Jeden z umelých pahorkov, ktoré slúžili na pozorovanie nepriateľa, ale aj ako úkryty
a sklady munície.
Pred dvadsiatimi piatimi rokmi, v auguste 1988, sa skončili boje medzi Irakom a Iránom a tým aj vojna, ktorá sa označuje ako najdlhší konvenčný konflikt 20. storočia. Bola to nezmyselná vojna, ktorá nič nevyriešila, znamenala iba výrazné oslabenie oboch krajín a zníženie životnej úrovne ich obyvateľstva. Nakoniec sa ukázalo, že konflikt vznikol a trval taký rekordný čas aj preto, lebo mali na tom záujem iní. Podľa dostupných údajov zahynulo v nej vyše 400-tisíc ľudí, z toho štvrtinu tvorili Iračania. Niektoré štatistiky uvádzajú, že celkové straty Iránu dosiahli až milión mŕtvych a ranených, straty Iraku sa odhadujú na 500-tisíc osôb.
Obe krajiny mali pred vojnou niekoľko nevyriešených sporov. Irak si robil nároky na provinciu Chuzestán obývanú väčšinou Arabmi, ale najvážnejší spor predstavovala otázka kontroly plavby po rieke Šatt al-Arab. Iránsky šach Rezá Pahlaví využil rastúci vplyv svojej krajiny ako regionálnej veľmoci a člena vojenského paktu CENTO na presadenie svojich ambícií silou. Prejavilo sa to tým, že v roku 1971 obsadil sporné ostrovy v Hormuzskej úžine patriace dovtedy pod správu Británie. Iraku nepomohli ani rozhorčené protesty. Zároveň sa Teheránu v roku 1975 podarilo presadiť, že hraničná čiara na rieke Šatt al-Arab sa posunula do stredu koryta, teda v prospech Iránu.
Situácia sa zmenila po januári 1979, keď šach Rezá Pahlaví musel utiecť z krajiny a Irán sa dostal pod vládu radikálneho duchovenstva. Spojené štáty prišli o významného spojenca a nový režim v Iráne zároveň o americkú vojenskú pomoc. Jeho armádu navyše oslabili početné čistky v dôstojníckom zbore. Irak vycítil príležitosť, že môže zvrátiť pomery v regióne vo svoj prospech a postrehol, že v tomto úsilí bude mať aj podporu Spojených štátov. Po nevyhnutnom období pohraničných šarvátok iracký prezident Saddám Husajn 17. septembra 1980 označil zmluvu o plavbe po Šatt al-Arab za neplatnú a vyhlásil nad riekou plnú suverenitu. Krátko na to, 22. septembra, iracké jednotky prenikli na viacerých miestach na iránske územie.
Bolo zaujímavé sledovať, ako sa ku konfliktu postavili veľmoci a niektoré ďalšie krajiny. USA síce verejne deklarovali záujem na skorom urovnaní konfliktu, ale v skutočnosti poskytovali podporu Iraku. Sovietsky zväz spočiatku tiež deklaroval neutrálny postoj, ale keď sa iniciatívy na frontoch ujala iránska armáda, obnovil Iraku dodávku zbraní. Irán mal na svojej strane podporu Sýrie, Líbye, Číny a Severnej Kórey, a čo bolo prekvapením, zbrane mu ochotne predával aj Izrael. Nepochybne to bola súčasť tichej dohody medzi Washingtonom a Tel Avivom, ktorej cieľom bolo oslabiť obe krajiny čo najviac. Napokon, takýto postoj možno vydedukovať aj z vtedajšieho vyjadrenia bývalého ministra zahraničných vecí USA Henryho Kissingera: „Škoda je len, že nemôžu prehrať obaja.“ Neskôr vyšlo najavo, že aj Spojené štáty tajne predávali Iránu svoje zbrane a výzbroj a utŕžené peniaze použili na vojenskú pomoc nikaragujským Contras bojujúcim proti tamojšiemu ľavicovému režimu. Biely dom tak urobil poza chrbát Kongresu. Keď to preniklo na verejnosť, bola z toho najväčšia aféra prezidenta Ronalda Reagana nazvaná Irángate a vo Washingtone prišli o pozície viacerí vysoko postavení pracovníci Bieleho domu.
