Ernest Stredňanský
Narodil sa 4. apríla 1930 v Čadci. Štúdium herectva na Štátnom konzervatóriu v Bratislave absolvoval v roku 1951. Profesionálnu dráhu začínal na Novej scéne, kde ho angažovali už ako poslucháča konzervatória. Po ukončení štúdia pôsobil ako herec v Krajovom divadle pracujúcich v Žiline. Viac, ako herecké povolanie ho však priťahovala réžia. Po návrate zo základnej vojenskej služby pracoval do roku 1955 ako herec v Krajovom divadle v Nitre a režisér v Československom rozhlase. V roku 1955 sa stal jedným zo zakladajúcich členov bratislavskej televízie, kde pôsobil ako profilový režisér až do roku 1968. Na svojom konte má stovku televíznych, divadelných a rozhlasových réžií. Režijne sa podpísal pod prvú pôvodnú televíznu hru Prípad Verony Tkáčovej (1958). Inscenoval o. i. Jilemnického Kroniku (1959), Čechovov Pavilón číslo 6 (1962 a 1992), drámy John Gabriel Borkman (1964), Knieža Rastic (1966). Zo svojich divadelných réžií si najviac cení Krasnovu komédiu Nedeľa v New Yorku a satirickú komédiu Václava Havla Vyrozumenie, ktoré režíroval v Divadle SNP v Martine. Za televízny film Verejný žalobca ho v roku 1966 vyznamenali Veľkou cenou Fitesu – Zväzu filmových a televíznych umelcov. V roku 1968, týždeň po 21. auguste, aj s rodinou emigroval. Istý čas pôsobil ako redaktor a režisér v slovenskom vysielaní Slobodnej Európy. Po piatich rokoch pobytu v Mníchove sa presťahoval do USA. Od učiteľa slovenčiny a predavača cez televízneho technika a kameramana sa prepracoval na post učiteľa televíznej produkcie na univerzite a na režiséra americkej televízie. Neskôr prijal miesto redaktora slovenskej redakcie Hlasu Ameriky, kde pôsobil viac ako pätnásť rokov. Je nositeľom najvyššieho televízneho ocenenia v USA Emmy Award.
Dlhé roky ste pôsobili v medzinárodnej rozhlasovej sieti Hlas Ameriky. V čom vidíte jej poslanie a význam dnes, keď už náš poslucháč nie je obklopený informačným monopolom?
Na rozdiel od iných stanovísk, ktoré v Hlase Ameriky niekedy prevládali, som vždy presadzoval názor, že máme hovoriť najmä o Amerike. O tom, ako tam ľudia žijú, ako pracujú, ako sa v živote i v politike uplatňuje demokratický politický systém. Nikdy som nebol prívržencom koncepcie, že by sme my mali vravieť svetu, čo a ako má robiť. Mojím krédom bolo: hovorme mu, ako to robíme my a svet si vezme od nás to, čo potrebuje. Preto sa mi zdá byť čudné rozhodnutie napr. o zrušení či podstatnom zredukovaní poľskej, českej a maďarskej redakcie, či o presunutí vysielania slovenskej redakcie na internet. Koľko ľudí na Slovensku ho vlastní, aby si mohli toto vysielanie naladiť, tak, ako napr. ja, keď priamo vo Washingtone prostredníctvom internetu pravidelne počúvam Slovenský rozhlas, Twist alebo rádio Rock FM? Mojím úsilím vždy bolo poskytovať poslucháčovi to, čo od nás žiada najmä 2. odstavec Charty Hlasu Ameriky: „Hlas Ameriky nebude reprezentovať nijakú individuálnu zložku americkej spoločnosti, ale Ameriku ako celok, a preto bude predkladať vyvážený a vyčerpávajúci obraz najvýznamnejších prúdov amerického myslenia a inštitúcií.“ V tom vidím zmysel tohto vysielania aj dnes. Azda i Američania by ho mali vidieť z hľadiska týchto zásad a sprístupniť ho naďalej celému svetu, vrátane Slovenska, Poľska, Maďarska a Česka.
Zásady formulované v Charte kladú vysoké nároky na profesionálne aj osobné kvality novinára. Podarilo sa niekedy vám alebo niekomu z kolegov v redakcii, v ktorej ste pôsobili, odvysielať správu, čo sa neskôr ukázala byť novinárskou kačicou?
