Vďaka minulotýždňovej návšteve premiéra Roberta Fica v Čínskej ľudovej republike sa „Ríša stredu“ na pár dní stala predmetom záujmu slovenských médií a o slovo sa prihlásili aj mimovládne organizácie. Predseda vlády už pred odchodom do východnej Ázie kládol dôraz na ekonomický rozmer návštevy – intenzívna politická podpora pre potenciálnych slovenských exportérov a ambícia prilákať na Slovensko čínskych investorov. Problematika ľudských práv sa tak dostala do úzadia, napokon nie po prvý raz pri návšteve (nielen) slovenských politických predstaviteľov v Pekingu, keďže je pre čínskych predstaviteľov mimoriadne citlivá. Medzi jeden zo základných princípov čínskej zahraničnej politiky od päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia patrí, že sa nesmie zasahovať do vnútorných záležitostí – a oblasť ľudských práv oficiálni čínski predstavitelia za vnútornú záležitosť pokladajú. Už od založenia Čínskej ľudovej republiky (ČĽR) roku 1949 je pre čínske stranícke a politické vedenie charakteristické, že hľadá vlastnú cestu politických a ekonomických reforiem, v zahraničnopolitickej oblasti presadzuje vlastné záujmy a odmieta preberať cudzie vzory. Táto čínska cesta so svojimi tragickými kapitolami (obdobie tzv. kultúrnej revolúcie) i pozitívami (politika ekonomických reforiem a otvárania svetu roku 1979) viedla v zahraničnopolitickej oblasti ku konfliktu so Sovietskym zväzom na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov aj k zbližovaniu so Spojenými štátmi americkými v 70. rokoch. Navyše vo vzťahu k zahraničiu, najmä k bývalým koloniálnym veľmociam v Číne – Veľkej Británii, Francúzsku, Spojeným štátom – hrajú svoju úlohu aj (do istej miery režimom umelo živené) historické reminiscencie. Obdobie druhej polovice devätnásteho a začiatku dvadsiateho storočia predstavuje v očiach Číňanov éru poníženia zo strany západných veľmocí, ktoré počnúc ópiovými vojnami od roku 1839 získavali v Číne čoraz väčší politický a hospodársky vplyv. Pri založení ČĽR tvorilo súčasť rétoriky predstaviteľov Komunistickej strany Číny aj vybudovanie novej sebavedomej Číny, ktorá bude rešpektovanou regionálnou politickou i ekonomickou veľmocou. A tento argument je dôležitý aj pre legitimizáciu súčasného vedenia. Dialóg, či rituálne tance Vývoj v Číne po roku 1949 dokumentuje, že akékoľvek politické zmeny či ekonomické reformy neboli výsledkom vonkajšieho tlaku, ale iniciovali ich čínski predstavitelia. Nemožno preto očakávať, že keď sa bude pranierovať čínske vedenie za prečiny voči ľudským právam, automaticky to povedie k nejakým hmatateľným výsledkom. V bilaterálnych vzťahoch s Čínou sa otázka ľudských práv začala tematizovať najmä koncom osemdesiatych rokov – po skončení studenej vojny a po brutálnom potlačení demokratizačného hnutia v júni 1989. Táto agenda mala významné miesto najmä v americko-čínskych vzťahoch. Už deväťdesiate roky však ukázali, že Clintonova administratíva pri vzťahoch s Čínou postupne odsúvala problematiku ľudských práv do úzadia, podobne ako teraz aj súčasná administratíva. Bolo to jednak v záujme posilnenia hospodárskych kontaktov a neskôr aj riešenia otázok regionálnych (situácia na Kórejskom polostrove) či globálnych (vojna proti terorizmu). Dilemu ľudské práva verzus ekonomické záujmy neriešil teda len slovenský premiér, ale aj významnejší hráči medzinárodnej politiky a predstavitelia väčších ekonomík, ako je slovenská. Ako konštatuje aj správa o situácii ľudských práv v ČĽR roku 2006, ktorú vypracovala mimovládna organizácia Human Rights Watch, dialóg o ľudských právach sa navyše pri kontaktoch s čínskym prezidentom Chu Ťin-tchaom či premiérom Wen Ťia-paom pri ich návštevách v Spojených štátoch amerických alebo na summite EÚ – Čína v Helsinkách premenil na akési rituálne tance a nevychádzal z