Mieru predchádza vojna, bratislavskému mieru predchádzala bitka pri Slavkove. Bohužiaľ, nebola to žiadna športová bitka, gréckorímsky zápas, voľný štýl a ani pästiarsky duel. Bola to (vraj) bitka troch cisárov: francúzskeho Napoleona, rakúskeho Františka a ruského Alexandra. Všetci traja boli toho mena Prví. Trochu to zamotal náš František, ktorý bol cisárom rakúskym Františkom Prvým len jeden rok, ale zároveň bol v čase bitky ešte aj Františkom Druhým, cisárom rímskym už od roku 1792. Poradová dvojka mu vydrží ešte rok. Samozrejme, nebili sa páni cisári. Nepoznali neskoršie športové múdrosti takisto šľachtica Pierra de Coubertina typu: nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa… Oni sa zúčastnili, ale bojovať namiesto seba nechali desaťtisíce a desaťtisíce ľudí. Boj nebol príliš športový. Skôr obyčajné neobyčajne sprosté zabíjanie či mrzačenie pre slávu vlasti. Vlasť v ich prípade znamenala panovníka a jeho rodinu. Neboli to hocijakí panovníci, ale cisári. Na všetkých troch vrcholových postoch. Slovník slovenského jazyka definuje slovo cisár ako najvyšší titul monarchického panovníka. Preto aj ich bitka sa musela vyznačovať vysokými počtami nasadených bojovníkov a nasledovali hekatomby mŕtvych, zmrzačených. Čím vyššie čísla, tým väčšia sláva! Apropo, výraz hekatomba znamenal u starých Grékov hromadnú obeť zvierat (pôvodne 100 volov); my pred dvesto rokmi, my Francúzi, Rakúšania, Rusi sme volov zamenili za ľudí a doteraz to znamená hromadnú, veľkú skazu, záhubu ľudí: hekatomby mŕtvych. Ľudí! Dnes už to nie je „len“ nejakých 15 tisíc mŕtvych (spodný odhad) ako pri Slavkove, už sú to státisíce až milióny mŕtvych. Presnejšie povraždených za slávu tej ktorej vlasti (panovníka, prezidenta, lepšieho života, vyšších ziskov.) Čím ďalej efektívnejšie. Napríklad v Hirošime i Nagasaki stačilo na megahetakomby po jednej, jedinej bombe…
Po vyjadrení môjho názoru na miesto vojen v rozvoji ľudskej spoločnosti sa vrátim na slavkovské bojisko. V marci tohto roku som sa vybral s priateľom a tamojším rodákom spoznať dnešnú recepciu vtedajšieho decembrového dňa, konkrétne 2. decembra 1805. Cesta je jednoduchá. Vlakom do Brna. Spod železničnej stanice pokračujeme MHD č. 48 do dedinky Prace ležiacej východne od mesta. Na pomedzí Moravského Slovácka a Hanej. Po vystúpení z autobusu vidíme prvý a hlavný cieľ – Mohylu mieru. Prinášame fyzickú obeť – pešo kráčame mierne do kopca asi poldruha kilometra. Veľmi známa stavba architekta Josefa Fantu (známeho aj stavbou pražskej Hlavnej stanice) sa týči nad obcou už viac ako sto rokov do výšky 26 metrov nad úrovňou terénu. Ako zdvihnutý ukazovák k nebesiam. Hrozí alebo len upozorňuje? Vyberte si, čo len chcete. Určite upúta a zaujme. Na štyroch rohoch stavby sú sochy držiace znaky troch „bitkárskych“ strán: Francúzska, Rakúska a Ruska. Štvrtý roh patrí „hostiteľovi“ bitky, Morave. Na čelnej strane sú nápisy venované pripomienke obetí bitky všetkých zúčastnených strán. Rovnaký text je v češtine, nemčine a francúzštine Jedine ruský text pripomína pamiatku len ruských vojakov. Cárska vláda totiž prispela viac ako polovicou sumy na výstavbu mohyly. Vo vnútri kaplnky povestnej svojou akustikou, je uprostred hrobka, do ktorej sa z času na čas ukladajú kostrové pozostatky pozbierané na okolitých poliach.
