Euro a ekonomické ohrozenia zvonka

Brigita Schmögnerová vyslovila v Slove 47/2006 obavy zo zhodnocovania slovenskej koruny. Nevylúčila, že v budúcnosti bz mohol prísť na korunu špekulatívny útok, ktorý by vyvolal menovú krízu. Je celkom možné, že práve želanie predísť finančným krízam stojí v pozadí snáh zaviesť euro na Slovensku a niektorých ďalších stredo- a východoeurópskych krajinách čo najskôr. Slovenská tlač má pre posilňujúcu sa korunu slová plné chvály. Poukazuje na výhody pre spotrebiteľov, k akým patrí napríklad lacný benzín. Ľuďom sa, samozrejme, páči, keď je tovar z dovozu lacnejší. V minulosti Dzurindova a dnes Ficova vláda vnímajú stúpajúci kurz koruny ako výraz dôvery finančných trhov v ich ekonomickú politiku. Vec má však aj svoju temnejšiu stránku. Niektoré podniky, napríklad v chemickom priemysle, začínajú pociťovať vyšší tlak konkurencie. Platobná bilancia vykazuje hlboký schodok. Posilňovanie koruny nie je s touto realitou v súlade. V roku 2005 dosahoval schodok na bežnom účte platobnej bilancie 8,7 percenta HDP. Tento vysoký deficit sa musí financovať prílevom kapitálu. V dôsledku toho sa zahraničný dlh Slovenska v čase Dzurindových vlád viac-menej strojnásobil. V roku 2005 dosiahol šesťdesiat percent domáceho produktu. Vzhľadom na to by sa mala koruna skôr oslabovať, aby sa podporila konkurencieschopnosť vývozu a znížil sa dovoz. Problematická obchodná bilancia vo viacerých bodoch spochybňuje predpokladaný vstup Slovenska do eurozóny. Latinská Amerika je výstrahou Slovensko nie je touto kombináciou rýchleho ekonomického rastu, štrukturálneho schodku na bežnom účte a rastúceho dlhu nejako výnimočné tá sa v rôznej miere týka väčšiny stredo – a východoeurópskych krajín. V prípade všetkých krajín zápasiacich s týmito problémami sú dnešné údaje o platobnej bilancii, raste zahraničného dlhu a jeho pomere k HDP horšie, než boli v deväťdesiatych rokoch v Latinskej Amerike, tesne pred finančnou krízou. Medzi dnešným vývojom v strednej a východnej Európe a vývojom Latinskej Amerike v deväťdesiatych rokoch sú určité podobnosti. V oboch prípadoch šlo o politiku radikálneho otvorenia, vysokého ekonomického rastu, reálneho zhodnocovania národných mien, štrukturálnych schodkov bežného účtu a rastúceho zahraničného dlhu. Podobne ako v tom čase v Latinskej Amerike, aj tu sa dnes prejavuje eufória z rastu. O kritickej úrovni zraniteľnosti zvonka sa nehovorí. Osobne mi to pripomína skúsenosti z Buenos Aires v roku 1999. Takmer všetci ekonómovia mi vtedy vraveli, že neoliberálna politika beží úplne hladko. Niektorí poukazovali na to, že Argentína by dokonca spĺňala maastrichtské kritériá na vstup do eurozóny. Približne o dva roky neskôr sa argentínsky neoliberálny model zrútil. Finančné toky vyschli, nastal kritický nedostatok zahraničnej meny – a nasledovala finančná kríza. Objavujú sa prvé náznaky, že finanční investori sa začínajú vo vzťahu k pobaltským štátom a Slovensku dávať väčší pozor. Kapitál, ktorý prišiel na Slovensko v roku 2005, bol vo veľkej miere krátkodobý. Údaje o bežnom účte a zahraničnom dlhu by sa mali považovať za varovné znamenie. Menová kríza v inej stredoeurópskej krajine by poľahky mohla mať dosah aj na Slovensko. Členstvo v EÚ pred špekulatívnymi útokmi nechráni – ako dokázal začiatok deväťdesiatych rokov, keď sa s menovou krízou muselo vyrovnať niekoľko členských štátov. Potreba novej finančnej architektúry Vstup do eurozóny by sme mohli považovať za nástroj, ako menovej kríze zabrániť. Zároveň by sa však vylúčila možnosť kontrolovanej devalvácie. To by mohol byť problém zvlášť pre malé a stredné slovenské podniky. Museli by čeliť zvýšenému konkurenčnému tlaku. Reštriktívne kritériá na vstup do eurozóny a dlhodobejšie kritériá Paktu rastu a stability sú brzdou ekonomického rastu. Ako to napísal v Slove 47/3006 László Andor, „nahrubo povedané, ak chcú tieto krajiny naplniť maastrichtské kritériá, budú sa musieť vzdať myšlienky, že sa im podarí dobehnúť Západ“. To je možno jeden z dôvodov, prečo je postoj krajín ako Česká republika a Poľsko váhavejší. Schodok bežného účtu platobnej bilancie je v nich menší a pomer zahraničného dlhu k HDP je pod úrovňou 50 percent. Na jednej strane sú teda menej vystavené hrozbám zvonka. Ak by rýchlo chceli vstúpiť do eurozóny, museli by sa na druhej strane vzdať posledného ochranného nástroja, možnosti manipulovať s výmenným kurzom. Zdá sa, že Európska komisia si neuvedomuje ani kritickú úroveň zraniteľnosti viacerých stredo- a východoeurópskych krajín, ani ich strategické dilemy. Finančná architektúra EÚ však priam volá po ďalekosiahlej prestavbe. Autor je univerzitný profesor, analytik Inštitútu pre štúdie politickej ekonómie vo Viedni (IPE)