Počas konfliktu zaznamenali obe strany striedavo úspechy i prehry, takže v polovici roku 1988 sa ukázalo, že ani jedna strana nič nezískala. Bola to ale prvá vojna v histórii, počas ktorej obe strany použili proti sebe rakety stredného a dlhého doletu. Irán prišiel ešte s jednou novou zbraňou – islamským fanatizmom. Pred útokom elitných jednotiek napochodovali do mínových polí mladí chlapci vo veku od 9 do 16 rokov. Mali za sebou minimálny vojenský výcvik, na hlave červenú čelenku s nápisom Objatie smrti a na krku zavesený lacný plastový kľúč. S výkrikom šahíd (martýr) sa rozbehli smerom na iracké pozície, aby vyčistili mínové pole pred hlavným útokom. Robili tak v presvedčení, že výbuch ich odnesie priamo pred bránu raja, ktorú si otvoria symbolickým kľúčom.
Nábrežie rieky Šatt al-Arab na irackej strane. V pozadí zvyšky pontónového mosta.
Bojisko vlastnými očami
Na konci vojny som mal možnosť so skupinou zahraničných novinárov navštíviť Irak a prezrieť si viaceré miesta bojov. Najviac zaujímavých poznatkov poskytla návšteva polostrova Fao na juhu krajiny, kde od februára 1966 až do apríla 1988 prebiehali najprudšie boje, a kde Irak údajne použil aj chemické zbrane.
Polostrov Fao, to sú vlastne naplaveniny, ktoré sem po stáročia prinášala rieka Šatt al-Arab tesne pred svojim ústím do Perzského zálivu. Je to teda monotónna rovina tesne nad hladinou mora zbrázdená iba početnými močiarmi a kanálmi, ktoré sa v čase prílivu alebo dažďov napĺňajú vodou. Premeniť toto územie na bojisko znamenalo vybudovať si najskôr pevné prístupové cesty a potom umelé pahorky, aby sa z nich dalo kontrolovať široké okolie. Postupne sa pahorky premenili na súvislé valy, v ktorých sa z druhej strany ukrývali bunkre pre vojakov a sklady munície vystužené betónovými panelmi, ba na jednom mieste sme natrafili aj na celú poľnú nemocnicu nachádzajúcu sa pod umelým pahorkom.
Pohľad na dlhotrvajúce bojisko nebol najpríjemnejší. Všade okolo sa povaľovalo mnoho delostreleckých nábojníc, dokonca aj nepoužitých. Popri ceste bolo vidieť odhodené plynové masky, poloprázdne debničky od munície, zvyšky oblečenia oboch armád, ba niekto si tam v chvate zabudol aj vojenské topánky. Nábojnice do ručných zbraní sa dali na niektorých miestach doslova naberať lopatou. Nepríjemný pocit vyvolávali v skupine novinárov nevybuchnuté mínometné strely bezprostredne vedľa cesty, ktorým trčala z blata iba zadná časť s krídelkami. Čerstvé krátery v blate nenechali nikoho na pochybách, že z času na čas sa aj niektoré nevybuchnuté míny prebudia k životu. Monotónnu rovinu rušil na jednom mieste iba osamelý kovový stĺp elektrického vedenia, ktorý sa tu týčil do oblohy ako výkričník. Množstvo zásahov, ktoré dostal počas dvoch rokov neustálych útokov, ma nevyhnutne viedlo k presvedčeniu, že tu ostal stáť len preto, aby podal svedectvo o intenzite bojov v tejto nezmyselnej vojne.
Najzaujímavejším bol nepochybne pohľad na rieku Šatt al-Arab, ktorá v tom čase oddeľovala od seba obe znepriatelené armády. Počas jednej z mnohých ofenzív tu iránska armáda vybudovala pontónový most, ale ostali po ňom už len časti. Neďaleko od mosta trčali z vody zvyšky čiastočne potopenej gréckej lode, poniže, bližšie k iránskemu brehu to schytalo nejaké ďalšie plavidlo, ktoré sa v nesprávnom čase ocitlo na nesprávnom mieste. Povyše zničeného mosta, bližšie k mestu Basra, bolo vidieť ešte jednu zasiahnutú loď, tá ale zaujala skôr svojím menom Iniciatíva, lebo akosi nepasovalo do celkovej atmosféry naplnenej ničením a smrťou, ktorá tu vládla osem rokov.
