Anastasio Somoza García, nikaragujský diktátor a zakladateľ politickej dynastie, zaslúži si v tejto knihe čelné čestné miesto, lebo údajne to bol on, kto inšpiroval amerického prezidenta Franklina Delano Roosevelta k vysloveniu slávnej vety: „Áno, je to bastard, ale náš bastard.“
Najstarší z dynastie Somozovcov plne zodpovedal tomuto označeniu, lebo bol v tom čase prvý na zozname najchamtivejších diktátorov sveta a zároveň najvernejší spojenec USA v regióne Strednej Ameriky. Bol to pohotový a ochotný vykonávateľ želaní Washingtonu, ba niekedy to vyzeralo tak, že vie vycítiť aj nevyslovené myšlienky a túžby, aby ich vzápätí realizoval.
Pochádzal z rodiny bohatého pestovateľa kávy, ale nemožno povedať, že by príslušenstvo k tejto rodine a rozsah jej majetku boli v tom čase aj zárukou, aby sa pretlačil do spoločenskej elity v krajine. Ukázalo sa to potom, keď odišiel študovať do Philadelphie na tamojšiu prestížnu obchodnú akadémiu – Peirce School of Business Administration. Počas pobytu v USA sa totiž zoznámil s krajankou, študentkou Salvadorou. Lenže Salvadora pochádzala z bohatej nikaragujskej rodiny Debayle Sacasa a jej členovia neboli presvedčení o tom, že Anastasio, syn akéhosi pestovateľa kávy z nejakého provinčného mestečka San Marcos, je pre ňu tá správna partia. V roku 1919 sa síce zosobášili, ale prvé kroky čerstvého absolventa prestížnej obchodnej akadémie v reálnom živote dali za pravdu skeptikom, ktorí pochybovali o Anastasiovi a jeho podnikateľských schopnostiach.
Anastasio Somoza odštartoval svoju kariéru podnikateľa ako predavač ojazdených aut a ak máme veriť niektorým životopiscom, aj ako inšpektor verejných záchodov. Členom rodinného klanu Debayle Sacasa sa teda nemožno čudovať, keď pochybovali o správnosti Salvadorinej voľby. Zrejme čoskoro aj sám prišiel na to, že poctivou prácou nezbohatne, preto začal hľadať skratku k peniazom a sláve. Dal sa na politiku. Vtedy sa ukázalo, že manželstvo so Salvadorou bola pre neho dobrá voľba, lebo mu poskytlo aj prvé vhodné kontakty vo svete vysokej politiky.
Stredná Amerika ako zadný dvorček USA
Na tomto mieste sa patrí urobiť krátky exkurz do histórie. USA považovali Latinskú Ameriku tradične za sféru svojho vplyvu a pokiaľ ide o Strednú Ameriku, dokonca za svoj zadný dvorček. Každý bežný Američan, majiteľ rodinného domčeka, má jasnú predstavu, čo znamená pojem „backyard“. Ak malá záhradka pred domom je vystavená skôr zraku okolia, zadný dvorček s hojdačkou a pieskoviskom pre deti a kôlňou na náradie a s miestom na grilovanie tvorí intímnejšiu časť, ktorá nie je určená zraku nepovolaného. Tomu prispôsobuje Američan aj svoj politický postoj, keď počuje, že zadný dvor USA je v nebezpečenstve. Preto Washington už v roku 1909 podporoval rebéliu proti nikaragujskému prezidentovi Jose Santosovi Zelayovi, lebo bol dlhodobo a tvrdošijne odporcom politiky USA v regióne, ktorý Washington považoval za svoj zadný dvorček.
Šiesteho decembra 1909 sa 400 mužov námornej pechoty USA vylodilo na pobreží pod zámienkou, že prichádzajú chrániť životy amerických občanov a ich majetok. Táto zámienka sa potom stala častou zásterkou zasahovania USA do vývoja v početných krajinách. Po víťazstve rebelov sa roku 1910 prezidentom stal generál Juan José Estrada Morales. Lenže v máji 1911 dal Estrada uväzniť svojho ministra vojny, a to sa znepáčilo dôstojníkom. Preto sa musel uchýliť na ambasádu USA a potom utiecť z krajiny, ponechajúc vládu v rukách viceprezidenta Adolfa Díaza Resinosa. V auguste 1912 vyslali Spojené štáty do krajiny opäť svoju námornú pechotu, aby podporili konzervatívnu vládu svojho prívrženca Díaza. Tento ich chránenec zrejme nemal doma silné pozície, lebo námorná pechota tam musela ostať až do roku 1925, keď ju odvolal prezident Calvin Coolidge. Po jej odchode prepukli v Nikarague opäť politické šarvátky a tak o deväť mesiacov sa námorná pechota vrátila, aby tam ostala ďalších sedem rokov.
