„Egypťania“ – história Cigánov v Európe (1)

Dlho sa myslelo, že Rómovia pochádzajú z Egypta. Na základe jazykovedných výskumov však dnes už s určitosťou vieme, že pravlasť Rómov musíme hľadať v Indii; rómsky jazyk patrí rovnako ako väčšina európskych jazykov do indoeurópskej skupiny. Jazykovedci sa domnievajú, že patrili do skupiny tzv. Doma-Cigánov, ktorí dodnes žijú v indických štátoch Bihar, Pandžáb a Radžastan. Označenie „Cigán“ sa u nás dnes všeobecne vníma hanlivo. Nevyplýva to však zo samotnej etymológie slova, skôr reflektuje skutočnosť, ako sme túto skupinu obyvateľstva oddávna – hoci zďaleka nie odvždy! – vnímali. Prastaré grécke slovo označujúce Rómov ako Cigánov nie je hanlivé, a aj z toho dôvodu som sa rozhodla používať ho v nasledujúcom článku, bez akýchkoľvek negatívnych kontextov. V priebehu 9. a 10. storočia opustili predkovia súčasných európskych Cigánov Indiu a vo viacerých skupinách putovali cez Perziu, Arménsko a Malú Áziu do Európy. Keď sa ocitli v Európe, predstavovali sa ako kniežatá z tzv. Malého Egypta a z toho dôvodu boli dlho označovaní ako „Egypťania“. Tento domnelý pôvod viedol k označovaniu Cigánov ako Ejiftos, z toho Gyptoi (názov krajiny Egypt je grécky), dnes Gitanos (po španielsky), Egyptions, Gitans (po francúzsky) Gypsies (po anglicky). V Uhorsku sa zaužívalo pomenovanie „Phárao-Népe“, teda „národ faraóna“. V severovýchodnej časti Slovenska sa podnes uchovalo z toho pochádzajúce hanlivé označenie Cigánov „farahúni“. Po prechode Perzskou ríšou žili početné skupiny v Arménsku, kde sa ich príbuzní aj dnes označujú ako „Loma“. Skupina, ktorá neskôr putovala do Sýrie, sa nazýva „Doma“. Cez Sinajský polostrov pokračoval mohutný prúd naprieč severnou Afrikou až k Gibraltáru a odtiaľ do Španielska. Väčšina cigánskych skupín sa však vydala do Grécka. Najstaršie zmienky V základe rozoznávame dve hlavné skupiny Cigánov: Usadene žijúcich (v našich končinách aj tzv. uhorských Cigánov), a kočovným životom žijúcich Cigánov – u nás známych pod označením olaskí Cigáni. Najstaršie písomné správy o Cigánoch v Európe sa zachovali v spise Život svätého Georgiosa Antonita z kláštora na vrchu Atos v Grécku. Kronika ich pomenúva ako „Athinganoi“. Toto slovo sa stalo základom neskôrších označení „Cingerus“, „Zingero“, „Zigeuner“, „Tigan“, „Czigány“, „Cigán“… Ešte v 13. a v 14. storočí žili jednotlivé cigánske skupiny na ostrovoch Kréta a Korfu, kde mali dokonca zriadené tzv. Cigánske léno (Feudum Acinganorum). V priebehu 12. a 13. storočia sa niektoré skupiny presúvali Balkánskym polostrovom pozdĺž Dunaja do strednej Európy. Od 15. storočia sú Cigáni trvalo prítomní v oblasti Panónie. Prvá zmienka o výskyte Cigánov v Uhorsku pochádza z roku 1322 zo Spiša a zo Zemplína. Prvým dokladom o prítomnosti Cigánov v Čechách je zatiaľ Dalimilova kronika. V 15. storočí putovali niektoré skupiny hornouhorských Cigánov smerom na Košice, Levice a Bratislavu. Na ich čele stáli podľa dobových správ kniežatá Panuel, Michal a Ondrej. Predpokladá sa, že v okolí Bratislavy sa veľká skupina vandrujúcich Cigánov opäť rozdelila do viacerých prúdov, ktoré putovali ďalej do západnej Európy. Za zmienku stojí, že prvú vedeckú prácu o Cigánoch v Uhorsku (s dôrazom na Horné Uhorsko) po nemecky napísal spišský evanjelický farár Samuel Augustini ab Hortis v roku 1775. Ako