Kniha Karen Armstrongovej Dějiny Boha je venovaná skúmaniu, ako sa idea a skúsenosť Boha vyvíjali u monoteistov – u židov, kresťanov a moslimov. Ľudské ponímanie Boha má vlastné dejiny – pojem Boha znamenal v rôznych dobách pre rôzne skupiny ľudí vždy niečo iné. Definícia „Boha“ vytvorená jednou generáciou sa mohla stať celkom dobre prázdnym pojmom pre generáciu nasledujúcu. Každá generácia si musí vytvoriť obraz Boha, ktorý pre ňu bude živý. Boh bol vždy vnímaný intenzívne, vášnivo a často – predovšetkým na Západe – ako veľká trauma. Karen Armstrongová chápe dejiny monoteizmu ako neustále, nikdy nekončiace úsilie vysloviť nevysloviteľné a súčasnú duchovnú situáciu ako jednu z etáp na tejto ceste. Karen Armstrongová strávila sedem rokov v kláštore ako rehoľníčka. V roku 1969 svoju rehoľu opustila, študovala v Oxforde a vyučovala modernú literatúru. Stala sa jedným z popredných britských odborníkov na náboženské otázky a v súčasnej dobe pôsobí na Leo Baeck College for the Study of Judaism. Je čestným členom Asociácie moslimských spoločenských vied. Publikovala celý rad prác, mimo iných Úzkou bránou (Through the Narrow Gate), Evanjelium podľa ženy (The Gospel According to Woman), Svätá vojna (Holy War) a Muhammad. Abrahám je v Biblii nazývaný mužom „viery“. Dnes máme tendenciu definovať vieru ako intelektuálny súhlas s určitým krédom. Autori Biblie nepovažovali vieru v Boha za vieru abstraktnú alebo metafyzickú. Keď chvália Abrahámovu „vieru“, nehovoria o jeho pravovernosti (prijatie správneho teologického ponímania Boha), ale o jeho dôvere, v podobnom zmysle, ako keď hovoríme, že máme dôveru v istého človeka alebo myšlienku. Abrahám je v Biblii mužom viery preto, že verí tomu, že Boh splní svoje sľuby, aj keby sa zdali z ľudského hľadiska nesplniteľné. Mojžišov Boh sa líši od Abrahámovho v tom, že budí hrôzu a trvá na zachovávaní odstupu. Keď sa ho Mojžiš pýta na jeho meno a na to, kto vlastne je, odpovedá slovnou hrou. „Ja som, ktorý som.“ (Ehje ašer ehje) Čo tým Boh myslel? Celkom iste nemal na mysli, že je Bytosť, ktorá existuje sama v sebe a osebe, ako neskôr jeho meno vysvetľovali filozofi. Hebrejčina v tejto dobe ešte postráda metafyzickú dimenziu. Zdá sa, že Boh mal na mysli niečo oveľa konkrétnejšie. Ehje ašer ehje je hebrejský idióm, ktorý vyjadruje zámernú neurčitosť. O podstate Boha sa nemali viesť diskusie a jeho budúci vyznavači sa rozhodne nemali pokúšať Bohom manipulovať recitovaním jeho mien, ako to bolo zvykom u pohanov. Mojžišovi sľubuje, že sa bude podieľať na dejinách svojho ľudu. Mýtus exodu sa stane presvedčivým. Bude vždy prebúdzať nádej v budúcnosť, a to aj za tých najťažších podmienok. Z príbehov proroka Eliáša (Eli-jah – Jahve je môj Boh!) vidíme, že jahvizmus od samého počiatku vyžadoval násilnú represiu a popretie iných kultov, konštatuje Armstrongová. Po pobití Bálových prorokov utiekol Eliáš na Sinajský polostrov, kde sa mu dostalo zjavenie, ktoré je prejavom novej duchovnosti v jahvizme. Na rozdiel od pohanských bohov sa Boh Izraela neprejavoval v žiadnej z prírodných síl (vietor, zemetrasenie, oheň), jeho moc prichádzala z neznáma. Dával sa poznať v paradoxe znejúceho ticha (1 Kr 19, 11-13). Boh Izraela sa pôvodne oddelil od pohanských božstiev tým, že sa prejavil v konkrétnych dejinných udalostiach, a nielen v mytológii a liturgii. Izraelskí proroci zdôrazňovali, že nielen za víťazstvom Izraela, ale aj za jeho politickou tragédiou stojí Boh, ktorý jediný sa stáva pánom dejín a národov. Boh, ktorého uctieval Mojžiš, by napríklad vnímal Asýrov ešte ako nepriateľa. Boh proroka Izaiáša v nich už vidí nástroj na uskutočňovanie svojich zámerov. Za mytologickou metaforikou Izaiášovho videnia, o ktorom sa hovorí v Biblii (Iz 6, 1-13), sa