Čo Fica čaká, ak chce naozaj priniesť zmeny

Po nástupe novej vlády sa objavilo niekoľko „mýtov“ o tom, ako vznikla, čo mali a čo nemali jej predstavitelia robiť. Šíria ich predovšetkým rôzni analytici, komentátori, publicisti. Podľa jedného z nich spojenie so SNS a HZDS Smeru – ako reálnej opozícii voči doteraz vládnucej pravici – uškodí. Tým, že Smer bude za túto vládu kritizovaný. Kritici nepriamo tvrdia, že inak by nebol, lenže tento záver vychádza z mylného predpokladu, že na Slovensku je štandardná politická situácia a že politický boj sa vedie štandardnými, teda relatívne demokratickými metódami. To je však omyl. SNS má síce (mierne povedané) „podivného“ predsedu, ale inak je to štandardná strana. Mečiarova vláda sa priam topila v „prešľapoch“, ale na „-izmus“ na rozdiel od Dzurindu ani zďaleka nemá. Za Mečiarovej vlády u nás pôsobilo množstvo opozičných masmédií a „mimovládiek“. Po nástupe Dzurindovej vlády boli fakticky opozičné masmédiá zlikvidované. Reálne politicky pôsobili iba tie spoločenské organizácie, ktoré boli priamo personálne prepojené s politickou mocou. A tá bola cez ne prepojená s masmédiami a inými oblasťami spoločenského života. Tieto „mimovládky“ boli a stále sú platené i riadené z USA, na základe cieľov ich zahraničnej politiky. Šanca na zmenu režimu Ak by R. Fico vládol s anjelikmi, aj títo by boli (zo strany dzurindovských masmédií) označovaní za „extrémistov“ a vôbec hrozbu pre naše pokrokové zriadenie. A naopak, vláda M. Dzurindu aj napriek zjavne nedemokratickým nielen praktikám, ale i usporiadaniu celého systému by kritizovaná nebola. Fico by bol kritizovaný kedykoľvek, keby nerobil takú politiku, akú od neho „niekto“ požaduje. Podstatou systému vládnutia je totiž to, že ho kontroluje ten, kto kontroluje rozhodujúce mocenské nástroje. Medzi ne patria aj masmédiá. Šéf Smeru mohol vládnuť s pravicou a svoju stranu „zrežimizovať“, ako sa podarilo Dzurindovej pravici na čas zrežimizovať HZDS. Druhou možnosťou je prebrať politickú moc a zmeniť charakter systému. Toto je rámcová technológia každej politickej zmeny. Kritika Fica za to, že „nerešpektoval“ systém, ktorý je vlastne diktatúrou jednej mocenskej skupiny a rozhodol sa prebrať politickú moc, je znakom buď úplnej politickej nekompetentnosti, alebo podporovania daného systému. Kritika R. Fica za prebratie moci zo strany mocensky „ukotvených“ médií vyplýva z obáv, že Smer sa naozaj bude usilovať zmeniť doterajší režim. Ostré nálepkovanie (doterajšej) opozície svedčí o tom, v tomto režime nie je opozícia žiaduca. V takejto kritike nejde o reálne argumenty, ale o praktickú realizáciu princípu kontroly politického priestoru prostredníctvom médií. Ak preberiete ideologický jazyk protivníka, politicky ste prehrali. Tým, že niektorí ľavicoví intelektuáli prebrali ideologický jazyk svojho protivníka, sa predurčili do pozície porazeného. Tvrdenie, že Smer nemal vládnuť s SNS či HZDS, sa totiž rovná tvrdeniu, že nemal vládnuť. Takže ide o polemiku, či je rozumné, že Fico siahol po politickej moci. V konečnom dôsledku to rozumné je. Nevyhnutnou podmienkou je však zvládnutie technológie moci, čoho súčasťou je aj uvedomenie si jej maximálnych možností. Historická úloha terajšej vlády Znamená to, že nastupujúca vláda – ak je reálnou opozíciou voči predošlej – si môže stanoviť za cieľ vytvorenie podmienok, ktoré znemožnia zaviesť či udržať režim z rokov 1998 –2006. Na trvalé odstavenie akokoľvek nelegitímnej (a extrémistickej) pravice či zavedenie svojho modelu nemá. Najmä z geopolitických dôvodov. Táto „pravica“ je totiž symbol a nástroj politickej závislosti. Keďže nemá legitimitu, musí sa uchyľovať k nedemokratickým metódam vládnutia. Nasledujúce obdobie musí poslúžiť skonsolidovaniu a vytvoreniu reálnej opozície voči „dzurindovcom“, voči tomu, čo symbolizujú, ako aj voči ich nástrojom. To je historická úloha súčasnej vlády. Výsledky volieb totiž umožňujú politickú