vznikla nenávisť Cigáni boli miestnym vidieckym i mestským obyvateľstvom spočiatku veľmi obľúbení a dokonca často chránení šľachtou. Rozprávali legendy, rozprávky, príbehy, veštili budúcnosť, tancovali, predvádzali cirkusové kúsky či spievali – jednoducho prinášali radosť a obveselenie do sveta stredovekého človeka, tak veľmi zmietaného strachom, neistotou, smrťou a nešťastím. Zväčša o sebe tvrdili, že sú kresťanskí kajajúci sa hriešnici. V polovici 15. storočia sa však všeobecný postoj k Cigánom radikálne zmenil. Parížsky arcibiskup exkomunikoval v roku 1427 Cigánov z katolíckej cirkvi pre narúšanie kresťanských pravidiel, čím mal na mysli napríklad veštenie, nedodržiavanie pôstu, „nemorálne“ tance cigánskych žien a podobne. Cigánov bili, mrzačili, medzi bežné praktiky patrilo odrezávanie uší, a keď napriek všetkému neopúšťali krajinu, končili na šibenici, na hranici alebo ich masovo topili. Vražda Cigána sa nepovažovala za zločin. Aj to prispelo k skutočnosti, že vo väčšine západoeurópskych krajín ich do začiatku 18. storočia celkom vyhubili. Zlaté Uhorsko V strednej a južnej Európe, predovšetkým v strednom Podunajsku a Panónskej nížine bola situácia oveľa lepšia. Uhorsko ako multietnický a multijazykový štát mal všetky predpoklady na výrazne väčšiu toleranciu voči cigánskemu etniku. Prvé správy o usadzovaní kočovných Cigánov pochádzajú zo 16. storočia. Právo na usadenie získali najmä vďaka zvýšenej potrebe pracovnej sily v protitureckom odboji, a zmenou životného štýlu rozvinuli uhorskí Cigáni osobitnú kultúru zodpovedajúcu regiónu a jeho potrebám. Tým sa ich zvyky a život v Uhorsku výrazne odlíšili od života iných európskych skupín. Keď sa hranice Osmanskej ríše v 16. a 17. storočí rozšírili až po oblasť južného Slovenska, najímali si cigánskych remeselníkov Turci aj uhorská šľachta ako kováčov, hudobníkov a vojakov. V tom istom období priputovali do Uhorska mnohé skupiny Cigánov, ktorých kruté zákony vyháňali zo západnej Európy. Všetky z týchto skupín postupne prešli na usadlý spôsob života. Od 16. storočia putovalo do Uhorska veľa Cigánov z Čiech, kde boli pôvodne obľúbení, no od čias vlády cisára Ferdinanda I. podobne ako inde v západnej Európe ich masovo vyháňali alebo vraždili. Na území dnešného Slovenska a Maďarska mali právo usádzať sa a žiť, ale len tie skupiny, ktoré boli potrebné na budovanie fortifikácií miest a mestskej kultúry. Väčšina Cigánov pochádzajúcich z Čiech žila kočovným spôsobom života až do 18. storočia. Mária Terézia a prvý pokus o asimiláciu Obdobie vlády osvietenských panovníkov Márie Terézie a Jozefa II. sa nieslo v duchu ranodemokratického všeobecného práva. Od druhej polovice 18. storočia nesmeli byť Cigáni svojvoľne trestaní, vyháňaní, prenasledovaní ani vraždení. Novou myšlienkou bolo priviesť ich na nový spôsob života a čo najväčšmi integrovať do väčšinovej spoločnosti, teda asimilovať až do úplného zániku. Aj napriek tomu, že ich stále nepovažovali za ľudské bytosti, po prvý raz v histórii sa s nimi počítalo ako s obyvateľmi krajiny. Rovnako ako v období osvietenstva, vstupovali do platnosti nové školské, úradné a sociálne opatrenia a kontrolovateľnými sa mali stať aj Cigáni, ktorí vždy predstavovali nekontrolovateľný element. Politika ich totálnej asimilácie však prinášala ďalšie ľudské nešťastia: nesmeli viac používať