Väčší gýč ako boli tohtoročné „oslavy“ Veľkej Nežnej Novembrovej Revolúcie vo všetkých možných kanáloch si ťažko predstaviť. Gýč nás zavalil ako voľakedy VOSR, chýbali už len lampiónové sprievody, ale možno sa ja tých dočkáme.
Pred ním bola delostrelecká predpríprava modrej tlače s headlinom: pozor na nich, nechcú oslavovať najvýznamnejší deň našich dejín. To nedovolíme!
Neskôr zase, keď sa ukázalo, že všetko je inak, bolo odpľúvanie s headlinom: pozor na nich, chcú spolu s nami, jedinými dedičmi čistých ideálov, oslavovať najvýznamnejší deň našich dejín. To nedovolíme!
A potom prišiel deň D a líder modrej tlače Sme napísal: hahaha, že vraj vedecká konferencia, vystúpili na nej také esá – a vymenoval aktérov. Ako svojho neblahého času istý Urválek, stalo sa Sme vyšetrovateľom, prokurátorom i sudcom v jednom. Lebo taká je osvedčená metóda, bez ohľadu na režimy. Chybička sa však vkradla – vymenovaní aktéri na spomínanej vedeckej konferencii vôbec nevystúpili. Rozsudok však bol už napísaný. Deň vopred.
Na vedeckej konferencii k 17. novembru, (usporiadal ju Úrad vlády SR, ASA a SAV pod záštitou najvyšších ústavných činiteľov), zasvietili dve svetlá s posolstvom. Drobná pani a krehký pán.
Tá pani je Candida M. Venturová. V časoch, keď sa v Československu málokto odvažoval podať si ruku s Alexandrom Dubčekom, organizovala v Portugalsku podujatia na jeho podporu, navštívila ho v Bratislave a bez ohľadu na štátnu moc sa s ním verejne solidarizovala. V čase osamelosti, v čase ústrku a zrážania na kolená, sú takéto prejavy solidarity najvýznamnejším prejavom ľudskosti. Profesor Ivan Laluha, priateľ Alexandra Dubčeka a MUDr. Pavol Dubček, jeho syn, odovzdali drobnej pani Candide pamätnú plaketu a poďakovali sa za podporu zborníka o tejto osobnosti našich dejín. Pani Candida M. Venturová sa odrazu zahľadela na vysokého pána po svojom boku, potom spľasla rukami: Toto je ten malý Paľko? A ukázala, že naposledy ho videla, keď bol takýto od zeme… Objatie bolo dojemné a symbolické zároveň.
Tým druhým svetlom bol kňaz. Ak na našom prevažne katolíckom Slovensku za režimu, ktorý sa 17. novembrom 1989 skončil, niesol niekto ťažký kríž, tak to bol práve on. Život a strádania obyčajného človeka pozná nie z rozprávania, ale z vlastnej skúsenosti. V kaviarňach je ľahké byť hrdinom, s mozoľmi na rukách a útlakom v pätách, osamelo, bez verejnej podpory, je to na neunesenie. Taký kríž niesol kardinál Ján Chryzostom Korec. Účasť na vedeckej konferencii k 17. novembru 1989, po boku ústavných činiteľov, (na doživotie odsúdených modrou tlačou), bola pre otca kardinála opäť namáhavá skúška. Má krehké zdravie, no silného ducha. Modrá tlač ho úplne ignorovala! Možno preto, že sa nehrá na Spasiteľa, ale životom ukazuje, ako sa slová Otčenáša nie iba odriekajú.
Odpusť nám naše viny, tak ako i my odpúšťame svojim vinníkom.
Súdiť nás všetkých bude niekto iný.
Ale ak si niekto zaslúži úctu, tak je to on. Otec kardinál. Všetci sme sa previnili, veriaci i neveriaci, ak sme mu nevedeli v predchádzajúcom režime prejaviť solidaritu, o ktorú by sa aspoň duchovne mohol oprieť. Tak, ako sa Alexander Dubček mohol oprieť o solidaritu pani Candidy M. Venturovej.
Výročisti gýčovo oslavujú, súdia a vylučujú, premýšľajúci sa nad tým, čo sme prežili, zamýšľajú. Paralely sú desivé.