Okolie Mohyly dotvára pamätník generálovi Jirčíkovi, v tej bitke jedinému generálovi českého pôvodu. Kúsok pod ním sa nachádzajú štyri novo posadené stromy. Lipa vysadená 28. októbra 2003 na počesť 85 rokov od vzniku ČSR, na pamiatku duchovného otca mohyly Aloisa Slováka. Dub, ktorý venovala francúzska obec Ay sur Moselle v roku 2004. Tretím je breza pochádzajúca z bojiska borodinskej bitky, ktorú venovalo múzeum v Borodine (Rusko) v septembri 2004. Zatiaľ štvrtým je krvavý buk zasadený rakúskym vojenským pridelencom v apríli 2005.
Povyše pamätníka sa nachádza „všetko“ pre návštevníka. Pokladnica, múzeum, výstavná sieň, kaviarnička, suveníry, toalety. Muzeálna expozícia využíva najnovšie vizuálne prostriedky. Valí sa na vás zvuk a svetlo, strihané tichom a tmou. Azda najpôsobivejšie je využitie zostrihov a slučiek zo sovietskeho filmu Vojna mier, ktoré pomerne realisticky približujú slavkovskú bitku. Bezmenné zástupy kráčajú vo vyrovnaných a zovretých šíkoch oproti dažďu až krupobitiu guliek a gúľ. Na myseľ mi prichádza nielen gramatická pádová otázka: za koho, za čo? V skratke sa dozvieme všetko, čo sa dozvedieť máme. Veď poznávací čas je vzácny. Dúfam, že väčšina z nás si odnesie malé ponaučenie, radšej zlý mier ako hromady mŕtvych. Smrť je (zatiaľ) nezvratná! Vo výstavnej sieni práve končila prechodná výstava, ktorá priblížila históriu poštovníctva vo väzbe na pripomínanie bitky pri Slavkove.
Po viac ako poltreťa hodiny strávenej v epicentre dnešného náhľadu na nepochopiteľné správanie ľudstva pred vyše dvesto rokmi, ktoré považujeme za slávne, sme sa pobrali ďalšími stopami vtedajšieho krvavého dňa zvýraznených pamätníkmi a pamätníčkami.
Nový, vľavo, a pôvodný pomníček.
Najprv sme sa pristavili v obci Prace vedľa cintorína pri pomníčku oneskorených obetí druhej svetovej vojny. Pripomína tragickú smrť sedem malých detí, ktoré sa „hrali“ takmer šesť rokov po jej skončení (a takmer presne 145 rokov od „slavkovskej slávy“) s jej smrtiacimi ostatkami. Deti a zbrane, to nejde dohromady!
Kúsok východne od obce sú Staré vinohrady, dnes rozsiahle obrobené lány pôdy. Neviem či tu pred dvesto rokmi rástol vinič, určite sa tu však preháňali vojaci a po sebe nielen strieľali, ale i zabíjali sa. Na obzore sme uvideli pomník tamojších bojov. My sme však zabočili v smere na obec Zbýšov a zastavili sa pri pomníku troch cisárov.
V deň slavkovskej bitky prešli týmto miestom všetci traja panovníci, každý však v inom čase. Nestretli sa. Škoda! Možno by všetko bolo inak. Monumentík je to pekný a ešte krajšie sú od neho pohľady do kraja. Do dnešnej krajiny. Chcem dúfať, že už nikdy nebude bojovým poľom. Aj napriek čudnému správaniu dnešného svetového top-manažmentu.
Pokračujeme na sever. Minieme obec Blažovice, motel Rohlenka a vybehneme na kopec Žuráň. Výrazná výšina nielen dnes, ale aj pred vyše dvesto rokmi. Sám Napoleon doklusal na jej vrchol hneď zrána a v žiari vychádzajúceho slnka sa rozhodol pre správne ťahy na bojovej slavkovskej šachovnici. Bohužiaľ, neboli to cínoví vojaci, ale živé tvory. Niektorí nimi zostali aj po bitke.