začína v Izraeli vynárať celkom odlišné ponímanie Boha ako doteraz. Boh sa stretáva s človekom a napriek svojej inakosti k nemu hovorí a človek mu odpovedá. Niečo podobné by napríklad v Upanišádach nebolo možné. Stretnutie alebo rozhovor s brahman-atmanom by bolo neprimerane antropomorfné. Izaiáš sa síce nachádza v prítomnosti Boha, ale nedostáva sa mu osvecujúce poznanie, ako napríklad v budhizme. Výsledkom tohto stretnutia s Bohom je čin. Izaiáš nebude charakterizovaný mystickým osvietením, ale poslušnosťou voči Bohu. Keď proroci pripisovali Bohu svoje vlastné ľudské pocity a zážitky, prispievali tým k formovaniu predstáv o Bohu. Napríklad Izaiáš, ktorý bol členom kráľovskej rodiny, videl Boha ako kráľa. Ámos pripisoval svoj súcit s trpiacimi a chudobnými súcitu, ktorý má s nimi Boh, a Ozeáš videl Boha ako zraneného manžela, ktorý napriek tomu ešte stále túži po svojej manželke. Všetky náboženstvá potrebujú istú dávku antropomorfizmu, hovorí Armstrongová a dodáva: Božstvo, ktoré je celkom vzdialené čomukoľvek ľudskému, ako napríklad Aristotelov nehybný hýbateľ, sa nemôže stať pre človeka duchovnou výzvou. Je nutné zdôrazniť, že predstava Boha s ľudskýmiatribútmi vzbudila aj sociálnu odozvu, ktorá chýbala napríklad v hinduizme. Židia sa stanú prvým národom na svete, ktorý vybuduje systém sociálnej podpory, ktorý mu budú jeho pohanskí susedia závidieť. Nedostatok tolerancie je, žiaľ, znakom monoteistických náboženstiev. Pohanské náboženstvá boli väčšinou tolerantné. Budhisti a hinduisti sa skôr pokúšali bohov prekonať, preniknúť za nich, než aby sa od nich s nechuťou odvracali. Izraelskí proroci neboli takého povzneseného nazerania schopní a pohanské božstvá pokladali za konkurentov Boha Izraela. Podľa Armstrongovej modlárstvo ako také napriek zlej povesti, ktorú si v Biblii získalo, nie je škodlivé. Stáva sa naivným a nežiaducim až vtedy, keď podoba Boha, ktorú si ľudia vytvorili, začne byť zamieňaná s nepostihnuteľnou skutočnosťou Boha samého, ku ktorej sa vzťahuje. Židia sú často kritizovaní za to, že sa považujú za vyvolený národ. Tí, ktorí ich za to kritizujú, sa však často previňujú rovnakým druhom odmietania, ktoré charakterizuje boj proti modlám v biblických časoch. Všetky tri monoteistické náboženstvá si počas svojej histórie v určitej dobe vytvorili vlastné teológie vyvolenosti niekedy s oveľa horšími následkami, než boli tie, ktoré si môžeme domyslieť z biblických príbehov. Nebezpečenstvo podobných teológií vyvolenosti, pokiaľ nevychádzajú z transcendentnej perspektívy ľudí, ktorých si Boh vyvolil na uskutočnenie svojich zámerov, ako napríklad biblických prorokov, jasne ilustrujú sväté vojny, ktoré sprevádzajú dejiny monoteizmu. Namiesto toho, aby sme si z Boha urobili symbol spochybňujúci naše predsudky a nedokonalosti, používame ho na zdôvodnenie osobnej nenávisti, ktorú potom absolutizujeme. To vedie k tomu, že sa Boh správa presne tak, ako my, akoby bol len inou verziou ľudskej bytosti, hovorí Armstrongová. Taký Boh sa stane obľúbenejší a príťažlivejší ako Boh Ámosov a Izaiášov, ktorý vyžaduje od človeka prísnu sebakritiku. V babylonskom exile stratili pohanské náboženstvá pre Izraelitov príťažlivosť a zrodil sa judaizmus. Boh Izraela sa stáva Bohom jediným a jedinečným, ktorý presahuje ľudské chápanie (Iz 55, 8-9). Zúžené interpretácie presadzujúce vyvolenosť jedného národa začínajú pôsobiť malicherne a nevhodne. Biblia v tom čase prináša novú myšlienku, ktorá bude v dejinách Boha veľmi dôležitá. Ľudia nemôžu vidieť Boha, ale len akýsi odlesk jeho prítomnosti, ktorá je nazývaná „Božia sláva“ (kabód), ktorý však nemá byť zamieňaný s Bohom samým (Ex 33, 18). Božia „sláva“ mala zdôrazňovať rozdiel medzi obmedzenými predstavami ľudí o Bohu a