Je dvadsať rokov dostatočný čas na objektívne hodnotenie hlavnej udalosti – sublimácie Sovietskeho zväzu? Mohol augustový pokus konzervatívnej časti straníckeho aparátu odvrátiť decembrové finále? Bola „perestrojka“ smrteľným vírusom, ktorý zlikvidoval sovietsky štát? Bola to geopolitická katastrofa, alebo obmäkčenie života na pätine svetového územia? Čo tomuto veľkému tresku predchádzalo?
Okrem už vyššie spomenutých udalostí 17. marca uplynulo dvadsať rokov od referenda o ZSSR, v rámci ktorého ľudia sformulovali „vôľu sovietskeho ľudu“. Aká bola vôľa?
Všeľudového referenda sa zo 185, 6 milióna oprávnených voličov zúčastnilo 148,5 milióna, čo bolo 79,5 percenta. Zo zúčastnených 113,5 milióna – t. j. 76,43 percenta odpovedalo na referendovú otázku „áno“, teda sa vyjadrili za zachovanie obnoveného Sovietskeho zväzu. A predsa z Kremľa mizne sovietska zástava a s ňou aj subjekt, ktorého symbolom bola.
Ak sa dnes zamyslíme nad významom referenda konaného 17. marca 1991, nebolo až také osudové, ako sa mu mnohí snažili, snažia a zrejme ešte budú snažiť pripisovať. Po prvé, priama demokracia v systéme, ktorý fungoval v ZSSR, je dosť ťažko predstaviteľná. Po druhé, inštitút referenda sa stal inštrumentom vnútrostraníckeho boja, v ktorom M. S. Gorbačov prehrával na body. A po tretie, referendum (a znie to paradoxne) vlastne urýchlilo proces zániku Sovietskeho zväzu. Sovietski voliči, ktorí prišli do volebných miestností, v zásade nič neriešili a už vôbec nie osud sovietskeho štátu. Fakticky sa stali štatistami v rámci politických manévrov medzi zväzovým centrom a predstaviteľmi (niektorých) zväzových republík.
Dlhodobé odstredivé tendencie
Rozhodnutie o referende bol prijaté v čase, keď sa proces zániku ZSSR už rozbehol a krajina sa dostala do politickej, ekonomickej a najmä medzirepublikovej a nacionalistickej krízy. V rokoch 1989 – 1991 de facto vrcholí chronický nedostatok spotrebného tovaru. Spomínate si na slová M. Gorbačova: „…proces pašol…“?
Do nového vrcholu sa dostávajú medzietnické a nacionalistické konflikty na území ZSSR a paralelne silnejú národno-osloboditeľské hnutia proti sovietskemu režimu. Medzi prvé takéto väčšie udalosti možno zaradiť udalosti v kazašskej Alma-Ate – demonštrácie 16. decembra 1986 (25. výročie) proti vymenovaniu na post prvého tajomníka ÚV KS Kazašskej SSR, v zväzovej republike nenávideného Gennadija Vasilieviča Kolbina (1927 – 1998). Demonštráciu brutálne rozohnali vojská ministerstva vnútra, G. Kolbin bol vo funkcii v rokoch 1986 – 1989. Neskôr sa prvým tajomníkom (1989 – 1991) stal Nursultan Abiševič Nazarbajev, ktorý Kazachstanu (od roku 1991) prezidentuje dodnes….
V roku 1988 sa začína karabašský konflikt, ktorý vyúsťuje začiatkom roku 1991 fakticky do vojny medzi Arménskou a Azerbajdžanskou SSR. Konflikt, ktorý v rôznych podobách pretrváva dodnes. Paralelne v oboch republikách narastajú nálady preferujúce štátnu nezávislosť. No v skutočnosti sa prvým subjektom, ktorý vystupuje zo ZSSR, v januári 1990 stáva Nachičevanská autonómna SSR (súčasť Azerbajdžanskej SSR), ktorá tak zareagovala na sovietsku (zväzovú) brutalitu v Baku.
Po podobných krvavých udalostiach 9. apríla 1989 v Tbilisi sú analogické procesy v Gruzínskej SSR, kde sa súbežne zvyšuje napätie medzi Tbilisi a gruzínskymi autonómiami – Abcházskom a Južným Osetskom.
V roku 1990 to boli zasa krvavé udalosti v stredoázijskej Ferganskej doline a v tadžickom Dušanbe, pričom tie druhé prerástli do riadnej občianskej vojny… Tej okrem iného predchádzali udalosti z roku 1976 v Kurban-Tjube, kde došlo k otvorenému bojovému vystúpeniu tadžických islamistov proti oficiálnej sovietskej moci v Dušanbe a v Moskve.
