Prišiel čas vrátiť daniam národohospodársku, vedomostnú, sociálnu, ekologickú a regionálnu dimenziu. Systémové využitie nástrojov daní a odvodov poistného môže v situácii prehlbujúcej sa finančnej krízy pomôcť pri podpore zamestnanosti, podnikania a oživenia spotreby. Ako? Píšem o tom vo svojom otvorenom liste občanovi Slovenska.
I. Úspešné môžu byť iba tie reformy, ktoré vychádzajú z hlbokých a komplexných odborných vedomostí, vrátane dostatočných skúseností. Najmä ak cieľom zásadných reforiem má byť dobro slovenského občana a jeho rodiny, zvyšovanie kvality života činorodých a racionálna solidarita s chudobnejšími občanmi.
Navyše, nemajú to byť autori reforiem ani zahraničné záujmové inštitúcie, kto má mať právo hodnotiť úspešnosť či neúspešnosť vykonaných reforiem. Právo hodnotenia úspešnosti reforiem prináleží všetkým občanom. Jej prejavom je ich spokojnosť. Vrcholom absurdnosti a priam komické je „samohodnotenie“ odbornosti autormi reforiem, ktorú oni stále vidia vysoko, hoci fakty sú alarmujúce. Vykonanou „strategickou“ zmenou funkcií daní sa napríklad medzi rokmi 2003 (pred reformou) a 2006 (3. rok po reforme) zvýšil podiel daňových príjmov z daní zo spotreby na celkových daňových príjmoch o 2,0 p. b. – zo 61,6 % na 63,6 % pri súčasnom znížení podielu priamych daní (daní z príjmov) o 1,2 p. b. – z 36,4 % na 35,6 %.
V rozpočtoch ani jedného ekonomicky vyspelého štátu Európy nie je taký výrazný nepomer medzi rozpočtovými príjmami z daní zo spotreby (DPH a ďalšie spotrebné dane – z pohonných hmôt, cigarety, alkohol, atď. ) a príjmami z daní z príjmov. Tam si samozvaní reformátori nedovolia zvýhodňovať daňovníkov s vysokými príjmami, likvidovať strednú príjmovú vrstvu a cez ceny základných životných, zdravotníckych a sociálnych potrieb s 19 % DPH doslova do chudoby vháňať občanov s nižšími ako priemernými príjmami a nízkymi dôchodkami (dôkazom je aj odmietnutie tohto druhu reforiem v ČR).
II. Uvedený nepomer v štruktúre rozpočtových príjmov jednoznačne ukazuje, kto má rozhodujúcu zásluhu na relatívne vysokom ekonomickom raste Slovenska. Si to Ty, občan-spotrebiteľ, vystavený podmienkam trhu pri nediferencovanej sadzbe DPH podľa toho či ide o základné životné potreby, alebo iné potreby. Ekonomicky vyspelé štáty (až na Dánsko) majú minimálne dve až tri sadzby DPH, a to pri nepomerne vyšších priemerných príjmoch ich občanov v porovnaní so Slovenskom.
Až zhruba 10-percentným podielom sa na medziročných prírastkoch hrubého domáceho produktu (HDP) podieľajú výnosy daní zo spotreby. Daňová reforma, zavedením jednotnej 19-percentnej sadzby DPH na všetky tovary a služby zvýšila nielen rozpočtové výnosy tejto dane, ale do určitej miery aj relativizuje dosahovanú vysokú dynamiku rastu HDP. V období enormného medziročného rastu cien, najmä cien palív a energií, plynu, vody a tepla, rástol aj daňový základ pre DPH a spotrebné dane. Výrazne rástli rozpočtové výnosy z DPH a ďalších daní zo spotreby. Bolo len otázkou času, kedy sa zníži dynamika rastu reálneho dopytu – domáceho aj zahraničného, a to nielen v dôsledku prebiehajúcej globálnej finančnej krízy.
Dôsledky globálnej finančnej krízy, prejavujúce sa najmä poklesom reálneho dopytu, nastavili zrkadlo pravdy nielen svetu, ale aj našej relatívne úzkej proexportnej orientácii a náročným podmienkam zvyšovania vnútorného reálneho dopytu. Zrkadlo nastavili aj vykonaným „odborným“ reformám v daňovej a dôchodkovej oblasti a v zdravotníctve.
III. Daňová reforma redukovala možnosti daňovým základom dane z príjmov podporiť rozvoj malého a stredného podnikania. Prevažná časť občanov s nižšími príjmami ako je reálna priemerná mzda za hospodárstvo a s nedostatočnými úverovými garanciami za spotrebiteľské úvery už znížila domácu spotrebu a bude nútená obmedzovať ju aj ďalej, ak sa nechce neprimerane zadlžovať a podstúpiť riziko možných exekúcií svojho majetku.