Nie som si osobne vedomý, že by sme čo i len raz za môjho pôsobenia odvysielali vyslovenú „kačicu“. Môžem sa iba domnievať, že sa to mohlo niekedy stať, pretože človek nie je neomylný. Treba však v tejto súvislosti vysvetliť princíp: My sme nesmeli, opakujem, nesmeli odvysielať správu o akejkoľvek udalosti, ak nebola potvrdená najmenej z dvoch prameňov. Raz sme spravodajskému centru Hlasu Ameriky poskytli informáciu, ktorú sme dostali priamo z Úradu vlády SR o istom rozhodnutí premiéra. Centrum ju nedalo ostatným redakciám k dispozícii, kým si ju nepotvrdilo ešte z ďalšieho zdroja – v tomto prípade z Reutera. Aby ste zabránili výstrelkom a nepresnostiam, musíte sa dohodnúť na pravidlách a tie dodržiavať. Dva zdroje – to bolo jedno z takých pravidiel. Ja ich nazývam „organizačné opatrenia“. Apelovať na morálne kvality novinára, to je samozrejmé. Ale s tým niekedy nevystačíte. Treba mu dať pravidlo, ktoré musí rešpektovať.
V roku 1998 udelil vtedajší prezident SR Michal Kováč pri pracovnej návšteve Washingtonu niektorým členom slovenskej redakcie Hlasu Ameriky vyznamenanie. Ako si spomínate na túto udalosť a atmosféru, ktorá ju sprevádzala?
Prechovávam veľkú úctu voči bývalému prezidentovi Kováčovi. Môžem vás ubezpečiť, že nie preto, že i ja som bol jedným z tých, ktorým vysoké slovenské vyznamenanie za pomoc v zápase o slobodu a demokraciu udelil. Poznal som v ňom vášnivého bojovníka za Slovensko na „západnom fronte“, ktorý amerických vládnych činiteľov neúnavne presviedčal o demokratickom rozvoji našej vlasti. Zúčastnil som sa totiž nielen viacerých jeho verejných vystúpení, ale aj rokovaní v úžšom kruhu. Udelením vyznamenania Miroslavovi Dobrovodskému, Erikovi Stražanovi, Maríne Havranovej (Agneši Jergovej), Jurajovi Severovi a mne priamo na pôde Hlasu Ameriky diplomaticky vysoko zaskóroval, aby som sa vyjadril futbalovou terminológiou. Za vyše päťdesiatročnej histórie tejto organizácie sa ani raz nestalo, aby prezident cudzieho štátu vyznamenal redaktorov redakcie, ktorá do tej-ktorej krajiny vysiela. Som si istý, že túto skutočnosť výrazne prezentovala vtedajšia riaditeľka Hlasu Ameriky Evelyn Liebermanová priamo americkému prezidentovi Billovi Clintonovi. Považujem to za významný diplomatický ťah Michala Kováča, ktorý nesporne pomohol SR v jej vtedajšom vnútropoliticky zložitom období, keď sa západný svet od Slovenska odvracal.
Pravidelne sledujete diskusné relácie na amerických televíznych staniciach. Čím sú pozoruhodné, v čom by sa mohli moderátori našich televíznych okrúhlych stolov inšpirovať od amerických kolegov?
