzerá tak, že sme sa súčasťou exkluzívneho klubu najvyspelejších, najpokrokovejších, najhumánnejších, najspravodlivejších a najsociálnejších štátov stali (koľký raz už v našich dejinách?) len naoko, úplne formálne a číro administratívne – ako vždy deklaráciou, vyhlásením. To je dozaista najľahší a najlacnejší spôsob objektívneho zlepšenia situácie a rýchleho zdokonalenia čohokoľvek. Skutočné dosiahnutie úrovne krajín, ktoré sú lídrami európskeho spoločenstva, samozrejme predpokladá niečo iné ako len slávnostné príhovory, ohňostroje a ľudové veselice. Ešte si spolu šťastne požijeme dosť dlho pod priemerom vytúženého integračného zoskupenia – v rovine hrubého domáceho produktu i mesačných miezd. Keď už hovorím o takej prízemnej, neslušnej, neprístojnej a zavrhnutiahodnej veci, akou je zárobok za vykonanú prácu, nemôžem znova nezopakovať, že podľa doterajších (po roku 1998) i najnovších (z roku 2004) predpisov úradu, ktorý sa paradoxne nazýva Ministerstvo kultúry SR, je úhrada platov z poskytnutých štátnych dotácií (s výnimkou Matice slovenskej) naďalej neprípustná. Čiže hovoriť o pravidelnej mesačnej mzde v okruhu pôsobnosti Spolku slovenských spisovateľov (vrátane Literárneho týždenníka) je ako spomínať povraz v dome obesenca. Slovensko je stále priveľmi vzdialené od možnosti zapojiť sa do voľného pohybu tovaru, kapitálu a osôb, od funkčného agrokomplexu, konkurencieschopnosti podnikov na liberalizovanom trhu, vyváženosti regionálneho rozvoja, zníženia nezamestnanosti, ekologickej únosnosti i primeraného kultúrneho rozvoja. Ani väčšina doterajších členov EÚ zatiaľ nedýcha na krk najsilnejším európskym hráčom – Nemecku, Francúzsku a Veľkej Británii. V kontinentálnej súťaži zrejme nikdy nebudeme patriť do prvej ligy, ale mali by sme sa usilovať aspoň nebyť nižšie ako v tretej lige. Zatiaľ sa v dvadsaťjazyčnej európskej rodine udomácňuje niekoľko poslancov, vyslancov a byrokratov pochádzajúcich zo Slovenska. Sprevádzajú ich jazykové kurzy a konkurzy, až sa zavše zdá, že ide o budovanie Európy prekladateľov a tlmočníkov, v ktorej namiesto znalostí z práva, ekonomiky, poľnohospodárstva či kultúry bude rozhodujúce ovládanie predprítomného a predminulého času a gramaticky správna štruktúra súvetí v angličtine, ktorá sa z ostrovného a neskôr koloniálneho jazyka stáva aj univerzálnym nástrojom celoeurópskeho dorozumenia. Pravda je ako vždy niekde uprostred. Slovensko nemôžu reprezentovať ľudia bez schopnosti komunikovať v najsvetovejšom jazyku, ale ani prekladatelia a tlmočníci bez znalosti jednotlivých špecifických problematík. S rizikom percentuálnej nepresnosti si dovolím tvrdiť, že naši zástupcovia v európskom establishmente by mali na 100 % ovládať konkrétny odbor svojej činnosti a aspoň na 70 % vedieť po anglicky. Perspektívne riešenie spočíva v dlhodobej jazykovej stratégii, v rámci ktorej by si Slovensko malo jasne zvoliť svoj second language a pripravovať v ňom nastupujúce generácie už od predškolského veku. Nadchádzajúci čas dovoleniek je vhodnou príležitosťou aj pre skôr narodených, aby si na niektorej európskej pláži oprášili cudzie jazyky. Autor je predseda Spolku slovenských spisovateľov
Redakcia týždenníka SLOVO sa nemusí stotožňovať s uverejnenými textami v tejto rubrike
