Každá nová vláda prináša zo sebou agendu, ktorá jej z opozície zaručila víťazstvo vo voľbách. U tejto to bol predovšetkým boj proti korupcii, klientelizmu a rodinkárstvu, ale aj ochrana životného prostredia a vymožiteľnosť práva, čo rozhodlo o výsledku volieb. Nová vláda volebné prísľuby preniesla do Programového vyhlásenia vlády SR.
Jedným zo strategických cieľov a prioritou vlády sa stalo poľnohospodárstvo a využitie prírodného potenciálu Slovenska na zvýšenie potravinovej sebestačnosti. Sebestačnosť má byť kľúčovým strategickým záujmom štátu. Poľnohospodárstvo v novom poňatí plní významné ekologické, ekonomické, sociálne a spoločenské funkcie bez poškodzovania ekosystémov v súčasnosti či v budúcnosti. V rámci Spoločnej poľnohospodárskej politiky v EÚ chce zabezpečiť vláda spravodlivé, transparentné a nediskriminačné podmienky pre poľnohospodárov a potravinárov.
Vláda vypracuje dlhodobú koncepciu poľnohospodárstva a potravinárstva zo zreteľom na dokumenty EÚ. Chce vytvoriť dlhodobé predvídateľné podmienky a garancie na podporu živočíšnej produkcie, pestovanie špeciálnych plodín pre spracovateľský priemysel, proces pozemkových úprav, poistenia rizík, podporu zamestnanosti a mladým poľnohospodárom.
Vláda považuje pôdu za národné bohatstvo a podmienku pre samotnú existenciu ľudstva. Lesy pokladá vláda za životodarný a krajinotvorný prvok, ktorý je poisťovňou pre zdravú krajinu.
Osobitnú pozornosť bude vláda venovať zavedeniu protikorupčných opatrení v rozhodovacích procesoch a nulovú toleranciu ku korupcii. Vyplácanie podpôr podmieni preukazovaním právneho titulu k pôde. Zavedie stropovanie priamych platieb a redistributívnu platbu k podpore mladých a malých poľnohospodárov. Presunom prostriedkov z I. do II. piliera zabezpečí podporu živočíšnej a špeciálnej rastlinnej výroby, potravinársky priemysel a hydromeliorácie.
Ilustračné foto: Emil Polák
Rezort poľnohospodárstva už roky čaká na svojho spasiteľa, ktorý by dokázal napraviť to čo sa za tridsať rokov predchádzajúcich vlád zničilo. Za nemalé finančné prostriedky a úsilie stoviek odborníkov boli vypracované koncepcie, audity ktoré, zostali len želaním a obohatili archívy, v ktorých by sa našlo mnoho dobrých a realizovateľných myšlienok. Väčšina ministrov prichádzala s cieľom zlepšiť podmienky pre agrorezort. Bohužiaľ, väčšinou skončili tým, že vláda uprednostnila iné priority, a preto máme štartovacie podmienky aj v dôsledku koronavírusu veľmi zložité a nároky na vedenie rezortu veľmi náročné. Viac ako inokedy sa žiada spojiť úsilie poľnohospodárskych samospráv s vedením rezortu a na základe spolupráce vytvoriť prijateľné podmienky pre všetkých účastníkov. Bohužiaľ, názory zástupcov Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory a ministerstva sa na škodu rozchádzajú v zásadných otázkach stropovania, veľkosti podnikov, štruktúry osevu, presunu prostriedkov z prvého do druhého piliera atď.
Za prekvapujúce pokladám rozhodnutia ministerstva definitívne zastaviť vodné diela Tichý potok, Zvolenskú Slatinu pred prijatím očakávanej dlhodobej koncepcie, ktorá nemusí vzhľadom na klimatické zmeny s týmto rozhodnutím súhlasiť.
Horúce témy, ktoré zamestnávajú poľnohospodárov aj vedenie rezortu sú predovšetkým.
Nie veľkosť podniku, ale jeho konkurencieschopnosť je rozhodujúca
V súčasnej dobe sme svedkami, že veľkosť poľnohospodárskeho podniku je predmetom, ktorým sa zoberajú odborníci aj laici, bez toho aby sme mali definované, čo je malý a kedy je už veľký podnik, nevieme definovať malého či rodinného farmára. Trápi nás veľkosť honov, podiel zastúpenia plodín, kto a koľko poberá dotácii atď. Pod dojmom rôznych káuz vytvoril sa názor, že veľké podniky sú príčinou nie div nelichotivej situácie v sebestačnosti. Svet však nie je len čierno-biely. To platí aj v poľnohospodárstve.
