Niekedy v šesťdesiatych rokoch 20. storočia koloval po našej krajine nasledujúci vtip: Istého muža odsúdili na dvadsať rokov, lebo vyhlásil, že prezident Novotný je idiot. Zaujímavé bolo odôvodnenie takého vysokého trestu. Desať rokov dostal za urážku hlavy štátu a druhých desať za prezradenie štátneho tajomstva.
Ak je niekto presvedčený, že niečo takéto je možné iba vo sfére vtipu, kde je zveličovanie podmienkou úspešnosti, musím ho vyniesť z omylu. Nie je to dávno, čo turecký prezident Recep Tayyip Erdogan podal osobne žalobu na dvoch novinárov a žiadal pre nich doživotie za to, lebo uverejnili fotografie a video o dodávkach tureckých zbraní islamistom v Sýrii. Zaujímavá bola samotná žaloba. Neobvinili ich z klamstva a poškodenia dobrého mena krajiny, ako býva zvykom v takýchto prípadoch. Na doživotie by to nestačilo. Preto prokurátor tvrdil, že Can Dundar, šéfredaktor denníka Cumhuriyet a redaktor Erdem Gül sa dopustili špionáže a prezradenia štátneho tajomstva. Paradoxne tak priznal, že na tej tajnej dodávke zbraní do Sýrie je niečo pravdy, len to malo ostať skryté pred tureckou i svetovou verejnosťou. Tak ako v prípade prezidenta Novotného.
Fotozdroj: http://heyevent.com/event/3rl37hrdfacpka/can-dundar-aramzda-soylesi
Článok, ktorý tak rozladil tureckého prezidenta, vyšiel vlani koncom mája, keď tento opozičný denník priniesol dôkazy, že v januári 2014 autá istej tureckej humanitárnej organizácie prevážali do Sýrie nie lieky a potraviny, ako deklarovali, ale zbrane. Podľa denníka bola zásielka určená sýrskej opozícii, dokonca aj islamistom z frontu An-Nusrat napojeným na známu teroristickú organizáciu al-Kajdá. Pikantné na celej afére bolo, že dodávku podľa novín zorganizovala turecká tajná služba MIT.
Obaja novinári skončili vlani v novembri za tento odvážny článok vo vyšetrovacej väzbe, veď predsa žijú v Turecku. Dostali sa odtiaľ až po troch mesiacoch vo februári tohto roku, keď ústavný súd (zrejme posledná nezávislá inštitúcia v krajine) označil ich väzbu ako neoprávnenú. Obaja novinári potom uviedli, že polovicu času strávili v samotkách.
Nedávno sa v médiách objavili nové dôkazy, že angažovanosť Turecka na strane islamistov je oveľa širšia, ako sa vedelo. Ruská televízia vo svojom vysielaní v angličtine predložila niekoľko dokumentov nielen o intenzívnom obchodovaní Turecka s ropou pochádzajúcou z oblastí obsadenom radikálmi z ISIS, ale aj s archeologickými artefaktmi pochádzajúcimi z múzeí v rukách islamistov.
Prezident Erdogan to zrejme ani po rozhodnutí ústavného súdu nechce vzdať, lebo im verejne odkázal, že za svoj čin zaplatia vysokú cenu. Preto sa už 25. marca, krátko po prepustení z väzby, začal s nimi v Istanbule súdny proces. Aj jeho začiatok bol plný prekvapení. Keďže o proces prejavili záujem početní diplomati z krajín Európskej únie, sudca rozhodol, že ďalšie pojednávanie sa uskutoční za zatvorenými dverami. Prispel k tomu aj fakt, že jeden z prítomných britských diplomatov sa chcel odfotiť spolu s obžalovaným Dundarom, čo prezident okomentoval slovami naznačujúcimi, že jeho znalosť medzinárodného práva a diplomatického protokolu má značné medzery. „Generálny konzul v Istanbule sa zúčastnil na súdnom procese. Kto ste? Čo ste tam pohľadávali? Diplomacia má určitú slušnosť a správanie. Toto nie je vaša krajina. Toto je Turecko.“ Prezidentovi Erdoganovi pohotovo odpovedali z Londýna, že diplomati majú vo zvyku pravidelne sledovať dôležité súdne procesy po celom svete, a že tak konajú v súlade s Viedenskou konvenciou o diplomatických a konzulárnych vzťahoch.