Somozov nástup do politiky
Práve v tom čase nastalo v krajine ďalšie búrlivé obdobie a bola to prvá príležitosť pre Anastasia Somozu, aby sa zapojil do prezidentskej kampane Juana Bautistu Sacasu, ktorý bol strýkom jeho manželky. Sacasa bol viceprezidentom počas predchádzajúcej administratívy prezidenta Bartoloméa Martíneza, ale toho odporcovia v roku 1925 zvrhli a musel utiecť. Pod záštitou námornej pechoty USA si preto strýko Sacasa začal roku 1926 uplatňovať ústavný nárok na post prezidenta. Ani prvé Somozove kroky vo sfére vysokej politiky neboli príliš úspešné. Velil jednotke, ktorá bola na strane manželkinho strýka, lenže vládne sily oddiel obkolesili, rozprášili a on sa musel niekoľko dní skrývať. Na verejnosti sa objavil až potom, keď dostal milosť, lebo USA naliehali na dohode znepriatelených strán v snahe zabezpečiť si v tomto svojom zadnom dvore konečne pokoj a poriadok.
Washington sa teda rozhodol zahrať úlohu sprostredkovateľa medzi znepriatelenými skupinami a práve vtedy sa po prvý raz ukázali Somozove prednosti. Jeho dobrá angličtina, znalosť pomerov v USA a bezprostredný kontakt na manželkinho strýka – potenciálneho prezidenta, urobili z neho osobu zapojenú priamo do rozhovorov na najvyššej úrovni za prítomnosti sprostredkovateľa zo Spojených štátov. Profesor medzinárodných vzťahov Anthony Lake, ktorý počas administratívy prezidenta Jimyho Cartera pôsobil ako riaditeľ odboru politiky plánovania na Ministerstve zahraničných vecí USA, vo svojej knihe Somoza Falling (Somozov pád), o tomto prvom členovi dynastie napísal: „Šarmantný a priateľský Somoza bol viac ako úhľadný pätolízač. Mal mazaný talent pre politické manévrovanie, vykalkulovanú trpezlivosť a jasné ambície.“ Okrem toho sa Anastasio už veľmi dobre pohyboval vo vysokej spoločnosti a navyše, bol aj dobrý tanečník. Niekoľko slov zašepkaných do správneho ucha za zvukov vášnivého tanga dokáže niekedy viac ako tucet diplomatov za rokovacím stolom. Anastasio stúpal hore. Preto nečudo, že keď manželkin strýko Sacasa v roku 1933 konečne zaujal post prezidenta, americký veľvyslanec Matthew Hanna ho presvedčil, aby menoval Somozu do čela Národnej gardy. Pre USA to bola záruka, že situácia sa im nevymkne z rúk, ako mnohokrát v posledných dvoch desaťročiach. Aj na to mal dobré predpoklady. Ako poznamenal na jeho adresu citovaný profesor Lake, „slabý charakter nikdy nebol zakladateľom dlho trvajúcej a bohatej dynastickej diktatúry v Latinskej Amerike. A teraz, v roku 1933, mal viacej ako osobné kvality. Mal Národnú gardu.“ Až pomocou nej mohol naplno prejaviť svoj pravý charakter a svoje politické ambície.
Garda pôvodne vznikla ako milícia vycvičená a vyzbrojená USA. Jej cieľom bolo obmedzovať a vyrovnávať vplyv rozličných súkromných armád, ktoré si vybudovali jednotlivé politické skupiny počas ich dlhoročného boja o moc v krajine. Keď sa Somoza stal jej šéfom, ostal v Nikarague už len jeden nespokojný generál. Bol to Augusto César Sandino.
Večný rebel Augusto Sandino
Sandino tvoril spočiatku jedno z liberálnych krídel bojujúcich politických frakcií, ale po dosiahnutí dohody v júni 1927 sa naďalej odmietal podrobiť vláde, lebo jeden z cieľov, kvôli ktorým sa chopil zbrane ostával ešte nesplnený – prekážala mu prítomnosť námornej pechoty USA. Táto jeho požiadavka urobila z neho ľudového hrdinu, najmä keď sa k nej pridali aj činy hodné povestného Robina Hooda. Pamätným sa stal prípad z novembra 1927, keď americké lietadlo konečne vypátralo, že Sandinova armáda sa ukrýva vysoko v horách. Námorná pechota sa po dlhom pochode a rozličných štrapáciách konečne dostala na základňu rebelantov, ale namiesto Sandina a jeho verných tam našla iba slamou vypchaných panákov s povestnými sombrerami na hlavách.