zmenu, ktorá by prekročila rámec fungovania terajšieho systému. Medzi prebraním politickej moci a prebraním kontroly nad systémom (resp. jeho zmenou) je vždy určitý časový odstup. Spravodajstvo STV je príkladom, že tie prvky systému, ktoré nová politická moc ešte stále nekontroluje, jej kladú fanatický odpor. Smer teda nastupuje k moci v situácii, keď bezmála všetky médiá slúžia záujmom odchádzajúcej mocenskej elity. Je to takmer klasický model prevratu (politickej zmeny) v podmienkach „tuhej“ diktatúry, keď si stará moc až do konca drží skoro všetky mocenské nástroje. Keďže však Západ na nedemokratickosť takého systému nechce poukazovať, všetci sa musíme tváriť, akoby tu bola demokracia. Akoby to, čo sa tu dialo za Dzurindu, bolo v poriadku. Rázne opatrenia by naopak vyvolali kritiku za nedemokratickosť. Naša terajšia situácia je pritom ukážkou, prečo je nevyhnutnou podmienkou vnútornej politickej zmeny aj zmena vonkajšieho, geopolitického rámca. Budovanie demokracie V rokoch 1994 – 1998 mohol Západ uplatňovať účinnejšie metódy nátlaku. Stačilo neprijať nás do EÚ a NATO. Dnes musia byť formy nátlaku sofistikovanejšie, pretože sme súčasťou západného bloku. Nikto nás z neho nevylúči, ani keby sme chceli. Máme však vládu, ktorá by mohla robiť samostatnejšiu politiku ako predošlá, a zdá sa, že ani tlak „politbyra z Bruselu“ jej v tom nezabráni. Navyše treba poukazovať na úsilie o priamu kontrolu prostredníctvom spomínanej kontroly tzv. think-tankov a podobných organizácií a médií. Odhalenie tejto závislosti by viedlo k strate posledných zvyškov „legitimity“ týchto inštitúcií. Aj na to by mal R. Fico myslieť. Ak dôjde k politickému uvedomeniu si základných súvislostí, nebude možná výraznejšia politická demagógia. Prvou možnosťou je priama kontrola systému, aká tu bola za Dzurindu. Druhou je usporiadanie pomerov tak, aby sme si veci kontrolovali sami. Budovať demokratický systém vždy znamená vyberať si z týchto dvoch alternatív. Možnosť demokracie znamená vždy aj možnosť, že o ňu prídete. Je však vždy „výhodnejšie“ prísť o demokraciu s vedomím, že sme o ňu prišli, ako byť v situácii, keď nemáte možnosť ani len pomenovať svoj stav. Tento stav totiž obsahuje aspoň zárodok demokracie, a tým je v podstate demokratickejší. Preto veľkí reformátori ako Alexander Dubček vždy dotlačili situáciu do tejto polohy. To je aj jeden zo základných ťahov politickej stratégie. Keď v r. 1968 jazdili po našich uliciach tanky, nebol to pekný pohľad. No o nič lepšie by nebolo, keby sme tu mali Dubčeka – kolaboranta a navyše boli permanentne presviedčaní, že máme demokraciu. V tom vlastne aj spočíva rozdiel medzi diktatúrou a totalitným systémom. Demagógia v politike Nová politická moc má legitimitu a aspoň to tak vyzerá, že nie je bábkovou vládou niekoho iného. Táto vláda si – na rozdiel od predchádzajúcej – môže dovoliť dokonca aj pluralizmus. Môžu tu existovať médiá rôzneho zafarbenia. Ak bude táto vláda odstavená od moci a vybuduje reálnu opozíciu, staronová elita ich bude musieť (už zasa) zlikvidovať. Podstatou politickej demagógie je úsilie presvedčiť ľudí o tom, že je nepodstatné, či pôsobí (masmediálne, politicky) nejaká iná politická skupina, alebo dokonca vytvárať zdanie toho, že jediná skupina je vlastne viacero skupín (ako za čias Národného frontu). Politická demagógia je napríklad jednou z možností ideologického „riešenia“ situácie, v ktorej existujú len jednostranne orientované dominantné médiá. Po nástupe novej moci sa ich „objektívnosť“ či „pluralizmus“ občas prejavili v plnej nahote. Robertovi Ficovi v takýchto podmienkach najviac vyhovuje pluralizmus a otvorená politická a ideologická konfrontácia. Keďže nemá „jednofarebný“ systém a ani ho nikdy mať nebude, nepotrebuje politickú demagógiu. Výhodné je preňho skôr jasné definovanie politických pozícií. Jeho politickí protivníci sa totiž skompromitovali a v podmienkach konfrontácie sa väčšina ľudí už nepripojí