Na druhom brehu rieky stála pod iránskou zástavou skupina vojakov a ďalekohľadmi sledovali, čo znamená ten nečakaný ruch na irackej strane. Našťastie naše konanie nepovažovali za ohrozenie dohodnutého prímeria.
Počas návštevy jednej rozbombardovanej mešity som cez dieru v múre videl v diaľke nejaké guľometné hniezdo. Neodolal som a napriek prísnemu zákazu fotografovať na tomto mieste, v nestráženom okamihu som stisol spúšť. Doteraz som nezistil, komu patrilo toto vojenské stanovište, lebo neviala nad ním ani iracká, ani iránska, ale úplne zelená vlajka. Žeby to boli Líbyjci? Líbya síce sympatizovala v tejto vojne s Iránom, ale svoje jednotky tam oficiálne nikdy nevyslala.
Drôtené zátarasy naznačujú, kde sa v istom čase vojny nachádzala frontová línia. V roku
1986 sa iránskej armáde podarilo obsadiť celý polostrov Fao.
Následky konfliktu
Po skončení vojny boli obe krajiny zruinované a Irak navyše nesmierne zadlžený. Susedný Kuvajt, ale aj Saudská Arábia ho v tomto konflikte síce ochotne podporovali, poskytli mu veľké úvery, ale čoskoro po vojne predložili účty. Každá z týchto dvoch susedných krajín hovorila o dlhu približne 15 miliárd dolárov. Saddám Husajn dospel k názoru, že za svoju vojenskú angažovanosť v záujme USA, ako aj v záujme bohatých arabských monarchií, si predsa zaslúži nejakú odmenu. Videl ju v podobe územných ziskov v oblastiach bohatých na ropu. Takúto možnosť predstavoval predovšetkým susedný Kuvajt, ktorý bol ešte do roku 1928 jednou z provincií britskej kolónie a vznikol len kvôli rope a z ľubovôle Londýna. Navyše, aj hranica vznikla len tak ledabolo. Saddám začal najskôr obviňovať Kuvajt, že v oblasti mesta Rumaila odčerpáva irackú ropu metódou šikmých vrtov. Zisk z takto odčerpanej ropy údajne vysoko prevyšoval pôžičku z obdobia vojny, preto požadoval zmazanie vojnového dlhu. Kuvajt obvinenia odmietol a trval na svojom.
Niekedy v tomto čase sa uskutočnilo aj zaujímavé stretnutie prezidenta Saddáma Husajna s americkou veľvyslankyňou April Glaspieovou. Prezident jej osvetlil situáciu a naznačil, že spor o ropu si vyžaduje zmeny hraníc. Veľvyslankyňa na to reagovala slovami: „Spojené štáty v konfliktoch medzi arabskými krajinami, akým je napríklad váš spor o hranice s Kuvajtom, nemajú vyhranený názor a nemajú žiadne obranné ani bezpečnostné záväzky voči Kuvajtu.“
Toto vyhlásenie si Saddám Husajn vysvetlil ako tichý súhlas s naznačeným úmyslom. Lenže, keď 2. augusta 1990 iracké jednotky vtrhli do Kuvajtu, neuspokojili sa iba s úpravou sporných hraníc, ale obsadili celú krajinu. Veľvyslankyňa Glaspierová vtedy vlastne prezradila, aký bol pôvodný úmysel USA: „Samozrejme, že som si nemyslela a nemyslel si to nik iný, že Iračania sa chystajú obsadiť celý Kuvajt.“
Okupácia Kuvajtu sa stala zámienkou k vojne, ktorá dostala názov Púštna búrka. To ale bol už začiatok novej etapy zložitého vývoja v oblasti Perzského zálivu, ktorá trvá doteraz.
Foto autor
Jedna z poškodených lodí na iránskej strane.
Armády zanechali v rovinatej krajine polostrova Fao kilometre zákopov, ktoré potom
zaplavovala voda.
Bývalé bojisko zblízka.
Náboj z mínometu, ktorý zabudol vybuchnúť.
Kovový stĺp elektrického vedenia s početnými zásahmi striel, ako
dôkaz intenzity bojov v tejto časti frontu.
Záhadné palebné postavenie so zelenou vlajkou. Takú mala v tom čase iba Líbya, ale jej
vojaci tu nikdy oficiálne nebojovali.