Keby som bol šéfom rozhlasovej alebo televíznej stanice na Slovensku, vyslal by som všetkých svojich politických moderátorov do Spojených štátov na stáž. Viem, mnohým z mojich tunajších kolegov sa azda teraz ježia vlasy: „Čo nás majú Američania čo poúčať.“ Aby som bol objektívny: Keby som mal rovnakú možnosť v USA, vyslal by som tamojších rozhlasákov učiť sa do Bratislavy ako robiť rozhlas! Predovšetkým: moderátori sú doménou relácie. Nie v tom zmysle, že by prevyšovali hostí, naopak, ich úlohou je dať hosťom maximálny priestor. No je na nich, aby prinútili poslanca či ministra priamo odpovedať na otázku, keď odbočí, aby sa, ako býva zvykom, vyhol odpovedi. Moderátori majú mať nad reláciou absolútnu kontrolu. Musia si ju vydobyť a udržať s taktom. Oni sa za nás, poslucháčov, pýtajú a politik, keď už prijal pozvanie, musí odpovedať. Nedávno som sledoval v TV Markíza situáciu, kde istý poslanec povedal moderátorovi: „Pán redaktor, protestujem voči tomu, ako vediete túto diskusiu.“ Takému vstúpeniu mal moderátor bez rozpakov kontrovať, pretože úsudok poslanca bol absolútne subjektívny. To by sa v USA nemohlo stať. Vyplýva to z politickej kultúry vystupovania v médiách. Takýto politik by sa v americkej televízii asi ťažko opäť objavil. Na druhej strane musia aj moderátori nechať pred reláciou svoje stranícke srdiečko v šatni. Musia byť slušní, ale nekompromisní a dôslední v otázkach. Politik ide do politiky s vedomím, že na každú, čo ako tvrdú a provokatívnu otázku musí odpovedať. A americký politik odpovedá. Niekedy vyhýbavo, niekedy priamo, no zvyčajne s úsmevom a slušne. Nakoniec si všetci podajú ruky, čo som v slovenských televíznych debatách vždy nepobadal. Predsa rozdielne politické názory z nás nerobia nenávistných nepriateľov, nie?
Kde sú podľa vás hranice novinárskej morálky? Za čo sú novinári zodpovední?
Jednou z úloh masmédií v demokratickej spoločnosti – ako som sa to naučil v USA – je kontrola moci, dokonca i odhaľovanie jej tajomstiev, ktoré sa odohrávajú za zavretými dverami. Pravda, aj pre novinárov platia isté pravidlá hry, ktoré musia rešpektovať. Predovšetkým si musia udržať profesionálnu nezávislosť. Nesmú byť stranícki, musia byť schopní posudzovať otázky zo všetkých uhlov. V Spojených štátoch sa to nazýva vyvážené spravodajstvo. Vnútorným imperatívom novinárov by mala byť snaha vydať všetky sily na prieskum maximálnej pravdy. Napokon, v ére pretlaku informácií nie je novinárova zodpovednosť ohraničená len povinnosťou pravdivo a objektívne informovať. Novinár je zodpovedný aj za selekciu prezentovaných informácií, za posúdenie a odlíšenie závažných od menej dôležitých.
Môžete byť konkrétnejší?
Sú takí, čo napríklad sexuálny škandál prezidenta Clintona považujú za jeho súkromnú vec. Aj oponenti sa s tým stotožňujú, no sú toho názoru, že nešlo iba o sexuálny škandál, no aj o to, že prezident klamal pod prísahou. Nejde mi teraz o analýzu tohto prípadu, ale o odpoveď na vašu otázku. Odpoviem protiotázkou. Myslíte si, že škandál bol, ako my vravíme, „news“, teda správa, ktorá si zaslúžila publicitu alebo nie? Úsudok musí urobiť redakcia. V USA je približne 2500 tzv. lokálnych televíznych staníc. Ak dôjde napr. k únosu dvoch detí na neďalekej ulici, kde žijete, a pritom v Čečensku zahynulo pod ruskými bombami sto ľudí a v tom istom čase slávny americký futbalista O. J. Simpson zavraždil dvoch ľudí, musíme si v redakcii položiť otázku, čo je pre nás prioritná správa? Pre mňa ako šéfa spravodajstva v lokálnej televíznej stanici by to bol pravdepodobne únos detí, potom Simpson, Čečensko a naposledy Kosovo.
Živé vysielanie býva mimoriadne atraktívne, moderátora však často stavia pred dilemu, či má alebo nemá umožniť telefonujúcemu poslucháčovi hovoriť čokoľvek. Moderátor si nezriedka netrúfa prerušiť poslucháča, ktorý napr. nie práve triezvymi rečami otravuje ostatných, alebo sa usiluje iného verejne osočiť. Čo si o tom myslíte?