na ich stranu. Okrem toho má väčšiu legitimitu. Ak sa za jeho vlády niečo zmení v oblasti masmédií, po ďalšej zmene bude treba zasa zlikvidovať opozičné masmédiá. Napokon je tu priestor na objektívnu porážku protivníkov, ktorí počas svojej vlády zaviedli taký systém. Čo by mal premiér urobiť Z týchto dôvodov R. Ficovi vyhovuje politická konfrontácia a pluralizmus. Pluralizmus vždy znamená jasné definovanie pozícií, z čoho vyplýva konfrontácia. Sú to spojené nádoby. Ak aspoň na dva roky vznikne na Slovensku reálne pluralitné prostredie, bude to mať pre tie politické sily, ktoré si ho dovoliť nemôžu, ťažké následky. Vychádzať mierne so svojimi politickými protivníkmi za takýchto okolností je zo strany Fica nielen hlúpe, ale aj nemožné. Iba naivný človek si môže myslieť, že médiá zamerané na jeho politickú likvidáciu sa k nemu budú správať milo, ak sa bude tak správať k nim on. Robert Fico politicky prežije, ak bude mať nejaké médiá aj na svojej strane a ak ich úroveň bude dostatočne vysoká. Otvorená konfrontácia pomáha vždy tomu, kto má objektívne lepšiu pozíciu v tejto konfrontácii, pretože zužuje priestor na demagógiu. Dnes ju má šéf Smeru, lebo na strane jeho protivníkov je materiálna a finančná prevaha, ale on má spoločenskú podporu. Ak má Smer predstavovať reálnu politickú silu, musí vytvoriť priestor pre opozičné médiá vo vzťahu k doterajšej politickej moci a podporiť vznik naozaj nezávislých a legitímnych („zdola“ vyrastajúcich) občianskych združení. Iba potom bude mať možnosť realizovať svoj vlastný politický program, a teda predstavovať reálnu politickú silu. Podmienky na hlbšie zmeny Jedným z prvých krokov by malo byť „oslobodenie“ STV od „dzurindovskej okupácie“. Vláda by sa však mala vyhnúť „revolučnému“ odporu. Verejnoprávne médiá nesmú byť nasadzované do priamych konfrontácií ako za Vladimíra Mečiara. Mali by konečne získať objektívnosť bez neustáleho nutkania novinárov byť politicky angažovaný. Verejnosť však má právo dozvedieť sa, čo všetko sa za fasádou reforiem vo verejnoprávnych médiách v nedávnej minulosti dialo. Hlavnú ťarchu konfrontácie by mali prebrať súkromné médiá. STV a SRo by mali slúžiť ako nezainteresované subjekty, ktoré budú zverejňovať informácie (i odhalenia), ktorými sa potom v mediálnom priestore bude pracovať. Ich relatívne otvorené propagandistické využitie by malo ležať na pleciach neštátnych masmédií. Pokiaľ ide o občiansku spoločnosť, mal by sa postupne zaviesť taký systém, ktorý by bral do úvahy vzťah medzi politickou silou združenia a množstvom jeho členov – teda jeho legitimitou. Je porušením politických práv občanov, ak akože občianske združenie s troma (zamestnanými) členmi disponuje desaťnásobne väčším rozpočtom ako odborový zväz s 1 500 členmi. Potom je zrejmé, že to nie je nezávislé združenie občanov na presadzovanie legitímnych občianskych, ale lobingová agentúra, ktorá netransparentne obhajuje záujmy niekoho iného. Takéto systémové opatrenia by však mali byť len prvým krokom novej moci. Na ich základe by sa mala usilovať odhaľovať pravdu, ktorú sa predošlá moc úspešne usilovala pred verejnosťou zatajiť. Politická orientácia novinárov a majiteľov médií či záujmy vplyvných inzerentov nemôžu byť prekážkou. Množstvo informácií, ktoré boli pred slovenskými občanmi zatĺkané treba podať tak, aby ľudia mohli pochopiť súvislosti tohto zavádzania s mocenskými záujmami Dzurindovho režimu. Aby, ak sa opäť vráti, dokázali ľudia prehliadnuť jeho nástroje, ktoré používal na manipuláciu verejnej mienky, na vytváranie zdania, že napredujeme, že sme pluralistickou demokratickou krajinou s rovnakým politickým vplyvom každého občana. Tým sa vytvoria podmienky na hlbšie demokratické zmeny. To je maximum, čo sa teraz dá dosiahnuť. A v podstate to nie je málo. Ak by Ficova vláda splnila len tento cieľ (a je možné, že naozaj len ten splní), dalo by sa povedať, že bola v podstate úspešná. Autor je študent politológie