Podľa starších údajov ministerských analytikov v štruktúre našich podnikov dominujú veľké družstvá a spoločnosti. Pätina najväčších podnikov na Slovensku obhospodaruje 94 % pôdy (EÚ 82 %). Menej ako 4 % najväčších podnikov vyprodukuje až 75 % z celkovej produkcie v sektore. Je logické, že pätina najväčších podnikov dostane až 94 % z celového balíka finančných prostriedkov. Nuž a to je problém, na ktorý poukazujú „malí“ poľnohospodári a pod ich tlakom prijala vláda vo vládnom programe zastropovanie priamych platieb presun prostriedkov z I. do II. piliera a ráta s ďalšími opatreniami na podporu malých podnikateľov. Všetko v záujme zvýšenia sebestačnosti a zamestnanosti.
Pritom väčšina žiadateľov (53 %) o priame platby hospodári na výmere asi 60 tisíc hektárov s priemernou výmerou asi 6 hektárov a asi nie sú súčasťou potravinového a daňového systému. S výmerou do 1 000 hektárov je skoro 8 000 žiadateľov s priemernou výmerou okolo 100 hektárov a len 530 žiadateľov nad 1 000 hektárov s priemernou výmerou žiadosti 1 800 hektárov (zoznam žiadateľov o priame platby za rok 2019, zdroj MPaRV).
Z mnohých dôvodov, že Slovensko sa pohybuje na hranici 40 % sebestačnosti spomeniem aspoň rozhodnutie EÚ z roku 2002, keď bola v záujme zvýšenia konkurencie farmárov odstránená väzba medzi subvenciami a produkciou. Aj dobre mienená myšlienka stala sa na Slovensku predmetom špekulácii, bez ohľadu na veľkosť podniku. Mulčovanie sa stalo národným športom a postupnou likvidáciou produkčných činnosti predovšetkým živočíšnej výroby. Na adresu mladších ročníkov treba pripomenúť, že do roku 1989 EHS a jeho existencia visela každoročne na vlásku dohody o dotáciách v poľnohospodárstve. Otvorenie trhu po roku 1989 bolo pre spoločenstvo s vyspelým a konkurencie schopným poľnohospodárstvom a potravinárskym priemyslom vykúpením. Bohužiaľ, Slovensko pod tlakom konkurencie neobstálo a pán minister pri lete nad krajinou mohol vidieť výsledok viditeľnej ruku trhu, nie len žlté polia repky, ale aj opustené a zdevastované maštale a potravinárke podniky.
Vstupom Slovenska do EÚ sa nič k lepšiemu nezmenilo z dôvodu, že cieľom EÚ nie je snaha o zvyšovanie produkcie, skôr má záujem udržať existujúci stav. Poľnohospodárska produkcia je sústredená v 15(14) štátoch EÚ a predstavuje 84 %, a podpora zo strany EÚ týmto štátom je 78-80 % ! Pritom nikoho nenapadlo uplatniť stropovanie! Z pohľadu Slovenska citlivou témou je externá konvergencia priamych platieb. Sme na úrovni 78 % EÚ a naši poľnohospodári dostávajú menej o 65 eur ako ich kolegovia. Prísľub EÚ, predpokladal vyrovnanie v roku 2014, pritom priama platba je sanáciou príjmu farmára a ta by mali rovnaká tak pre Nemca, Rakúšana alebo Slováka.
Treba poďakovať tým poľnohospodárom ktorý za nie rovnakých podmienok v silnej konkurencii EÚ a nedostatočnej podpory štátu dokázali v tomto boji obstať bez ohľadu, či ide o malé alebo veľké podniky! Potvrdzuje sa, že pre Slovensko, jeho členitosť, klimatické podmienky majú svoje opodstatnenie podniky bez ohľadu na veľkosť. Podmienkou je, aby obstáli v konkurencii EÚ. Preferovanie jedného alebo druhého je na škodu nás všetkých!