No na čele odchodového procesu zo ZSSR stáli pobaltské republiky, ktorých väčšinoví obyvatelia vnímali ZSSR ako okupanta. Litva 11. marca 1990, Estónsko 30. marca 1990 a Lotyšsko 4. mája 1990 vyhlásili začatie procesu obnovenia nezávislosti, čo vyvolalo v Moskve zdesenie a množstvo politických chýb. V dňoch 13. – 14. januára 1991 zasahovali vo Vilniuse federálne vojská. Potom sa 20. januára 1991 scenár opakoval v Rige, kde chcela Moskva s použitím sily riešiť problém. A použitie sily malo opačný efekt.
No a čo sa týka Moldavska, Bieloruska a Ukrajiny, tam sa tiež v rokoch 1989 – 1991 aktivizovali nacionalistické hnutia.
Jednako, M. S. Gorbačov nebol schopný pochopiť, čo sa so ZSSR deje. Pravdepodobne si myslel, že vyhlásením referenda preberie iniciatívu a dostane situáciu pod kontrolu…
Nešťastné referendum
Uznesením zo 16. januára 1991 Najvyšší soviet ZSSR rozhodol, že všezväzové referendum sa bude konať 17. marca 1991 a schválil text (po veľmi ťažkých a emotívnych diskusiách) referendovej otázky: „Považuje za nutné udržanie Zväzu sovietskych socialistických republík ako obnovenej federácie rovnoprávnych suverénnych republík, v ktorej budú v plnej miere garantované práva a slobody človeka ľubovoľnej národnosti?“
Ďalej sa v tomto uznesení spresnilo, ako sa budú počítať výsledky: „…po celom Sovietskom zväze na základe výsledkov hlasovania k každej republike samostatne…“
Tak sa občania mali rozhodnúť „áno“, alebo „nie“. Ako sa rozhodli je uvedené v úvode, lenže, aj keď Najvyšší soviet prijal ešte niekoľko právnych aktov, zväzové referendum od počiatku bojkotovalo 6 z pätnástich zväzových republík – Litva, Lotyšsko, Estónsko, Moldavsko, Gruzínsko a Arménsko.
V Litve si 9. februára 1991 urobili vlastné minireferendum – konzultáciu s občanmi –, ktorého sa zúčastnilo 84 percent voličov, z ktorých 90,4 percenta sa vyjadrilo za nezávislú a demokratickú Litvu. Napriek tomu Moskva otvorila v Litve referendové miestnosti, kde sa z asi 600-tisíc zúčastnených voličov vyjadrilo 70 percent za zachovanie ZSSR.
V susednom Lotyšsku podobná „konzultácia“, ktorá sa konala 3. marca 1991, dopadla podobne – 73,6 percenta sa vyjadrilo za nezávislosť. V „oficiálnom referende bolo (z asi 500-tisíc zúčastnených) za Sovietsky zväz 73,8 percenta.
Estónsko si v svojom referende 3. marca 1991 vyjasnilo veci – 78 percent bolo za nezávislosť. V ruskojazyčných častiach Estónska sa 17. marca 1991 konalo „veľké“ referendum. Zúčastnilo sa ho 74,2 percent ruskojazyčných voličov a 95 percent bolo „za“.
V Moldavsku sa referendum konalo v dodnes neuznanom Podnestersku (za 98 percent) a Gagauzii (za ZSSR 97,5 percenta).
Na území Gruzínska sa konalo referendum len na území Abcházska a Južného Osetska, kde väčšina hlasovala za Sovietsky zväz. Lenže 31. marca 1991 sa konalo všegruzínske referendum o vystúpení zo ZSSR. Zúčastnilo sa ho 90,79 percenta voličov (napr. aj z Abcházska), pričom 99,08 percenta bolo z obnovenie nezávislosti Gruzínska.
Organizovať referendum odmietlo aj Arménsko (rozhodnutie z februára 1991) a začalo pripravovať vlastné referendum. Toho „veľkého“ sa zúčastnilo cca 5 000 voličov, ale vlastného referenda 21. septembra 1991 sa zúčastnilo 95 percent voličov, ktorí odpovedali na otázku: „Súhlasíte, aby sa Arménska republika stala nezávislým demokratickým štátom mimo ZSSR?“ Podľa oficiálnych údajov 99 percent odpovedalo „áno“.