Je veľmi mylné vysvetľovať si demokraciu tak, že práva sú len na strane poslucháča, ktorý kladie otázku, alebo vyslovuje svoj názor. Moderátor je povinný rovnakou mierou prihliadať aj na práva tých poslucháčov, čo práve počúvajú. Ich práva sú dané tým, aby sa v éteri či na televíznej obrazovke neurážalo polopravdami, klamstvami či hrubými útokmi. Ak sa niečo také objavuje vo vysielaní na Slovensku – a zažil som to aj sám na vlastnej koži – položil by som redaktorom otázku, ktorú som už kedysi v jednom našom rozhovore vyslovil: Prečo to necenzúrujete? Prečo urážky už v zárodku nestrihnete? Prečo ich vo vysielaní neodpípate? Demokracia neznamená, že každý, kto sa prihlási o slovo, má nárok hovoriť neobmedzene dlho a o čomkoľvek. Demokracia, to je najmä slušnosť, úcta a tolerancia. Ak tieto zásady nerešpektuješ, nemáš právo prehovoriť v médiách. A to bez ohľadu na to, či si radový občan alebo poslanec.
Ako sa vedú živé vysielania v amerických médiách?
Majú predovšetkým vysokú profesionálnu úroveň. Telefonáty poslucháčov sa preverujú. V živom vysielaní sa pracovník najprv opýta poslucháča, ktorý je na linke, o čom chce hovoriť. Až potom ho pustí do éteru. To sa nazýva „screening“ – „previerka“, ak chcete. V prípade, že telefonujúci poslucháč moderátora oklame a poruší dohovor, moderátor ho ihneď preruší. Ak má v štúdiu hosťa, opýta sa ho zvyčajne na jeho názor na danú tému. V živom vysielaní však nemajú priestor ľudia, čo viditeľne nie sú triezvi, a najmä provokatéri, ktorí volajú so zrejmým úmyslom urážať, či osočovať. V takom prípade je cenzúrny zásah moderátora absolútne nevyhnutný.
Aký máte názor na STV ako verejnoprávnu televíziu? Ako by ste prispeli k riešeniu jej problémov?
Diskusie, ktoré som sledoval na obrazovke, pôsobili na mňa, ako na zakladajúceho člena STV, ako zbytočné tápanie, mlátenie prázdnej slamy a nič neriešiace rozumkárčenie. Päťdesiatjeden rokov skúseností v slovenskej a americkej televízii a rozhlase mi poskytuje základnú platformu pre porovnávanie. Naznačím niekoľko riešení, ktoré opieram o svoje americké pozorovania.
1. Verejnoprávna televízia musí byť v redakčnej politike a dramaturgii nezávislá od vlády, parlamentu a osobitne od jednotlivých politických strán, aj keď ju štát financuje. Tak, ako je napr. nezávislá americká PBS, financovaná čiastočne federálnymi dotáciami, sponzormi a dobrovoľnými príspevkami divákov. Alebo americká rozhlasová sieť Hlas Ameriky, úplne financovaná ústrednou vládou. V redakčnej politike a dramaturgii totiž nemožno robiť kompromisy. Tá sa nesmie riadiť rôznorodými náladami a postojmi poslancov a ministrov, ale striktnou chartou, ktorú si STV musí vypracovať a ktorú by mal azda schváliť prezident ako nadstranícky komponent.
2. Ústredný riaditeľ by mal vyslať dvoch-troch nezávislých odborníkov do verejnoprávnej BBC, nemeckej televízie a americkej PBS, ktorí by sa vrátili s poznatkami, aby sa na Slovensku nemuselo objavovať už objavené, čo vždy stojí čas a peniaze.
3. Je nevyhnutné zredukovať 2500 terajších zamestnancov STV – pozostatku umelej socialistickej zamestnanosti, ako to naznačil aj finančný audit firmou Deloitte and Touche. V televíznej stanici, kde som v USA pracoval desať rokov, sme vyrábali približne tretinu programov STV s 200 zamestnancami. Šesťsto, resp. sedemsto zamestnancov by malo stačiť na výrobu v STV, ak by sa výroba zefektívnila. Ako príklad nech slúžia tieto dva ukazovatele: v USA trvá výroba jednej epizódy seriálu typu vám známej mexickej Rosalindy jeden deň. Päť hodinových epizód jeden týždeň. A jedna epizóda filmu typu Modrý Pacifik jeden týždeň.
Vaše názory ma zaujali. No ako by ste vlastne definovali pojem a úlohu verejnoprávnej televízie?