Prezident Franklin Delano Roosevelt prišiel po nástupe do úradu s politikou dobrého susedstva a to znamenalo, že základne USA nemajú na území dobrých susedov čo hľadať. Preto 2. januára 1933 skončila v Nikarague svoje poslanie aj námorná pechota. Sandino tak stratil posledný dôvod na odboj a súhlasil s prímerím. Sľúbil, že jeho vojaci zložia zbrane, ale pod podmienkou, že dostanú amnestiu a vláda im pridelí pôdu v odľahlej časti krajiny, kde mohli experimentovať s družstevníctvom.
Na základe prísľubu sa v Manague 16. februára 1934 začali rozhovory medzi Sandinom a novým prezidentom Sacasom. Po necelom týždni dosiahli obe strany želateľný kompromis. Keď sa veci vyvíjali najlepšie, 21. februára cestou z rokovania zastavila Sandinovo auto patrola Somozovej Národnej gardy, odviedli ho do poľa a tam zastrelili. Následne dal Somoza zlikvidovať aj Sandinových prívržencov a zhabal im aj pôdu, ktorú im pridelil prezident Sacasa. Somoza ešte netušil, že práve stvoril ľudového hrdinu, ktorý sa mu bude pomstievať aj po smrti.
Prezident Sacasa nastúpil do úradu, keď sa v Nikarague naplno prejavili následky svetovej hospodárskej krízy. Zahraničný obchod stagnoval, životná úroveň klesala a ak niečo silnelo, bola to korupcia. Somoza dospel k názoru, že prezident svoju úlohu nezvláda. Strýko – nestrýko, v júni 1936 prinútil Sacasu rezignovať a do riadnych decembrových prezidentských volieb ho nahradil politik Liberálnej strany Carlos Alberto Brenes. V následných voľbách zvíťazil už, samozrejme, Anastasio Somoza a 1. januára 1937 sa ujal úradu prezidenta. Tak sa začala éra vlády dynastie Somozovcov, až kým v roku 1979 nedospela k svojmu smutnému koncu.
Somoza v úlohe diktátora
Somoza sa veľmi rýchle vžil do úlohy diktátora. Zmenil ústavu, obmedzil moc politických strán, ktoré ostali len na to, aby vylepšovali imidž režimu. Národnú gardu využíval ako mocenskú základňu. Jej členov si zaviazal tým, že im umožnil brať úplatky. Neskôr im povolil spravovať herne, dozerať na prostitúciu a dokonca mali pod palcom aj pašovanie. Dokázal korumpovať aj opozíciu, a to tak, že jej najvplyvnejším prívržencom dával pozície v štátnej správe, čím si zabezpečil ich mlčanie.
Samozrejme, že najvýznamnejšie miesta v krajine obsadili členovia rodiny Somozovcov a ich blízki priatelia. Previazanosť rodín a pozícií v štáte počas dynastie Somozovcov sa dá dobre vystopovať, lebo v španielsky hovoriacich krajinách je zvykom dávať deťom mená nielen po otcovi, ale druhé aj po matke. Preto vo vysokých vládnych pozíciách, v Národnej garde a v diplomacii sa to hemžilo takými priezviskami, ako Somoza, Debayle, Sacasa a García. Podľa niektorých zdrojov si počas prvých troch rokov v úrade Somoza nahonobil majetok vyše tri milióny dolárov. Ďalšie milióny už potom pritekali ľahšie a oveľa rýchlejšie.
Somozu by istotne veľmi rýchlo stihol osud mnohých predchádzajúcich prezidentov, keby si svoje postavenie nepoistil predovšetkým vo Washingtone. V Nikarague sa mu podarilo nastoliť pokoj, a to Spojeným štátom vyhovovalo. Navyše, vždy podporoval politiku USA v regióne a ochotne im umožnil, aby používali územie krajiny na medzinárodné operácie, ba dokonca sa do nich aj zapájal. Keď bol prezident Roosevelt v roku 1940 znovuzvolený, Somoza vyhlásil v Nikarague dvojdňový sviatok. Jeho oddanosť USA sa prejavila najmä počas vojny. Po útoku na Pearl Harbor v roku 1941 vyhlásil vojnu krajinám Japonsku, Nemecku a Taliansku dokonca skôr, ako tak urobili samotné Spojené štáty. Ešte šťastie, že váhanie Kongresu USA so vstupom do vojny netrvalo dlho, ostal by v tom sám. Po vyhlásení vojny išiel tak ďaleko, že okamžite dal skonfiškovať majetok malej, ale ekonomicky vplyvnej nemeckej komunity. Zhabaný majetok potom vláda predala za nízke ceny Somozovi a jeho rodine.