Žlté polia a veľké lány
Nemalá kritika zo strany ministra sa nesie v znamení vysokého zastúpenia repky, jednofarebnosť poli, veľké lány atď. S kritikou je možné súhlasiť do takej miery, pokiaľ si neuvedomíme, že štruktúra osevu a zastúpenie jednotlivých plodín na poľnohospodárskej pôde je odrazom stavu živočíšnej výroby. Pre koho potrebujeme jedno a viacročné krmoviny, keď dobytok, ošípané sme v značnej miere zlikvidovali. Za obdobie 15 rokov od vstupu do EÚ sme znížili stavy hovädzieho dobytku o 207 tisíc kusov a ošípaných o 861 tis. kusov. Zníženie predstavuje pokles stavov u hovädzieho dobytku o 32 % a ošípaných o 57%. Dôsledkom poklesu stavov sa adekvátne znížila aj výmera zberových plôch krmovín na ornej pôde. Zmenil sa aj pomer medzi hrubou rastlinnou a živočíšnou produkciou. Zatiaľ čo v roku 2005 bol pomer 45,72 % k 54,28 % v prospech živočíšnej výroby, na terajší pomer 37,2 % k 62,8 % v prospech rastlinnej výroby.
Nemám podstatné výhrady k pestovaniu repky a prikláňam k racionálnemu rozdeleniu veľkých parciel, rozhodne náš chotár si viem predstaviť pestrejší. Slovensko by mohlo profitovať a rozšíriť napr. pestovanie sóje. Vďaka šľachtiteľom, pokroku v genetike a zmeneným klimatickým podmienkam dokážeme pestovať geneticky neupravenú konkurencieschopnú sóju. Dobrou správou je vybudovanie závodu na spracovanie sóje s kapacitou 60 tis. ton za rok. Mám zásadne výhrady k produkcii a vývozu obilnín, kukurice a napr. aj repky z dôvodu, že tieto a ďalšie produkty nevieme trestuhodne s vyššou pridanou hodnotou doma zužitkovať. Pri vývoze sa správame ako koloniálna krajina. Ročne vyvezieme cez 2 milióny ton pšenice a kukurice, z ktorého množstva môžeme doma premeniť napr. na 140 tisíc ton bravčového mäsa, 40 tisíc ton hovädzieho a cca 50 tisíc ton hydinového mäsa, čo predstavuje krytie potrieb mäsa podľa odporúčania zdravotníkov, ktoré nám chýbajú. Podľa Ing. Klimeka pokiaľ by sme využili potenciál krajiny a zvýšili sebestačnosť, môžeme vytvoriť 50 až 87 tisíc pracovných miest a zvýšiť HDP minimálne o 1 miliardu eur.
V dobe, keď Poľsko americkou cestou investovalo do podnikov potravinárskeho priemyslu pre nás nepredstaviteľné finančné prostriedky a vybudovalo výrobné kapacity (napr. bitúnok s dennou kapacitou od 750 tisíc do viac ako 1,4 milióna kurčiat denne),o akých sa nám nesníva, schválila vláda SR Koncepciu rozvoja pôdohospodárstva SR na roky 2013 – 2020 medzi iným vybudovať 98 bitúnkov s maximálnym objemom spracovania 30 VDJ/týždeň s nákladom 19,6 milióna eur. Na tejto koncepcii pod vedením ministra Jahnátka sa podpísalo 50 odborníkov. V blahej pamäti každý náš mäsokombinát spracovával denne cca 4 – 6 tisíc ošípaných, 1 – 1,5 kusov hovädzieho dobytka. Poľsko vďaka predvídavej investičnej politike sa dostalo medzi najväčších potravinových producentov v EU (napr. podieľa sa 16,8 % na trhu EÚ s kuracím mäsom). O našej biede svedčí skutočnosť, že vyvezieme živé zvieratá, ktoré nevieme doma spracovať v hodnote cca 120 miliónov eur. V zahraničí na bitúnkoch a potravinárskych podnikoch ich spracujú a zo ziskom v hodnote presahujúcu 500 miliónov eur spätne nám predajú. Treba veriť, že podpora malých podnikov sa neskončí podobne ako bitúnky.
Klimatické zmeny neobchádzajú ani Slovensko
Pôda je prírodný zdroj a národne bohatstvo. Je základný výrobný prostriedok v poľnohospodárstve a lesníctve. Ovplyvňuje hydrologické pomery (akumuluje zrážkovú vodu) a podieľa sa spolu s rastlinstvom na regenerácii ovzdušia.
Klimatické zmeny podľa odborníkov sú alarmujúce a zmena klimatických podmienok sa dotýka aj Slovenska. Je predpoklad, že na pôde budeme hospodáriť za extrémnych podmienok. Prejaví sa to napr. suchom a zvýšenou teplotou. Podľa odborníkov ročne padne toľko zrážok ako v minulosti. Problém je v nerovnomernom rozložení. Za pár hodín spadne veľké množstvo vody, ktoré bez úžitku odtečie a ešte napácha aj škody. Riešením je vodu zadržať a lepšie s ňou hospodáriť. Odborník na agrometeorológiu tvrdí, že okrem budovania zelených zón, striech, potrebujeme zachytiť milióny kubíkov vody . Podmienkam sa musia prispôsobiť aj poľnohospodári. Nové odrody odolné suchu, spôsob obrábania, osevné postupy a zvlažovanie sú predpoklady prežitia. Práve na zavlažovanie potrebujeme veľké nádrže, ktoré umožnia distribuovať vodu vtedy, keď ich vegetácia potrebuje.