vlastný spôsob obliekania, vlastný jazyk ani tradície. Mária Terézia Cigánom zakázala vlastniť kone a vozy. Vtedy bežne zaužívané označenie či priezvisko „Zigani“ nahradili priezviská „Neuburger“, „Újpolgár“, „Neubauer“, „Újparasztok“, „Neuungar“, „Újmagayar“ alebo „Neusiedler“ „Újlakosok“, „Neocolonus“, „Novosedliak“. Manželstvo Cigánky s Cigánom bolo všeobecne zakázané. Deti nad päť rokov rodičom násilím odnímali a prideľovali na výchovu kresťanským sedliakom vo vzdialených dedinách, ktorí ich mali naučiť poľnohospodárstvu a sedliackemu spôsobu života. Tieto opatrenia sa týkali predovšetkým Cigánov žijúcich v okolí Bratislavy a Odenburgu. Povinným sa pre nich stalo osvojiť si odev a jazyk lokálneho sedliackeho obyvateľstva. Za používanie cigánskeho jazyka sa udeľoval trest 24 palíc. Takisto bolo zakázané aj kočovanie a reguloval sa počet cigánskych hudobníkov. Tradičné profesie a remeslá Spôsob života vždy priamo podmieňujú podmienky konkrétnej krajiny. Pretože najstarším životným spôsobom Cigánov bolo kočovanie, ovplyvnilo to aj ich spôsob obživy. Medzi ich najstaršie a najpôvodnejšie povolania patril lov zvierat a zber plodín, krotenie koní, rybolov, žobranie, pašovanie, tanec, spev, veštenie, neskôr kováčstvo, košikárstvo, metliarstvo, drotárstvo, klampiarstvo, hudba, cirkusantstvo (tzv. medvediari), kotlárstvo. V Európe žije približne šesť miliónov Cigánov, ktorí sa odlišujú od ostatného obyvateľstva, ale aj od seba samých. Vzhľadom na to, že nikdy nemali vlastný štát a že sa jednotlivé skupiny vyvíjali nejednotne a v podmienkach rôznych krajín, nemôžeme o nich hovoriť ako o jednoliatej skupine obyvateľstva. Tí, ktorí už niekoľko storočí žijú usadeným spôsobom života, sa máločím stotožňujú s tými, ktorí podnes kočujú alebo ešte donedávna kočovali. Odlišný spôsob života sa odrazil aj na variantoch reči, tradíciách a profesiách. Kočovní Cigáni pôvodne žili len v oblastiach dnešného Rumunska, v kniežatstvách Valašsko a Moldavsko. Nazývali sa Lovári (t. j. pracujúci s koňmi), valašskí alebo olaskí Rómovia. Vo Valašsku a Moldavsku ich odjakživa považovali za otrokov a podľa toho sa k nim aj pristupovalo. Štatút miestnej šľachty často zvyšoval aj fakt, koľko cigánskych otrokov vlastnila – ako hudobníkov, remeselníkov, koniarov, ale napríklad aj „podávačov“ fajok, „obliekačov“ a podobne. Keď v 19. storočí zrušili otroctvo, pohli sa Cigáni na koňoch a vozoch do ďalších európskych regiónov. Ich pokusy etablovať sa ako muzikanti narazil na odpor a nevôľu dávnejšie usadených miestnych Cigánov, a preto zväčša ostali verní svojmu pôvodnému povolaniu koniarov, krotiteľov koní a obchodovaniu s koňmi. Keďže olaskí Cigáni priputovali aj na naše územia ako poslední a na relatívnu asimiláciu či zmenu zvyklostí mali najmenej času, zakonzervovali mnoho z pôvodného života prvých cigánskych skupín v Európe. Kým k typickému povolaniu olaských mužov patril najmä obchod s koňmi, ženy sa zaoberali predovšetkým veštením z ruky, kariet alebo z kávy. Holokaust S príchodom fašizmu sa podstatne zmenilo aj postavenie Cigánov, od tridsiatych rokov 20. storočia bežne nazývaných „orientálnymi nosičmi moru“ (orientalische Pestträger). Pohlavný styk bieleho obyvateľa s Rómom sa považoval za zločin na bielej rase. Bežnou sa stala sterilizácia žien, príbytky sa zrovnávali so zemou a väčšinu