Svetová vojna pomohla oživiť hospodárstvo krajiny, ale najväčší zisk z toho mal Somoza. Prezident sa stal najväčším vlastníkom pôdy v Nikarague. Vlastnil 51 dobytkárskych fariem a 46 kávových plantáží, ako aj niekoľko cukrovarov a liehovarov. Presadil zákon zakazujúci dovoz niektorého tovaru, ale zároveň prostredníctvom Národnej gardy organizoval pašovanie tohto nedostatkového tovaru, ktorý sa potom predával v jeho obchodoch. Podieľal sa aj na braní úplatkov z ilegálnych herní, prostitúcie a pálenia alkoholu. Mal monopol na vývoz hovädzieho dobytka. Ak za prvé tri roky vládnutia nahonobil majetok iba v hodnote skromných troch miliónov dolárov, koncom druhej svetovej vojny sa jeho majetok odhadoval už na 400 miliónov dolárov. V Latinskej Amerike sa v tom čase stala populárnou pieseň, v ktorej sa spievalo, že Somoza je najväčší chudák, lebo má iba jednu farmu. Je ňou celá Nikaragua.
Pochybnosti vo Washingtone
Po skončení druhej svetovej vojny USA stratili dôvod zatvárať oči nad Somozovými prechmatmi, nútili ho, aby dodržal aspoň základné princípy ústavnosti. Prezident Harry Truman, ktorý nastúpil do Bieleho domu po náhlej Rooseveltovej smrti, začal klásť dôraz na demokraciu a dodržiavanie zákona. Námestník štátneho tajomníka USA Nelson Rockefeller už 1. augusta 1945 varoval nikaragujského veľvyslanca, že Somozova snaha o ďalšie znovuzvolenie môže vážne ovplyvniť vzťahy medzi oboma štátmi.
Diktátor vycítil, že nastal čas urobiť určité ústupky, preto jeho Národná liberálna strana (PLN) nominovala ako kandidáta do volieb prezidenta Leonarda Argüella. Somoza ostal naďalej veliteľom Národnej gardy a pomocou nej sa postaral o zvolenie svojho kandidáta. Lenže Argüello už krátko po nástupe do úradu 1. mája 1947 sa snažil konať nezávisle a zároveň chcel obmedziť moc Národnej gardy a Somozov vplyv na národné hospodárstvo. Preto už mesiac po nástupe nového prezidenta Somoza zorganizoval prevrat a za hlavu štátu vymenoval manželkinho strýka Benjamína Lacayu. To bolo už veľa aj pre USA, preto Washington odmietol uznať novú vládu. Somoza dal zvolať ústavodarné zhromaždenie a to ustanovilo za prezidenta ďalšieho člena rodiny, Somozovho starnúceho strýka Víctora Manuela Román y Reyes. Strýkov vek bol rozhodujúci, lebo nemal to byť kandidát, ktorý zotrvá v prezidentskom kresle dlhý čas. Strýko podľa očakávania čoskoro zomrel a ďalšie mimoriadne voľby v roku 1950 už vyhral bez problémov Somoza.
Vynára sa otázka, čo to boli za voľby, keď umožňovali diktátorovi udržať sa bez problémov na najvyššom poste. Odpoveď možno nájsť v španielskom slove „la magnífica“. Každý volič, ktorý preukázateľne dal hlas Somozovi alebo jeho kandidátovi (a volebná komisia sa o tom presvedčila okamžite), dostal po odvolení dokument nazvaný La Magnífica. V španielčine je to zároveň modlitba – akýsi amulet, ktorú veriaci katolíci nosili so sebou, lebo ich vraj ochráni pred akýmkoľvek zlom. A La Magnífica pochádzajúca od Somozu dokázala naozaj zázraky. Ak niekto chcel pracovať v úrade alebo v niektorom z početných Somozových podnikov, mohol sa preukázať týmto dokumentom. Ak ho nemal, jeho šance na zamestnania boli nulové.