S ambicióznym Programom obnovy krajiny prichádza Košický samosprávny kraj (300 mil. eur.), ktorý má za cieľ v priebehu desiatych rokov vybudovanie vodozádržných opatrení, obnoveniu biodiverzity na zvýšenie pôdnej úrodnosti, tvorbu vodných zdrojov a ozdraveniu krajiny. Vodohospodári neodmietajú, ale pripomínajú, že veci by prospela spolupráca a držať sa doteraz platných strategických dokumentov. Napr. vyhlásenia o definitívnom zastavení projektov Tichý potok a Zvolenskej Slatiny pokladám za nešťastné.
Rozdielny prístup k riešeniu majú v ČR. Ministerstvo poľnohospodárstva ČR predstavilo projekt, podľa ktorého vybudujú 31 vodohospodárskych stavieb vrátane nových priehrad, obnovu a stavieb rybníkov, obnovu lesov a mokradí, obmedzenie veľkosti lánov. Pokladajú za dobré aj zdržovanie vody, čo je dobré pre pôdu, ale zároveň treba vybudovať priehrady. Nuž iný kraj, iný mrav.
Aktuálnou svetovou, európskou aj Slovenskou témou je zníženie emisie látok znečisťujúcich ovzdušie. Tejto téme som venoval príspevok „Zmena klimatických a ekonomických podmienok v Európskej únii“ (Nové slovo, 10/2019), „Falošný potravinový blahobyt“ (Pravda 12/2019). Na Slovensku od roku 1990 má vývoj emisií klesajúcu tendenciu, čo sa prejavuje aj v poľnohospodárstve predovšetkým v dôsledku zníženia počtu zvierat. Ministerstvo životného prostredia rieši novelu zákona o znečisťovaní ovzdušia a pripravuje zvýšenie poplatkov. Europoslanec Ing. Hojsík hovorí, že „treba dbať na to, koľko zvierat môžeme chovať na istej ploche tak, aby to bolo únosné ako pre pôdu, tak aj pre zvieratá. Zároveň si treba uvedomiť, že jeme až príliš veľa mäsa“ (Pravda 8. 6. 2020). V akej polohe sa Slovensko nachádza s prihliadnutím na tieto kritériá, stačí nazrieť do štatistík, ktoré nemienim uvádzať. O intenzite živočíšnej výroby svedčí skutočnosť, že 15 štátov EÚ produkuje 73 % živočíšnych produktov a poberá 78 – 80 % dotácii. Zostávajúcich 15 štátov, medzi nimi aj Slovensko, produkuje 27 % a dostáva dotácie 20 – 22 %. K tomu netreba komentár. Navrhol som predstaviteľom EÚ, ministerstvu aj komore, aby presadzovali myšlienku zastavenia dotácii tým štátom, ktoré produkujú viac živočíšnych produktov, ako je odporúčaná spotreba podľa zdravotníkov. Bohužiaľ, odpovede som sa nedočkal. Toto riešenie by Slovensko nezasiahlo, ale klimatická daň dopadne na všetkých občanov! A naši zákonodarcovia si túto nadprácu dajú a zákon schvália.
Pre poľnohospodárov ma mimoriadny význam aj usporiadanie vlastníckych a užívacích vzťahov na pôde, ktoré sú podmienkou stability hospodárenia (perspektíva trvalého hospodárenia, otázka investícií do pôdy, zakladania a obnovy sadov, viníc a chmeľníc, a iných technicky a časovo náročných plodín). Nevysporiadanie vlastníckych vzťahov sťažuje aj využívanie agrolesníckych systémov, ktoré sa ukazujú ako perspektívna cesta symbiózy poľnohospodárskej výroby a opatreniami proti dôsledkom klimatických zmien.
