Existencia samotných dôchodkových účtov má svoju logiku. Verím, že sú kľúčom k obnoveniu ekonomického vnímania detí rodičom, k riešeniu demografického problému a reprodukcie rodiny. Je to kľúč k motivácii k zaisteniu vzdelania a pracovných návykov.
Riziko na pleciach ľudí
Okrem toho považujem osobný účet za dobrý nástroj na individuálnu motiváciu občanov k práci, čo môže pozitívne formovať trh práce, vytvárať prirodzený tlak na zvyšovanie kvalifikácie a odbúrať zneužívania systému sociálneho poistenia. Správne zavedenie vertikálnej redistribúcie v odvodoch do Sociálnej poisťovne ako vyvážené riešenie solidarity medzi občanmi umožní vyriešiť skrytý dlh Sociálnej poisťovne, ktorý vzniká ako dôsledok nezmyselných rozhodnutí počas rokov 2002 až 2006 v I. a II. pilieri. Až v takom prípade možno začať hovoriť o znížení odvodov, ale zároveň za predpokladu vyššej úrovne v stave zamestnanosti.
Je potrebné aby povinnosti správcovskej spoločnosti boli rovnaké, ako má občan, keď si ide požičať peniaze do banky. Pretože štát zriadil v II. pilieri banku s účtami občanov, na ktoré si občan povinne sporí peniaze a správcovská spoločnosť si ich požičiava od občana. Ak si však občan chce z banky požičať peniaze, zaručí ich často celým majetkom a pri vrátení pôžičky zaplatí banke aj infláciu skrytú v základnej úrokovej sadzbe a k tomu mu banka ešte vyrubí rizikovú prirážku u spotrebného úveru viac ako 10 percent. V prípade II. piliera je vlastne občan „bankou“ pre DSS, ale v totálne nerovnom postavení. Je preto prirodzené požadovať, aby správcovské spoločnosti zaplatili pri vrátení peňazí na účet všetky poplatky za požičanie peňazí, t. j. infláciu, a priplatili za riziko. Poplatky sa v slušných systémoch majú odvíjať len ako podiel z nadhodnoty, kde je nadhodnota definovaná ako spoločne urobený zisk nad infláciu. Je evidentné, že prvé dve percentá nad infláciu patria v rozhodujúcej miere občanovi ako poskytovateľovi peňazí, podobne ako je to v banke.
Takto by sa konečne presunulo riziko tam, kde existuje reálna možnosť ho riadiť – teda na plecia DSS. Ak DSS riziko riadi, nech ho aj znáša. Dnešný systém je totálne prekrútený a totálne nespravodlivý, pretože riziko musí znášať klient DSS, hoci nemá najmenšiu možnosť ovplyvniť, čo sa s jeho peniazmi bude diať, ako ich bude DSS investovať. Zároveň správcovská spoločnosť musí mať zo zákona dostatok vlastného kapitálu, aby toto riziko občanovi kryla svojím majetkom.
Toto nie je nevinná hra detí
Odborníci upozorňujú, že súčasnú finančnú krízu zavinili umelé, „virtuálne“ stimuly trhu, pretože motivácie investovania neboli v súlade s reálnou spoločenskou potrebou. Okrem toho spôsob regulácie – za ktorý zodpovedá štát – umožnil vytvorenie poruchy, ktorá vyvolala nielen finančnú, ale aj širokú globálnu ekonomickú krízu. Ak sa vo svetle týchto skutočností pýtame, čo motivovalo druhú Dzurindovu vládu k tomu, že vedome vybrala nevhodný systém pre II. pilier – hoci mala k dispozícii riešenie pre občana ďaleko lepšie –, dospejeme k záveru, že krátkodobou motiváciou bolo vyplatiť sprostredkovateľom a médiám 6 až 9 miliárd korún zbytočných peňazí cez marketingovú kampaň. Tieto peniaze majú zaplatiť občania zo svojich budúcich dôchodkov cez poplatky.
Podobne bolo ďalším dlhodobým cieľom nastaviť systém tak, aby klient DSS prakticky nemohol rozhodnúť o riziku, hoci výsledky rozhodnutí makléra, ktorý reálne riadi riziko investície na osobnom účte občana má niesť práve on. Navyše jej za to musí ešte zaplatiť vysoký, nezaslúžený poplatok. Je to cielene vytvorená porucha na trhu sociálneho systému vládou Mikuláša Dzurindu, Ľ. Kaníkom a I. Radičovou s cieľom obrať cez poplatky a riziko občana o značnú jeho časť dôchodku. To však nie je hra, tu sa nemenia podmienky počas hry detí. Ide o pre občana a spoločnosť jeden z najvážnejších systémov.
Preto, ak niekto protestuje proti zmene „pravidiel“, je dôležité zdôrazniť ešte raz, že toto nie je hra. Je vo verejnom záujme, aby sa v spoločnosti nerozšírila chudoba ľudí v dôchodkovom veku. Preto práve štát organizuje povinnú účasť občanov na dôchodkovom systéme, do ktorého teraz spadá I. a II. pilier. Preto sú peniaze umiestnené na individuálny účet peniaze verejného systému, hoci sú v súčasnosti spravované súkromným sektorom. Napriek tomu charakter verejných peňazí nestrácajú.
Zodpovednosť zostáva na štáte
Tzv. II. pilier podľa znenia zákona 43/2004 Z. z. poškodzuje ekonomické záujmy individuálneho občana, ako aj ekonomiku spoločnosti a umožňuje zbytočný odtok kapitálu takého potrebného nielen v tejto krízovej situácii. Nezmyselné úsilie riešiť implicitný dlh systému na úkor jednej generácie vytvára zbytočnú ekonomickú záťaž, ktorá sa dá racionálne skonštruovaným systémom rozložiť na tri generácie. Za riešenie považujem využiť finančné nástroje kapitálového trhu na rozdelenie záťaže reformy na tri generácie a vyriešenie vzťahu k verejným financiám.
Motiváciou na zavedenie II. piliera v podobe, ako ho poznáme, bola motivácia v rozpore so záujmami občana s cieľom vytvoriť podmienky v zákone tak, aby prácou nezaslúžené peniaze v podobe poplatkov boli od občana presunuté na účty správcovských spoločností. Vo Veľkej Británii takýto systém odobral občanom až 43 percent peňazí z ich účtov a štát musel následne túto finančnú katastrofu dôchodkového systému riešiť z daní a zo štátneho rozpočtu. Pretože aj vtedy zlyhala regulácia zo strany štátu a štát prevzal na seba zodpovednosť, presne tak, ako v súčasnosti vláda USA preberá na seba zodpovednosť za chyby v regulácii.
Je skutočne potrebné čakať ďalších 30 rokov, aby sme si potvrdili to, čo sme vedeli v roku 2000 a 2001? A čo vieme a máme potvrdené dnes, čo mala vláda pána Dzurindu kvalitne spracované a k dispozícii v rokoch 2000 až 2002, a predsa zneužila svoj výkon moci a neriešila dôchodkový systém v záujme občana, ale v záujme správcov DSS a osôb za nimi? Bude skutočne občan donekonečna nevoľníkom a bude povinne odvádzať v systéme II. piliera dôchodkového systému svojmu pánovi, ktorým sa v modernej spoločnosti stala správcovská spoločnosť, desiatok a viac?