Iná Stredná Ázia
Aj keď referendová štatistika z Pobaltských republík, Moldavska, Arménska a Gruzínska bola limitovaná len tými okruhmi, kde sa referendum konalo, sovietska propaganda to vedela predať. Na druhej strane, v krajinách Strednej Ázie sa konalo „vzorové“ referendum.
V Turkménskej SSR za na referende zúčastnilo 97,7 percenta voličov a za ZSSR bolo 97,9 percenta. V Uzbeckej SSR, kde bol prvým tajomníkom ÚV KS UzSSR Islam Abduganievič Karimov (súčasný prvý a zatiaľ jediný prezident) to bolo 95,4 percenta a 93,7 percenta. V Tadžikistane 94,4 percenta, 96,2 percenta, v Kirgizsku 92,9 percenta a 96,4 percenta a nakoniec v Kazachstane účasť 88,2 percenta a za bolo 94,1 percenta. Pravda, v Kazachstane miestne elity zásadne zmenili otázku z Moskvy na: „Považujete za nutné udržanie Zväzu SSR ako Zväzu rovnoprávnych a suverénnych štátov?“
Faktom však je – a to platí v Strednej Ázii dodnes – že viac ako 90-percentné áno Sovietskemu zväzu odrážalo skutočné občianske nálady!
Aby sme nezabudli na Azerbajdžan a Ukrajinu. Januárové udalosti v Baku mimoriadne ovplyvnili náladu v krajine. Aj keď Baku oficiálne hlásilo 93,3 percenta podporu Sovietskemu zväzu, realita bola iná. Veď len v roku 1989 bola podľa utajených sociologických výskumov podpora ZSSR maximálne 84,7 percenta a po januári 1990 klesla na maximálne 5 percent
Na Ukrajine prišlo 17. marca 1991 k referendovým urnám 76 percent voličov a z nich bolo 70 percent za, čo bolo asi 55 percent Ukrajincov. Lenže o pár mesiacov, v decembri 1991 za úplnú nezávislosť Ukrajiny hlasovalo asi 90 percent Ukrajincov – voličov.
Súboj Gorbačov – Jeľcin
Hlasovanie v Rusku malo iný charakter a iné pozadie než v ostatnej časti vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Súbežne s gorbačovovským referendom šlo aj jeľcinovské o vytvorení postu prezidenta RSFSR. Toto len potvrdzuje, že gorbačovovské referendum malo byť jeho odpoveďou na aktivity Borisa Nikolajeviča Jeľcina a spol. Tento rozštep charakterizujú aj niektoré výsledky. V Moskve bolo za Sovietsky zväz 50,02 percenta, v Leningrade 50,54 percenta a v rodnom meste B. Jeľcina vo Sverdlovsku na Urale len 49,34 percenta. Celkovo po celej RSFSR sa akcie zúčastnilo 75 percent voličov, 71 percent bolo za zachovanie ZSSR a 70 percent za zriadenie funkcie prezidenta.
No a dnes ZSSR neexistuje a ruský prezident patrí medzi najmocnejších mužov sveta! Ozaj zánik Sovietskeho zväzu privítalo (dobové údaje) 80 percent Poliakov a Japoncov a až 81 percent Američanov. So zánikom sa v tom čase nevedelo zmieriť až 69 percent Egypťanov. Nakoniec rok 2011 im potvrdil, prečo.
Koniec
Oficiálny zánik Sovietskeho zväzu – 26. decembra 1991 – bola historická udalosť. Je však na zváženie, či prestavba vytvorila a vyprovokovala nacionalistické trenia vnútri ZSSR, alebo ich len jednoducho zverejnila a zárodky krachu budeme identifikovať skôr, teda skôr než sa M. S. Gorbačov dostal k moci. Sovietsky zväz si vlastnými rukami pripravoval svoj budúci rozpad.
M. S. Gorbačov a spol. nedokázali tento rozpad zastaviť. V konečnom dôsledku, ani sa nepokúsili pripraviť právne predpoklady rozumného zániku vlastnej krajiny… a dali nám do vienka také politické prostredie, v ktorom sa zrodila J. Tymošenková a V. Juščenko, ktorí nechali v januári 2009 plynovo vystresovať Slovensko, alebo otvorili dvere politikom typu M. Saakašviliho, ktorý rozpútal a prehral vojnu.
Našťastie, pred dvadsiatimi rokmi nikoho nenapadlo bombardovať Sovietsky zväz, ale poučenie z jeho zániku, najmä pre dnešnú Európsku úniu, je neprekonateľne aktuálne.
Autor je vysokoškolský pedagóg