jeho vlastnou svätosťou. Po zničení jeruzalemského chrámu (v roku 70 po Kristovi) a bolestnej skúsenosti exilu, ktorý potom nasledoval, Židia chceli mať Boha medzi sebou. Rabíni o Bohu nevytvárali nijaké formálne doktríny. Až do dnešného dňa sú teologické myšlienky o Bohu v judaizme súkromnou vecou a nikto ich nemá právo autoritatívne nariaďovať iným. Keď rabíni hovorili o Božej prítomnosti na zemi, vtedy rovnako ako autori Biblie starostlivo rozlišovali medzi tými prejavmi, ktoré nám Boh dovoľuje vidieť, a hlbším tajomstvom Boha, ktoré je pre nás neprístupné. Rabíni radi používali pojmy „sláva“ (kabód) JHVH a Svätý duch, lebo im stále pripomínali rozdiel medzi tým, ako sa Boh prejavuje, a jeho skutočnou podstatou, ktorá je pre nás skrytá, a preto nedostupná. V dobe, kedy Filón vykladal v Alexandrii platonizovaný judaizmus a v Jeruzaleme spolu polemizovali farizeji Hillel a Šamaj, začal v severnej Palestíne kázať a uzdravovať muž, o ktorom toho vieme pomerne málo. Volal sa Ježiš. Ježiš, podobne ako napríklad Budha, podľa všetkého vyjadril najhlbšie túžby mnohých svojich súčasníkov. Ježiš sa sám za Boha nikdy nevyhlasoval. V evanjeliách sa však hovorí, že Boh dal Ježišovi určitú božskú „moc“ (dynamis), ktorá mu ako človekovi umožňovala plniť úlohy, ktoré mu zveril Boh. Keď ľudia videli Ježišove činy a počúvali jeho posolstvo, nadobudli živú predstavu o tom, aký je Boh. Ježiš nikdy netvrdil, že táto „moc“, tieto Božie „sily“ (ktoré sa nazývali rovnako ako u Filona dynameis) sú pripisované len jemu. Ježiš svojim učeníkom opakovane sľuboval, že keď budú mať „vieru“, bude táto „moc“ daná aj im. Vierou Ježiš samozrejme nemienil prijatie nejakej jedinej správnej teológie, ale rozvinutie vnútorného postoja odovzdanosti a otvorenosti voči Bohu. Pavol nikdy nenazval Ježiša „Bohom“. Ježiš podľa neho jednoducho vlastnil Božiu „moc“ a „Ducha“, ktoré sú prejavom Božieho pôsobenia na svete a nemajú byť zamieňané s Božou podstatou, ktorá je nedostupná. Prvotní kresťania cítili, že Ježiš je aj po svojej smrti nejako tajomne dosiaľ živý a že „moc“, ktorú vlastnil, prešla na nich, ako im to sľúbil. Ako mohli kresťania vysvetliť svoju vieru pohanskému svetu? Kresťanstvo nemalo žiadnu prepracovanú „teológiu“ a vieru bolo možné lepšie opísať ako starostlivo rozvinutý postoj oddanosti. Keď kresťania recitovali „krédo“, nepotvrdzovali tým súbor tvrdení. Napríklad slovo credere je zrejme odvodené od cor dare: dať srdce. Keď teda hovorili „credo“ (grécky pisteuó), vyjadrovali tým skôr citový ako intelektuálny postoj. Koncom 2. storočia však prijali kresťanstvo niektorí skutočne vzdelaní pohania schopní prispôsobiť semitského Boha, o ktorom hovorí Biblia, gréckorímskym predstavám a ideálom. Približne okolo roku 610 po Kristovi arabský obchodník menom Muhammad z prosperujúceho mesta Mekky, ktorý nikdy nečítal Bibliu a pravdepodobne nikdy nepočul o hebrejských prorokoch Izaiášovi, Jeremiášovi a Ezechielovi, zakúsil niečo veľmi podobné ich zážitkom. Zažil Božiu prítomnosť ako tušenie neznámej numinóznej skutočnosti, ktorú hebrejskí proroci nazývali kadoš, svätosť, desiaca inakosť Boha. Po niekoľkých rokoch Muhammad nadobudol presvedčenie, že obdržal zjavenie od Boha Mojžišovho a prorokov a stal sa Božím vyslancom u Arabov. Moslimskí tradicionalisti učili, že Korán je večný a rovnako ako Tóra alebo Logos patrí priamo k Bohu, prebýval v Božej mysli už pred počiatkom času. Korán predstavoval pre moslimov Božiu prítomnosť priamo v ich strede. Keď prednášali jeho sväté slová, mali na svojich perách reč Boha, a keď svätú knihu držali, bolo to ako keby sa dotýkali priamo Božstva. Raní kresťania uvažovali o Ježišovi podobne: Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života. (1 Jn 1, 