Zaujímavý je aj fakt, že iba 36 hodín pred začiatkom procesu bol ustanovený nový prokurátor tohto prípadu. Za normálnych podmienok by iný v takomto prípade požiadal o odloženie procesu, aby sa mohol oboznámiť so spismi. Podľa jedného predstaviteľa tureckej opozície to naznačuje, že nový prokurátor urobí iba to, čo od neho očakáva Erdogan. Existujú aj konkrétne dôkazy, že prezident pravidelne zasahuje do priebehu procesu.
Krátko po začiatku procesu sa Erdogan ocitol vo Washingtone ako hosť prezidenta Baracka Obamu na samite o jadrovej bezpečnosti. Vzhľadom na udalosti v Turecku jeho prítomnosť vyprovokovala sériu protestov americkej verejnosti, pričom vlastná Erdoganova ochranka sa dostala do potýčky s demonštrantmi a zasiahla dokonca aj proti novinárom. Zrejme dospela k presvedčeniu, že americká polícia postupuje proti demonštrantom s malou ráznosťou. Dochádzalo pritom k doslova komickým situáciám. Televízne kamery zaznamenali, ako sa prezidentova ochranka snažila vlastným krikom prehlušiť skandovanie, že Erdogan je terorista. Prezident Národného tlačového klubu Thomas Burr takéto počínanie okomentoval slovami: „Turecký líder a jeho ochranka sú v USA hosťami. Nemajú žiadne právo položiť ruku na reportérov alebo protestujúcich alebo kohokoľvek iného v tomto prípade. Erdogan nemá právo dovážať k nám takéto metódy.“
Po tvrdých slovách z radov americkej žurnalistickej obce by sa dalo očakávať, že kritické tóny na adresu Turecka a jeho prezidenta sa objavia u nás aspoň od novinárskych a ľudskoprávnych organizácií. Lenže, Turecko zrejme nie je tá krajina, ktorú sa patrí kritizovať za porušovanie ľudských práv a likvidáciu nezávislých médií. Veď nie je ani Rusko, ani Čína. Je to predsa spojenec, člen NATO a dlhoročný kandidát na členstvo v EÚ. Určité náznaky kritiky Turecka sa napriek tomu objavili aj v Európe, ale každý takýto pokus narazil na okamžitú ráznu reakciu druhej strany. Tak, ako v prípade nemeckého televízneho videoklipu, v ktorom si autori uťahovali z Erdogana. Po jeho odvysielaní musel nemecký veľvyslanec v Ankare prísť na ministerstvo zahraničných vecí, kde si na povestnom koberčeku vypočul oficiálnu sťažnosť na nemecké médiá. Veľvyslancove slová, že v Nemecku existuje sloboda médií, sa v Ankare nestretli s pochopením. Treba pripísať k dobru, že Európska komisia tento počin Turecka kritizovala. Ako uviedla hovorkyňa komisie Susanna Enková, „predseda Jean-Claude Junker nemá pochopenie pre to, keď si nemeckého veľvyslanca predvolajú len pre satirickú pieseň“. Treba si ale všimnúť čo ešte hovorkyňa k tomu dodala: „Junker je presvedčený, že Turecko sa vzďaľuje od Európskej únie.“ A to už niečo znamená.
To, ako vedenie Turecka až precitlivene reaguje na najmenší náznak kritiky, potvrdzuje aj príbeh šíriaci sa v kruhoch našej diplomacie. Turecký veľvyslanec údajne požiadal slovenskú stranu, aby zo školských učebníc dala odstrániť známu báseň Turčín Poničan, lebo skresľuje históriu a uráža ducha tureckého národa. Junkerov postreh, že Turecko sa vzďaľuje od EÚ, možno tak doplniť konštatovaním, že sa výrazne navracia späť k Osmanskej ríši.