Verejnoprávna televízia je pofidérny pojem. Verejná televízia by azda bolo presnejšie. Jej úloha spočíva v službe ľudu – v jeho objektívnej, nestrannej a nestraníckej informovanosti, vo výchove v zmysle demokratických tradícií svetových demokracií, v poznávaní kultúr sveta a ich rešpektovaní a hlavne v objektívnom poznávaní vlastného národa, jeho dejín a jeho kultúry. V tomto zmysle musí verejnoprávna televízia formovať štruktúru programu tak, aby sa i formálne nepodobala na program komerčnej televízie. Teda: pôvodná televízna inscenácia, klasický film, balet, koncerty filharmónie, detský náučný program typu Sesame Street, slovenský i svetový folklór, medailóny známych osobností vedy a kultúry, komunizmus a fašizmus vo faktoch a pod. A samozrejme spravodajstvo, ktoré by malo mať časť aktuálnu a časť, v ktorej sa informuje o tom, o čo nemá záujem komerčná televízia.
A ako je to s politickými diskusnými reláciami vo verejnoprávnej televízii?
Verejná televízia nemá ľudí rozdeľovať na „pro a kontra“, ale scelovať. Ako príklad tohto typu politickej diskusie nech slúži povedzme koncepcia štyroch redaktorov, vedených moderátorom, ktorí analyzujú každý týždeň v sobotu štyri hlavné politické problémy krajiny objektívne a bez vzájomnej konfrontácie. Každý z redaktorov sa pritom venuje jednému problému a ostatní ho doplnia.
Nezmienili ste sa o reklame…
To je ďalší problém. Keď sa dívate na reklamy v STV a v komerčných televíziách, nepobadáte medzi nimi prakticky nijaký rozdiel. Čo tak zrušiť konvenčný reklamný blok a nahradiť ho reklamným titulkom pred programom, ktorý je sponzorovaný. Napríklad: „Nasledujúci program sponzoruje Slovakofarma Hlohovec, pivovar Corgoň Nitra a diváci, ako ste vy!“ Potom použiť reklamu, za ňou zaradiť sponzorovaný program a na záver opäť uviesť sponzorov a prejaviť úctu koncesionárom.
Ste nositeľom významného amerického televízneho ocenenia Emmy Award. Kedy a za čo ste ho získali?
Toto významné ocenenie, ktoré možno považovať za televíznu obdobu filmového Oscara, som získal v roku 1981. Udelila mi ho americká Akadémia televízneho umenia a vied za Christmas Show. Pokiaľ viem, som jediný Slovák, ktorý toto ocenenie získal. Rád konštatujem, že publicitu tomuto oceneniu okrem Milana Vároša v knihe Putovanie za krajanmi vlani poskytla redaktorka rádia Rock FM v Bratislave Zuzana Mistríková. V čase, keď ma tak Američania ocenili, to nezaznamenala ani slovenská tlač.
Ako novinár, ktorý si ctí zásadu objektívnosti a vernosti faktom, ste sa pri výkone svojej profesie usilovali byť politicky nestranný. Komu straníte v súkromí a prečo?
To, čo poviem teraz, je môj súkromný názor. Aj keď v Spojených štátoch politika nezasahuje „ulicu“ tak, ako na Slovensku, i tam si ľudia želajú počuť od politika to, čo chcú počuť. Demokrati im to podávajú na zlatej tácke, aj bez ohľadu na negatívne dôsledky. Prezident Clinton je v tom najlepší majster, akého som kedy mal možnosť vo vzťahoch k ľuďom pozorovať. Republikáni sa zasa stali náchylní k akýmkoľvek kompromisom, len aby si nepohnevali voličstvo. Tým sa však niekedy vzdávajú základnej republikánskej filozofie, ako na to upozornil prezidentský kandidát Pat Buchanan – a opustil stranu. A tak sa nemožno čudovať, že terajší minnesotský guvernér slovenského pôvodu Jessy Ventura má u ľudí takú pozitívnu odozvu a šance. Momentálne teda držím palce Venturovi a jeho pozitívnemu ovplyvňovaniu amerického politického života.
Aký je podľa vás prototyp moderného politika? Spĺňa nejaký slovenský politik také kritériá?