1). Otázka, či Boh existuje, sa v islame nekladie, lebo je to samozrejmé. „Neveriacim“ (káfir biránat al-Láh) nie je v Koráne ateista v našom zmysle slova, teda ten, kto neverí v Boha, ale ten, kto je voči Bohu nevďačný. Al-Láh v Koráne je však menej osobný ako JHVH židov. Postráda pátos a vášeň biblického Boha. Môžeme z neho vidieť len málo v „znameniach“ prírody a je natoľko transcendentný, že o ňom môžeme hovoriť len v podobenstvách. Korán preto stále na moslimov nalieha, aby na svet hľadeli ako na epifániu (zjavenie), a preto musia usilovne zameriavať svoju predstavivosť, aby dovideli skrz fragmentárny svet až k plnej moci pôvodného bytia k transcendentnej skutočnosti, ktorá vstupuje do všetkých vecí. Korán stále zdôrazňuje potrebu inteligencie pri rozšifrovaní Božích „znamení“ alebo „posolstiev“. Moslimovia sa nemajú zriecť rozumu, ale naopak, majú pozerať na tento svet pozorne a skúmavo, hovorí Armstrongová a dodáva: práve tento postoj neskôr moslimom umožnil vybudovať skvelú tradíciu prírodných vied, ktoré neboli nikdy považované za také nebezpečné pre náboženstvo ako v kresťanstve. Najväčším zo všetkých znamení je však samotný Korán. Základom morálky Koránu bolo vnímanie Božej jedinosti. Viazať sa poddansky na hmotné statky alebo vkladať dôveru do nižších bytostí bolo širkem (modloslužba), ktorá sa považuje za najväčší hriech v islame. Korán opovrhuje pohanskými božstvami takisto ako Biblia, lebo sú bezmocné a preto neúčinné. Muhammad nikdy nežiadal židov alebo kresťanov, aby konvertovali na jeho vieru v al-Láha, keď si to sami neželali, lebo im už skôr bolo dané vlastné autentické zjavenie. Korán prijímal predchádzajúcich prorokov a tým zdôrazňoval kontinuitu náboženskej skúsenosti ľudstva. Muhammad musel často bojovať o svoj život, a preto vyvíjal v Koráne teológiu spravodlivej vojny,s ktorou by väčšina kresťanov aj dnes súhlasila. Na vojnu ako takú sa Korán pozerá s odporom. Spravodlivá je len vojna, ktorá je vedená v sebaobrane. Niekedy je však potrebné bojovať aj so zbraňou za zachovanie istých hodnôt, ku ktorým sa veriaci hlásia. Osobne oceňujem prínos Armstrongovej knihy vo viacerých smeroch. Autorka píše, že zrod biblického monoteizmu sa nezaobišiel bez napätí, namáhavého hľadania, ale aj prejavov netolerantnosti voči príslušníkom iných náboženstiev často v mene „jedinej výlučnej pravdy“. Takýto postoj viedol v dejinách Izraela k náboženským vojnám, ktoré mali vyhladzovací charakter. Český teológ a religionista Ivan Štampach hovorí, že polyteista nemusí byť vždy ten, kto zbožstvuje skutočnosti tohto sveta. Transcendentná plnosť Božieho bytia totiž môže zjavovať svoju imanenciu v množstve božských tvárí symbolizovaných dejmi a predmetmi tohto sveta. Za veľmi nebezpečné považuje Armstrongová vytváranie rôznych teológií vyvolenosti, ktoré môže viesť k prejavom fundamentalizmu a odstraňovaniu nepohodlných jedincov alebo národov. Irshad Manjiová, kanadská novinárka a spisovateľka v súvislosti s novou vlnou terorizmu, ktorej sme svedkami, píše: „Problém islamu dnes spočíva v doslovnej viere. My moslimovia sme už vyrástli s predstavou, že Korán je definitívny a teda dokonalý prejav Božej vôle, a preto je nedotknuteľný a nemenný. Prečo lipneme na mantre, že Korán a islam sú nedotknuteľné? Boh je možno dokonalý, ale Boh je viac než kniha, Prorok aj náboženský systém.“ Manjiová vyzýva moslimov, aby sa prihlásili k pluralizmu myšlienok a interpretácií, ktorá im umožní praktizovať ich vieru v dnešnom sekulárnom svete. Autor je teológ (Karen Armstrongová: Dějiny Boha. Argo, Praha 1996, 500 strán). Literatúra: Manjiová, J.: Niečo s tou knihou predsa len asi nebude v poriadku. In.: SME, č. 182, 6. 8. 2005, s. 12, Štampach, I. O.: A nahoře nic… Portál, Praha,2000.