Rastie rozpor medzi podporou vzdelávania, výskumu a vývoja a výraznou proexportnou orientáciou Slovenska. Podnikatelia nie sú daňovým systémom zapojení do podpory priorít, napríklad do rozvoja cestovného ruchu, kúpeľníctva, racionálneho využívania prírodných zdrojov, do obnovy bytového fondu, do ďalšieho rozvoja najmä živnostenského podnikania. Jednotná 19-percentná sadzba DPH vytvára živnú pôdu na špekulatívne nadmerné daňové odpočty a pre daňovo nekontrolovateľné úhrady v hotovosti, predovšetkým za služby.
IV. Takmer všetky ekonomicky vyspelé krajiny aktívne využívajú národohospodársku, vedomostnú, sociálnu a ekologickú dimenziu daní predovšetkým formou odpočítateľných položiek od daňového základu dane z príjmov právnických osôb. Nepriamo tým klesá výška dane a jej rozpočtový výnos, ale súčasne sa zo zákona reálne systémovo podporujú podnikateľské, vedomostné, infraštruktúrne a sociálne aktivity a zamestnanosť na základe rozvoja podnikania.
V dani z príjmov fyzických osôb vyspelé ekonomiky najčastejšie optimalizujú zdanenie zaradením daňovníkov do jednotlivých daňových pásiem, a to podľa výšky ich príjmov (kĺzavo progresívne sadzby). Daňou z príjmov zdaňujú nielen príjmy z činnosti, ale aj výnosy z majetku, resp. aj majetok nad určenú minimálnu výšku.
Nezdaniteľné minimum v podstate nie je daňovou kategóriou. Deformuje daňový systém, v ktorom by mal byť zdanený každý príjem (aj nulovou sadzbou). Nezdaniteľné minimum autori daňovej reformy zneužívajú na obhajobu 19-percentnej sadzby rovnej dane z príjmov fyzických osôb. Dodatočne akceptovali „menšie zlo“ – degresívnosť nezdaniteľného minima podľa výšky príjmov fyzickej osoby. Príjem do rozpočtu od jedného daňovníka s vysokými príjmami je ročne vyšší iba zhruba o 18-tisíc Sk (597,49 EUR) v porovnaní s ostatnými daňovníkmi.
Takmer v každom ekonomicky vyspelom štáte je sadzba dane z príjmov fyzických osôb diferencovaná podľa výšky príjmov (progresívna sadzba dane). Diferencovane sa uplatňuje aj daň z majetku a napríklad aj daň z darovania.
Jednoduchosť daňového a odvodového systému nesporne má svoje čaro. Život spoločnosti a človeka je však rôznofarebný, nie iba biely alebo iba čierny. Vyžaduje si reflexiu aj vo finančno-ekonomických nástrojoch, v tomto prípade v daňovom a odvodovom systéme. Nástroje by mali byť systémovým katalyzátorom vývoja spoločnosti, a nie administratívne rozhodovanie inštitúcií o verejných výdavkoch, ktoré spravidla plodí korupciu.
V. Autori daňovej reformy zariadili, aby dane plnili len fiškálnu funkciu, t. j. napĺňali rozpočtové príjmy. Odmietli, aby získavanie a rast vedomostí, rozvoj vedy, výskumu a vývoja, rozvoj infraštruktúry a zlepšovanie životného prostredia systémovo, prostredníctvom daňového základu podporovali aj podnikateľské subjekty, aby prispievali k zlepšovaniu starostlivosti o zdravotne postihnutých a starých občanov v regiónoch.
Ani jeden z ekonomicky vyspelých štátov nezaviedol tzv. rovnú daň – naďalej majú minimálne dve sadzby DPH; ani nevylúčil spomínané ďalšie dimenzie daní. Veď iba naivný ekonóm si môže myslieť, že rovná daň z príjmov a jednotná 19-percentná sadzba DPH prilákali na Slovensko zahraničné investície. Nie – bola to predovšetkým naša lacná kvalifikovaná pracovná sila, výhodná geografická poloha Slovenska a využitá prípustná 15-percentná pomoc štátu z verejných zdrojov najmä na veľké zahraničné investície.
Slovenskí „reformátori“ podporili subjektivizmus v rozhodovaní o použití verejných zdrojov, lebo zvýraznili potrebu administratívnych inštitúcií, ktoré rozhodujú o jednotlivých druhoch výdavkov a rozšírili tak priestor na korupciu na základe nezvládaného procesu verejného obstarávania. Navyše, občana kŕmia kauzami, ktorých základ položili vo verejných financiách oni, a to neodborne uskutočnenými reformami a neodôvodnenou privatizáciou strategických podnikov. Nie je náhoda, že sú to privatizéri strategických podnikov a reformátori daní a dôchodkov, kto do balíčka opatrení na prekonanie dôsledkov globálnej finančnej krízy navrhuje terapiu, ktorá práve finančnou krízou narazila na ekonomicko-spoločenskú bariéru – ide o ďalšie znižovanie sadzby priamych daní a odvodov poistného. V období globálnej finančnej krízy však práve toto nie je cesta podpory občana-spotrebiteľa či malého a stredného podnikateľa alebo zamestnanosti.
