Vítam diskusiu na stránkach SLOVA, lebo pretriasa problém, ktorý ma už dlho trápi – „Jestvuje na Slovensku ľavica?“ a ak áno, aká je, aká by mala byť? Najmä mladí sa snažia túto diskusiu rozpútať a na otázky odpovedať – aj keď nie vždy správne. Vážim si tieto odpovede, menovite snahu nájsť ľavicu, ktorú na Slovensku márne hľadáme, lebo jej nie je. Vyliali sme so špinavou vodou aj dieťa, odstránili sme s komunizmom aj to, čo bolo na starom zriadení dobré – sociálne výdobytky, pokrokové zmýšľanie. Teraz mátame v prázdnom a sme od spravodlivej spoločnosti na míle vzdialení, len o nej snívame. Snívame, ale konkrétne o čom? Je nám vlastne jasné, čo chceme, za čo sa boríme, čo je to tá ľavica o ktorú sa usilujeme?
Príkladom Írsko a Španielsko Keď sa nová vláda v novembri minulého roka dostala k moci, vytýčila si otázku zníženia nezamestnanosti ako jednu z najnaliehavejších úloh. Odvtedy sa však nezamestnanosť na Slovensku stále len zvyšovala, až dosiahla terajšiu rekordnú úroveň. Nedá sa problém vyriešiť? Je to ťažké, lebo nám najmä chýbajú peniaze, ale niečo by hádam predsa len išlo. Veď Írsko a Španielsko mali vyše dvadsaťpercentnú nezamestnanosť a dnes ten problém zvládli. Máme napríklad tisíce privatizérov, ktorí svoj kapitál nadobudli za minulého režimu nie najčestnejším spôsobom. Vyviezli milióny a uložili si ich v bankách. Ja neviem, či nevyviezli viac peňazí, koľko iní dodnes doviezli. Nenašiel by sa legálny spôsob, ako tie peniaze u nás zachovať? Ľavica je slabá, nemohla by to presadiť. Ale mohla by to navrhnúť, či nie? Prepáčte, zabudol som, že nemáme ľavicu…
Predseda má byť aktívny Dozvedáme sa, že Siemens dostal miliardu za rekonštrukciu bratislavského osvetlenia, ktoré mu nepatrili a istá „kresťanská“ strana za to brala ďalšie milióny. Ale predseda tejto strany sedí na prameni a nič sa v tejto veci nemení. SDĽ len protestuje, ale nič nerobí. Jozef Migaš sa vyhráža, ale neorganizuje odpor. Prepúšťa pozície renegatovi Ficovi. Je to údržbár, nie vodca strany. Pomaly SDĽ klesne na pozície sociálnej demokracie. Nie, Slovensko nemá ľavicu. Kam spejeme? Áno, voľakedy za komunistov sme boli utopisti. Sľubovali sme vysoké méty, ku ktorým sme vraj speli, ktoré však boli nedozierne, nedosažiteľné. Mali sme však pred sebou cieľ. Teraz cieľ nemáme. Nehovorím o jednotlivcoch, ktorých cieľom je mať väčšie auto, vlastný dom, stráviť dovolenku v Španielsku alebo nebodaj niekde inde za morom, ukázať susedom, že sme viac ako oni. Tí k ľavici nikdy patriť nebudú. Ale aké sväté písmo majú dnešní ľavičiari? Socializmus? Marxizmus? Ani nespomínajte, skompromitujete sa.
Ľavica – to sme my všetci Máme niektorých majiteľov, ktorí zamestnancom mesiace nevyplácajú, alebo len s meškaním vyplácajú mzdy. Ako to možno strpieť? Ako to, že týchto majiteľov na mieste nezatvárame do basy? Veď je to doslova okrádanie! Iní vyberajú, ale neplatia nemocenské poplatky. Iní sú zase dlžní dane a poplatky týkajúce sa privatizácie. Prečo ich ľutujeme? Pozbavme ich majetku, keď ich už nechceme zavrieť, lebo máme väznice plné. Ja viem, že sa to ľahšie radí, ako uskutoční. Zlikvidovali by sme podniky, mali by sme ešte viac nezamestnaných. Ale prinášajú nám tieto podniky niečo do štátneho rozpočtu? Bola by to taká škoda? Možno, že sa o všetkých týchto problémoch na „patričných“ miestach diskutuje. Dole sa o nich mlčí. Ale ľavica, to predsa nie sú len ministri, poslanci, funkcionári, ľavica, to sme my všetci – ľudia, občania, voliči. Neurazte sa hneď. Diskutujeme predsa, lebo vám chceme pomôcť, lebo chceme nápravu. „Diskusia by mala priniesť zisky, a nie nás oslabovať.“ (J. Migaš v SLOVE. Preto vítam diskusiu na stránkach týždenníka SLOVO.
Autor (1923) publicista, bývalý člen vedenia SDSS