Pomníček pripomína slová víťaza, ktoré odzneli až po bitke. Na podstavci pamätníka možno čítať: „Vojaci! Môj národ privíta vás s radosťou a stačí ak poviete: bojoval som v bitke pri Slavkove, aby sa odpovedalo: hľa, hrdina.“ Francúzi (na ich počesť?) dodnes majú v Paríži železničnú stanicu, ktorá nesie názov Slavkovská – Gare d´Austerlitz. Britovia, ktorí bojovali s Napoleonom až o desať rokov neskôr a porazili ho, majú v Londýne železničnú stanicu s menom Waterloo…
Opúšťame Žuráň a zídeme dolu cestou do mestečka Šlapanice. Aj to si pripomína krvavosť toho dňa. Najmä z lekárskeho pohľadu. Dnešné gymnázium (v ktorom sa pred šesťdesiatimi rokmi „školoval“ aj môj sprevádzajúci priateľ) bolo v tom čase lazaretom. Neďaleko je pomník šéfchirurga cisárskej gardy Jeana Dominiguea Larreya, ktorý „zaviedol do ošetrovania ranených niekoľko na tú dobu prevratných postupov“. Jednoduchý katafalk, na jednom z jeho bokov je vytesaný Larreyov výrok: „Lekár je a musí byť priateľom humanity.“ Samozrejme, nie je to jediná tunajšia „slavkovská“ pamiatka. Prešli sme len zlomok pamätníčkov a iných pripomienok bitky, a nielen v tomto mestečku. Lúčime sa s bojiskom na ekologickej úrovni doby. Priamo zo Šlapanic nás odvezie trolejbus k železničnej stanici v Brne.
Nie je to však koniec príbehu. Slavkovská bitka mala mierovú dohru práve v Bratislave, vtedy v Prešporku. Na Štefana alias druhý sviatok vianočný roku 1805 prijali v Primaciálnom paláci mierovú dohodu. Najhoršie obišiel náš cisár. Ako sa dočítate v podchode paláca na mramorovej tabuli (je aj v slovenčine) František Prvý prišiel bratislavským mierom o Benátsko, Istriu, Dalmáciu a Tirolsko a Napoleona I. pozdvihol na vrchol moci. František Prvý aj pre túto bitku musel zmeniť obsah svojho cisárskeho titulu. Definitívna skončila tisícročná Rímska ríša nemeckého národa a na svete sa zjavila Rakúska ríša.
Primaciálny palác, miesto podpísania Bratislavského mieru.
Bratislava sa tak dostala nielen do dejín, ale aj do zemepisu. Francúzi si bratislavský mier pripomínajú od roku 1864 aj názvom ulice Rue de Presbourg neďaleko Víťazného oblúku v Paríži. No, Bratislavu ako Bratislavu… Skôr Prešporok. Málokto tam tuší, že ide o dnešnú Bratislavu, hlavné mesto Slovenska. Aj vo francúzskej Wikipédii konštatujú, že „mier podpísali 27. (pre niektorých 26.) decembra 1825 v hlavnom meste de la Hongrie (pre Slovákov Uhorska, pre Maďarov Maďarska a Francúzom je to asi jedno), ktorým v tom čase bol Presbourg (Bratislava, Pozsony) okupovaný víťaznou armádou“. (Podotýkam, víťaznou od Slavkova.) Koniec koncov, ani Francúzi nepoužívajú český názov Slavkova…
Svet je často nespravodlivý a nevďačný. Niekedy aj voči Slovákom. Je ešte nespravodlivejší voči tým, ktorí pri Slavkove vykrvácali. Buďme radi, že s Bratislavou aj keď jej nevedia prísť na slovenské meno, sa viaže mier. Mier je našťastie vždy opakom vojny.
P. S.
František I. a paralelne aj František II. nielenže pri Slavkove dostal výprask od Napoleona a stratil jadranské končiny svojej veľkoríše. O päť rokov neskôr sa stal Napoleonovým tesťom, jeho dcéra Mária Lujza dokonca porodila Napoleonovi syna, nešťastného, krátko žijúceho Napoleona II., Františkovho vnuka. Zhodou okolností asi týždeň po návšteve slavkovského bojiska som si prečítal v slavkovskej súvislosti v českých novinách reportáž o jednej stálici západočeského kúpeľného súhviezdia. Sú to Františkovy Lázně, ktoré v roku 1793 založil „náš“ František, vtedy ešte len Druhý. Okrem iného sa pripomína, že nebol bojovník, tobôž nie vojvodca. Jeho podpis je však na zakladajúcej listine kúpeľného mestečka, ktoré nesú dodnes jeho meno. A okrem jeho prameňa je v kúpeľoch aj prameň dcéry Lujzy. Dnes je mestečko vo svetovom zozname kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Rozhodnutie založiť kúpele vracajúce zdravie a dávajúce život bol skutočne štátnický čin. Vážime si ho doteraz.
Foto: Autor