VI. Slovensko potrebuje systémovú, ale zároveň reálnu daňovú podporu rozšírenia počtu živnostníkov a malých a stredných podnikateľov, rozšírenie vedomostného rastu drahšej pracovnej sily, ochrany životného prostredia, rozvoja infraštruktúry a mobility pracovnej sily. Možno to dosiahnuť aj prostredníctvom uznania skutočne vynaložených nákladov na uvedený účel v daňovom základe pre daň z príjmov právnických osôb, ako to robia takmer všetky ekonomicky vyspelé štáty.
Daní zo spotreby, ktoré cez cenu tovarov a služieb vyháňajú spotrebiteľa do zahraničia a ktoré bezprostredne pôsobia na životnú úroveň občana a zvyšujú jeho chudobu, sa však reformátori nedotýkajú. Prečo? Priznali by, že naivným zavedením jednotnej 19-percentnej sadzby DPH v trhovej ekonomike zablokovali možnosť vrátiť sa bez rozpočtového rizika k diferencovaniu sadzieb podľa charakteru tovarov a služieb, k tomu, aby sa využili spomínané dimenzie daní.
VII. Dôchodkovou reformou dali „reformátori“ do súkromných rúk verejné zdroje tvorené zo zákona s poukazom včas reagovať na nie dobrý demografický vývoj obyvateľstva. Občanov na dôchodku nechali napospas pre nich pripravenému osudu. Aj keď autori tejto reformy predpokladali, že podstatná časť občanov bude naďalej v priebežnom pilieri, odvod poistného na tzv. sporenie určili v rovnakom pomere 9 % do DSS a 9 % do Sociálnej poisťovne. Automaticky tak na dlhé obdobie vytvorili vysoký deficit hospodárenia Sociálnej poisťovne – ročne zhruba 26 mld. Sk. DSS pritom tzv. sporiteľovi negarantujú ani len nasporenú istinu. Ide skutočne o sporenie na dôchodok, keď zamestnanec prostriedky ani nevidí a poistné odvádza jeho zamestnávateľ?
Navyše, „reformátori“ v rámci I. piliera vedome diskriminovali celú skupinu tzv. starodôchodcov, ktorí odišli do dôchodku do 31. 12. 2003. Práve tých občanov, ktorí majú právo na medzigeneračnú solidaritu. Najmä tá časť občanov, ktorá fetišizuje peniaze, bohatstvo, majetok, o ktorej budúce dôchodky v tzv. sporení ide, považuje za samozrejmé užívať, ba aj pod cenu speňažovať hodnoty, ktoré vytvorili predchádzajúce generácie. Autori takto zbabranej dôchodkovej reformy, ktorí sa dokonca protiústavne zachovali k invalidným občanom, potvrdzujú svoju „kvalifikovanosť“ novými návrhmi na zníženie odvodov poistného, a tým ďalšie prehĺbenie stratovosti Sociálnej poisťovne a rast deficitu verejných financií s možnými negatívnymi dôsledkami na stabilitu štátu. Z týchto návrhov priam kričí zámer preniesť do vyplácanej hrubej mzdy poistné a redukovať tak sociálnu dimenziu štátu na vzťah občan – zamestnávateľ.
Na záver
Nepriaznivé dôsledky globálnej finančnej krízy na občana vytvárajú priestor na nevyhnutný očistný proces, ktorý treba nastúpiť, a to nielen na Slovensku, ale v celoeurópskom aj celosvetovom meradle. Musí to byť:
Proces, v ktorom nebude prioritou honba za peniazmi a bohatstvom, ale dôstojný život každého činorodého, vzdelaného, ale aj zdravotne postihnutého a starého človeka.
Proces optimálneho a spravodlivého rozdeľovania vytvoreného bohatstva.
Proces racionálne využívajúci princípy medzigeneračnej solidarity, solidarity so zdravotne postihnutými občanmi, medziregionálnej solidarity.
Proces, v ktorom sa systémovo využijú funkcie finančno-ekonomických nástrojov nielen na prekonávanie dôsledkov globálnej finančnej krízy, ale predovšetkým na vytváranie podmienok pre ďalší udržateľný rast hospodárstva a rast kvality života všetkých občanov.
Autor je hosťujúci doc., inžinier, CSc. na ekonomickej univerzite v Bratislave