Cigánov odvliekli do pracovných táborov. V Nemecku nesmeli vstupovať do armády zakázali im útek do iných krajín. Od 13. marca 1938 sa začala prvá vyhladzovacia vlna. V máji 1938 všetkým cigánskym deťom zakázali chodiť do školy. Výrazný analfabetizmus dnes už takmer najstaršej rómskej generácie sa dá preto do veľkej miery pripisovať aj tejto skutočnosti. Piateho júna 1938 vydal Ríšsky policajný úrad v Berlíne Kriminálnej polícii vo Viedni príkaz zhromaždiť všetkých cigánskych mužov a poslať ich do koncentračných táborov Dachau, Buchenwald, Ravensbrück a Osvienčim. Cigánske tábory v Čechách boli v Letoch pri Písku a v Hodoníne pri Kunštáte. Považovaní za asociálov bývali zväčša zaraďovaní do skupín „kriminálnikov“. Hudobníci, ktorých umenie malo prispievať k spoločenskému životu a pobaveniu dôstojníkov, museli zaplatiť sto mariek, v opačnom prípade ich neminul osud ich „asociálnych“ súpútnikov. Z dnešného územia Slovenska Cigánov transportovali do koncentračného tábora Dachau. Z územia Slovenského štátu ich síce do vyhladzovacích koncentračných táborov netransportovali, ale ich ľudské a občianske práva boli oficiálnymi nariadeniami potlačované. Mnohých nahnali do pracovných táborov, z ktorých sa už nikdy nevrátili živí. Po Slovenskom národnom povstaní mnohých z nich vyvraždili spolu s partizánmi. Najotrasnejším násilím vyhladzovacích a pracovných táborov bol určite psychický teror. Vychádzalo sa v ňom z charakteristiky ľudí, ktorá sa zámerne zneužívala. V táboroch, kde žili Cigáni spoločne so Židmi, museli cigánske deti nosiť kamene zo zlikvidovaných synagóg na stavbu múrov či budovanie poschodí v barakoch. Ľudia boli nútení čistiť latríny holými rukami a na túto činnosť často dozerali cirkevné autority z cigánskych radov. Takýmito a podobnými spôsobmi prirodzene narastala vzájomná nenávisť aj medzi samotnými väzňami. V januári 1945 sa v Ravensbrücku začalo so sterilizáciami cigánskych žien a dievčat „na vedecké účely“, ktoré viedol profesor doktor Clauburg. Mnohým z nich sľúbili, že po vykonaní zákroku dostanú slobodu, takže mnohé zo žien podpísali formulár o sterilizácii dobrovoľne. Väčšina z nich potom zahynula po oslobodení Ravensbrücku na pochodoch hladu, skončili v plynových komorách v Bergen-Belsene alebo Mauthausene či zomreli na týfus. Po skončení vojny sa preživší olaskí Cigáni pokúsili etablovať a prispôsobiť novým podmienkam. Mnohí sa presadili ako džezoví hudobníci, predovšetkým v Rakúsku. Z územia Slovenska odišlo veľa Cigánov za prácou do Čiech. Nový režim, ako je známe, sa pokúsil cigánske skupiny asimilovať násilne, okamžite naučiť na nový spôsob života. Toto okamžité „civilizovanie“ znamenalo okrem iného aj zákaz športových či mládežníckych klubov, zákaz vydávania kníh a časopisov v rómskom jazyku a podobne. Olaskí Cigáni boli nútení usadiť sa. V roku 1958 im v Československu odobrali kone aj vozy a ľudia, ktorí stáročia žili pod šírou oblohou, sa mali naučiť žiť v mestách, prevažne v opustených domoch v historických centrách po vyhnanom nemeckom obyvateľstve. Dôsledky tohto drastického experimentu a vôbec udalostí po druhej svetovej vojne si môžeme s iróniou „vychutnávať“ aj dnes. V krajinách, kde im právo kočovať v 20. storočí nebolo odňaté (napríklad v Španielsku), slovo Cigán – Gitano, nikdy nenadobudlo hanlivý podtext, ako ho poznáme my.