Pre úspešného politika je predovšetkým dôležitý imidž. Všimnite si politikov, ktorí v európskom i celosvetovom meradle spravidla vyhrávajú voľby: perfektný výzor, inteligencia, dobré vystupovanie a znalosť problémov. To sú devízy, ktoré zabezpečujú úspech takým politikom, ako je u vás – a tu vyberám náhodne – povedzme Eduard Kukan alebo Peter Weiss. Mnohí si to neuvedomujú, ale tieto kritériá vnútila televízna obrazovka. Tá prezradí o politikovi všetko. Americkí politici to dobre vedia. Prirodzene, imidž sám osebe celkom nestačí, potrebný je aj politický realizmus, pokoj a rozvaha, akú som v televíznej diskusii pobadal napr. u vášho ministra vnútra Ladislava Pittnera.
Čo vás na našej politickej scéne v poslednom čase zaujalo?
Čím menej strán, tým stabilnejšia krajina. Preto ma upútala iniciatíva premiéra Mikuláša Dzurindu integrovať menšie strany do jednej strany. Aby ste ma presne rozumeli: nie preto, že tak robí pán Dzurinda, alebo pán X či Y. Vychádzam z princípu, že čím viac strán, tým je politická situácia ktorejkoľvek krajiny nestabilnejšia. Integrácia menších strán do celku, ktorý by mal spoločnú základnú koncepciu je to najlepšie, čo by sa mohlo Slovensku politicky prihodiť. Koalície sú čoraz menej a menej stráviteľnejšie. Tak mi to ako komentátorovi navráva moja nemecká a americká skúsenosť. V Nemecku za môjho pôsobenia v 70. rokoch vytvárali stabilitu tri hlavné strany. V USA až dodnes dve, aj keď tam sa už dlhšie vynára potreba tretej strany ako vyvažujúceho faktora. Američanom ide o to, aby si zo všetkých síl udržali politickú stabilitu, ktorá je do veľkej miery zárukou stability ekonomickej. Viete si predstaviť, čo by sa stalo z Ameriky, keby sa tam hádalo povedzme pätnásť strán?
V roku 1992 pri vašej návšteve Slovenska ste v STV dostali šancu po 30 rokoch opäť režijne pripraviť Čechovovu novelu Pavilón číslo 6. Neláka vás znovu sa zahryznúť do režisérskeho chlebíka?
Nie. Aj keď si uvedomujem opodstatnenosť príslovia: Nikdy nehovor nie! Záleží na ponuke. Chcel by som si však ešte zahrať nejakú peknú postavu na javisku. A tak s manželkou Sylviou, bývalou členkou martinského divadla, rozmýšľame o tom, či nenaštudovať očarujúcu hru O psíčkovi a mačičke, ktorú tak majstrovsky v televízii stvárnili moji dobrí priatelia Jožko Kroner a Magda Paveleková. A chceli by sme s touto inscenáciou navštíviť s pomocou slovenského veľvyslanectva vo Washingtone slovenské komunity v Amerike.
Dlhé roky je vaším domovom Washington. Čím je podľa vás hlavné mesto USA pozoruhodné?
V tomto meste sa tvoria dejiny sveta, či sa to niekomu páči alebo nie. Politika je tu v každom zákutí. A predsa ju na ulici, v metre, v obchodoch či baroch a ani na pracoviskách vôbec nepociťujete. Ľudia sa o ňu nestarajú. Washington je krásne mesto, s architektúrou blízkou Európanom – veď ho projektoval Francúz Pierre Charles L´Enfant. Parky sú všade, kam sa len obzriete. Ulice lemujú architektonicky skvostné budovy, nájdete tu plejádu múzeí, divadiel a vynikajúcu operu pod vedením slávneho Placida Dominga. Kennedyho stredisko je neopakovateľným žriedlom kultúry. Arlingtonský národný cintorín je neprehliadnuteľným symbolom amerického patriotizmu. Sú tu pochovaní vojaci, ktorí padli v bojoch, počnúc občianskou vojnou, až po súčasnosť. Fascinuje ma však čosi iné: nesmierna úcta k vlastným dejinám. Priam na vás dýcha spoza múrov každej budovy, či z každého pamätníka. A prejavuje sa v takmer úzkostlivej starostlivosti o podrobnú dokumentáciu historických faktov a jej zachovanie pre budúce generácie. Najlepším svedectvom toho je Ústava Spojených štátov, stará vyše 200 rokov a stále platná, ktorá sa ako pôvodný dokument uchováva na najčestnejšom mieste v Budove Archívov.