Štát po roku 2003 zlyhal aj pri usporiadaní užívacích vzťahov k pôde a vzdal sa možnosti efektívnej kontroly užívacích vzťahov vo vzťahu k vlastníckym vzťahom. V zásade obmedzil vlastnícke práva v prospech užívateľských vzťahov, čím umožnil aj zneužívanie systému priamych platieb. Štát by mal razantnejšie kontrolovať a organizovať užívanie na pôde. Štát vie pomerne presne identifikovať sporné lokality a mal by konať podobne ,ako to robil pri vydávaní náhradných pozemkov podľa §15 začiatkom deväťdesiatych rokov. Ukazuje sa, že zanedbávanie riešenia rozdrobeného vlastníctva pozemkovými úpravami prináša len a len problémy.
Sebestačnosť si zaslúži pozornosť
Potraviny pre ľudstvo budú vždy potrebné a obchodovanie s nimi je dôležitý nástroj ako uplatňovať politickú moc. O problematike sebestačnosti bolo už popísaného veľa. Od výroku bývalého predsedu vlády Dzurindu, že ani Singapur (s rozlohou ako Rožňavský okres) nemá poľnohospodárstvo, dokonca aj profesor Pokrivčák došiel k názoru, že „Teoreticky môžeme byť potravinovo najbezpečnejšou krajinou tá, ktorá nevypestuje absolútne nič.“ Je poučné, že s takýmito úvahami sa nezaoberajú v Nemecku, Francúzsku a vôbec v 14 štátoch EÚ, kde miera sebestačnosti je krytá na 115 % a napr. Írsko v obchode s potravinami, nápojmi a tabakom vyvezie o 57 % viac ako dovezie, zatiaľ čo Slovensko má bilanciu mínus 37 %, zo saldom zahraničného obchodu s potravinárskymi výrobkami za rok 2019 v čiastke 1 812,5 mil. eur. a za rok sa saldo zvýšilo o 11,2%.
K napísaniu príspevku „Sebestačnosť je idea, ktorá si zaslúži pozornosť“ (Nové slovo 3/2018) ma vyprovokoval blog F. Muránskeho a brožúra, ktorú vydal Inštitút INESS s názvom „Slovensko 2044“ v počte 20 000 kusov a bola distribuovaná na stredné školy. Hlavnou témou brožúry je „Sebestačnosť je idea, ktorá si zaslúži len jediné. Naše zabudnutie“. Medzi siedmimi hlavnými hriechmi populizmu sa ako prvý uvádza mýtus „Potravinová a energetická sebestačnosť.“ Podľa autorov, citujem strana č.5 „Cesta k sebestačnosti je cesta k chudobe a zastaraným technológiám. Sami by sme nedokázali vypestovať dostatok ani len tých najzákladnejších potravín, keďže neťažíme dosť vlastnej ropy do traktorov, plynu na vykurovanie maštalí.“. Pri týchto úvahách ma chytá hrôza pri myšlienke, že v tomto duchu chceme vychovávať naše deti. Neviem si predstaviť, že v Nemecku, vo Francúzsku by mohlo takéto dielo vzniknúť a distribuovať sa do škôl. Ale to je námet, ktorý by sa určite mali všimnúť ministri poľnohospodárstva a školstva. Ak sme už u toho školstva, tak si pripomeňme, že v roku 2005 sme mali neuveriteľných 82 škôl, z toho 18 združených, 28 stredných a 36 SOU, ktoré pokrývali všetky obory (záhradníctvo, vinárstvo, potravinárstvo atď.), ku ktorým niekedy patrili aj školské majetky. Smutným príkladom je osud Strednej odbornej školy v Dvoroch nad Žitavou, ktorá pred 15 rokmi mala 658 žiakov. V školskom roku 2019/20 s počtom 34 študentov zanikla. Tento prípad nie je ojedinelý. Vrátiť žiakov do lavíc poľnohospodárskych škôl malo by byt prioritou pre ministerstvo, ale aj podniky. Inak sa obrody nedožijeme!
Poľnohospodári, potravinári, lesníci a vôbec spoločnosť, očakáva od vlády a ministerstva veľa, minimálne splnenie vládou schváleného programu. Prednostne si zaslúži vypracovanie dlhodobej koncepcie, na základe ktorej postupne vykonávať sľúbené opatrenia.
Slovensko nie je krajinou bohatou na plyn, ropu, nerasty, zato nás Boh obdaril krásnou krajinou pod Tatrami. Žijeme tu stáročia napriek rôznym spoločenským zmenám. Národ si zachoval dedičstvo staral sa a zveľaďoval krajinu, tak aby ju mohol v dobrej kondícii odovzdať svojim deťom. Tak ako zachovávame naše kultúrne dedičstvo, musíme si zachovať lásku k prírode ako živiteľke zvyšovať sebestačnosť a k tomu by sme mali učiť aj naše deti.