Somoza a studená vojna
Patrí sa dodať, že to bolo opäť obdobie, keď sa politikom typu Anastasio Somoza začalo dariť. V čase jeho eskamotérskych trikov s ústavou a voľbami prepukla naplno studená vojna a v medzinárodnej politike sa do popredia dostávali iné hodnoty. Politická stabilita sa opäť stala dôležitejšia ako sloboda a demokracia. V prostredí studenej vojny už Nikaragua a jej Národná garda bola navyše vnímaná ako bašta proti hroziacemu komunizmu. Diktátor opäť včas vycítil zmenu a nová ústava, ktorú inicioval, dostala taký antikomunistický obsah, ako snáď žiadna iná na svete. V roku 1950 George Kennan, autor „politiky zadržiavania“, ktorú USA realizovali na začiatku studenej vojny, povedal na stretnutí veľvyslancov akreditovaných v Latinskej Amerike: „Je lepšie mať silný režim pri moci, ako liberálnu vládu, ak tá je zhovievavá, uvoľnená a prelezená komunistami.“
V marci 1953 veľvyslanectvo USA v Managui poslalo do Washingtonu telegram, v ktorom upozornilo na „strategickú dôležitosť Republiky Nikaragua nie iba pre obranu hemisféry, ale aj v súvislosti so šírením komunizmu z Guatemaly“. Preto veľvyslanectvo odporúčalo obnoviť Nikarague vojenskú pomoc. Dôvodom sa stal fakt, že vláda Jacoba Arbenza Guzmána v Guatemale legalizovala komunistickú stranu a pohrozila, že znárodní majetok americkej spoločnosti United Fruit Company. Nikaragua teda dostala vojenskú pomoc a Somoza ochotne vysielal svoje jednotky do blízkeho okolia, keď bolo treba hasiť nejaký revolučný požiar. Tak ako v roku 1954, keď jeho armáda pomáhala USA zvrhnúť legálnu vládu v Guatemale.
Diktátor zároveň pokračoval v hromadení majetku. Založil obchodnú lodnú spoločnosť, niekoľko textiliek, vlastnil aerolínie a kontajnerový prístav neďaleko Managuy, ktorý vzhľadom na svoju vrodenú skromnosť pomenoval Puerto Somoza. Diktátor sa nechal vymenovať za riaditeľa železnice a potom ju využíval na prepravu svojho tovaru a úrody. Samozrejme, že zadarmo. Priemysel, ktorý už nemohli alebo nevládali využívať členovia rodiny, ako bane a ťažbu dreva, prenajali zahraničným, väčšinou americkým spoločnostiam za tučný podiel na zisku.
Spolu s jeho majetkom a kultom osobnosti rástla aj obava o vlastnú bezpečnosť. Strach z atentátu sa vystupňoval potom, keď odhalil, že aj vnútri Národnej garde rastie nespokojnosť s jeho politikou a bohatnutím. V roku 1954 prežil jeden skutočný pokus o atentát. Preto vo vlastnej rezidencii vybudoval ešte ďalší mimoriadne chránený komplex, kde sa o jeho bezpečnosť starala osobitná ochranka nepodliehajúca Národnej garde.
V roku 1955 prišla na rad ďalšia účelová zmena ústavy, aby mohol opäť kandidovať. Krátko po vyhlásení nominácie v meste León, 21. septembra 1956 ho päťkrát strelil do pŕs mladý 27-ročný básnik a hudobník Rigoberto López Pérez. Atentátnika okamžite zabila Somozova ochranka. Básnik López zanechal svojej matke list, ktorý mal byť otvorený v prípade jeho smrti. „Čo som urobil je moja povinnosť, ktorú už každý skutočný Nikaragujčan mal urobiť dávno predtým.“
Diktátorove zranenia sa ukázali ako smrteľné. O osem dní po atentáte zomrel v americkej nemocnici v Panamskej prieplavovej zóne. Po prezidentovej smrti si jeho synovia rozdelili moc v krajine. Najstarší syn Luis Somoza Debayle, v USA vyštudovaný inžinier, nastúpil na post prezidenta. Jeho mladší brat Anastasio Somoza Debayle, absolvent prestížnej americkej vojenskej akadémie West Point, zaujal miesto šéfa Národnej gardy. Atentát na otca sa stal zámienkou, aby sa vysporiadali s opozíciou. Zaviedli cenzúru a zrušili aj zvyšok občianskych slobôd, ktoré ich otec nechal ako vhodný ornament na skrášlenie svojej diktatúry.
Foto: historiamundo.com