principiálnych zahraničnopolitických postojov. Bol skôr výsledkom tlaku opozície, lobistov alebo mimovládnych organizácií v domovských krajinách. Všeobecné výzvy dodržiavať ľudské práva sú však len prázdnym gestom a čínska strana ich tak bezpochyby aj interpretuje. Dialóg o ľudských právach s čínskym vedením je však potrebný. Zahraniční partneri by sa mali sústrediť na konkrétne čiastkové okruhy ľudskoprávnej problematiky a ponúknuť Číne svoje skúsenosti. Ponuka odbornej spolupráce pri príprave zákona o súkromnom vlastníctve, ktorú po návrate z tejto krajiny prezentoval premiér Fico, nepatrí k najpálčivejším otázkam ľudských práv. Na druhej strane to však možno to vnímať aj ako úsilie viesť konštruktívny dialóg a pokúsiť sa identifikovať konkrétnejšie okruhy spolupráce, keďže v Číne prebieha reforma súdnictva a právneho systému (tu ponúklo svoju pomoc napríklad aj Nemecko). V tejto súvislosti je aktuálna napríklad ratifikácia Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ktorú čínsky parlament odsúva. Slovensko ako krajina bez koloniálnej minulosti či iných historických bremien vzájomných vzťahov by tiež mohlo zohrať pozitívnu úlohu – berúc však vždy do úvahy reálne zahraničnopolitické postavenie a odborný potenciál. Bez demokratických tradícií Na problematiku situácie ľudských práv v Číne sa dá hľadieť dvojakou optikou: podľa optimistickej verzie možno konštatovať, že od konca sedemdesiatych rokov takmer kontinuálne pokračuje trend rozširovania osobnej slobody aj v takých oblastiach, ako je sloboda vierovyznania, sloboda prejavu či sloboda združovania. Čínske médiá referujú o zneužívaní moci na lokálnej úrovni, pranierujú korupciu (minulý rok v septembri z korupcie a zneužitia moci obžalovali Čchen Liang-jüa, predsedu straníckej organizácie v Šanghaji, najvýznamnejšom ekonomickom centre Číny), angažujú sa ekologickí aktivisti a formuje sa aj mimovládny sektor. Pesimistická verzia poukazuje na istý rozpor medzi dynamickým tempom a zásadným charakterom ekonomických zmien a opatrným zavádzaním zmien politických. V prípade reálneho či potenciálneho ohrozenia mocenského monopolu a spoločenskej stability je štát pripravený využiť proti vybraným skupinám obyvateľstva, napríklad proti stúpencom náboženského hnutia Fa-lun-kung, tibetským aktivistom, ujgurským nacionalistom či priveľmi kritickým novinárom svoje represívne zložky. Ani výmena politických generácií na kľúčových miestach straníckej a štátnej hierarchie zatiaľ neviedla k reálnym úvahám o možnosti existencie opozičných strán či usporiadania slobodných volieb. Oficiálni predstavitelia sa odvolávajú jednak na špecifické kultúrne tradície Číny, ktorá nepoznala koncepciu individuálnych práv – dvojtisícročná štátna ideológia, konfucianizmus, kládla dôraz na záujmy kolektívu a štátu. Čína nemala nijakú praktickú skúsenosť s parlamentnou demokraciou ani pred rokom 1949. Aj komplikovaný vývoj v Čínskej republike na Tchaj-wane, kde sa demokratizačný proces začal až koncom osemdesiatych rokov, ilustruje, že cesta čínskych politických reforiem je tŕnistá a pomalá. Čínska strana zároveň kladie dôraz na sociálne a ekonomické práva, argumentujúc, že vzhľadom na nízku životnú úroveň vidieckeho obyvateľstva je v tejto fáze vývoja nevyhnutné zabezpečiť v prvom rade právo na dôstojnú existenciu jednotlivca. Čína sa nachádza v procese obrovských ekonomických a spoločenských zmien, ktoré sa politické elity usilujú regulovať a kontrolovať v záujme zachovania vlastnej moci. Ďalšie politické reformy a zlepšovanie ochrany ľudských práv nebudú dôsledkom naliehavých apelov zahraničných predstaviteľov, no predstavitelia Európskej únie by pre ekonomické záujmy nemali rezignovať na hľadanie zmysluplných foriem dialógu s Čínou ani v týchto citlivých otázkach. Autor je sinológ a tibetológ