Ako žije slovenská komunita vo Washingtone? Možno rozpoznať pôsobenie Matice slovenskej v prostredí amerických občanov, ktorí sa hlásia k slovenskému pôvodu?
Priznám sa, neviem. Kedysi som zaplatil akési členské. No to bolo všetko. Asi som vypadol z ich adresára. Neviem ani, či vo Washingtone existuje miestna organizácia Matice. Ak áno, tak ma asi tiež nemajú v adresári. No pravidelne dostávam časopis a pozvánky Česko-slovenskej sokolskej jednoty a pozvánky veľvyslanectva SR, vrátane všetkých materiálov a e-mailov o Slovensku. Pokiaľ ide o Maticu, zdá sa nám, viacerým Slovákom vo Washingtone, že sa akosi spreneverila svojmu pôvodnému poslaniu: starať sa o nás, o zahraničných Slovákov. Kontaktovať nás, podporovať v nás národné povedomie, aby sme my a naše deti nezabudli na vlasť. Počul som však, že je až príliš aktívna na Slovensku, že má dokonca akési politické ambície. Neviem, či je to pravda. Ak áno, tak je to zlé… Azda preto, ako sa mi zdá, sa ju slovenské veľvyslanectvo vo Washingtone usiluje aspoň čiastočne nahradiť. Viem to, pretože spolu s manželkou spolupracujeme s veľvyslanectvom. Veľvyslanec Martin Bútora doslova drie za imidž Slovenska. Výdatne mu pomáha jeho zástupca Milan Ježovica. Kultúrny atašé Miroslav Musil je jedným z najneúnavnejších diplomatov pracujúcich na zviditeľnení slovenskej kultúry na pôde USA, Juraj Siváček zase z hľadiska informácií. A tak moja otázka znie: Kde sa skrýva Matica slovenská? Prečo nás nevyhľadáva?
Ako by ste vysvetlili rozdiel medzi Amerikou a Slovenskom svojím americkým známym?
Za vyše 30 rokov strávených za hranicami rodnej vlasti som mal na to jednu jedinú formulu: Keď sa ráno stretnú dvaja Američania, povedia si: „Dobré ráno, ako sa máš? Mám sa fantasticky. A ako ty? Ja tiež. To je fajn!“ Keď sa stretnú dvaja Slováci, hovoria: „Dobré ráno, ako sa máš? Ja? Na kočku!“ Ten druhý odpovie: „Ja tiež. To je fajn!“ A to je ten rozdiel. Nie že by Američania nemali osobné starosti. Na verejnosti sa však snažia nedávať ich najavo. Viacerým, s ktorými som na Slovensku o tom hovoril, sa to zdá byť póza či neúprimnosť. Ale nie je to tak. Čaro formulky: „Mám sa fantasticky!“ spočíva v tom, aby sa človek hneď od rána pozitívne naladil. Mladá talentovaná slovenská baletka Monika Haasová, pôsobiaca toho času v Holandsku, nedávno v rozhovore s Magazínom Sme povedala čosi, čo ma vzrušilo. Chcel by som to zopakovať, pretože to vyjadrila oveľa lepšie, ako ja: „Svet je čosi vzdušné, prefukované vetrom a Slovensko leží v závetrí, kde stojí vzduch. Najradšej by som ho s vlastným internacionálnym súborom pomáhala rozvíriť.“ Ja k tomu dodám prozaicky iba toľko: sme viacerí, ktorí by chceli pomôcť Slovensku tým istým spôsobom. Každý v profesii, v ktorej sme vynikli v ťažkej zahraničnej konkurencii. To by sa však viacerí naši tunajší priatelia museli zbaviť komplexu malosti, ktorý sa prejavuje v pohŕdaní cudzinou, prijať úprimne podávanú ruku a otvoriť sa svetu, ktorý je „čosi vzdušné, prefukované vetrom“. My sme pripravení.
S hosťom Slova sa zhovárala Dagmar Smreková
