Čína a India: veľké rozdiely

Zdá sa, že Čína a India sú vo svetovej ekonomike veľkou témou. Medzinárodná tlač takmer obsesívnym spôsobom informuje o tom, ako ich súčasný rast povedie k „ázijskému storočiu“. Okrem podobnosti, pokiaľ ide o veľkosť populácie a územia (a teda ekonomického potenciálu), sú obe krajiny prirovnávané aj ako „príklady úspechu“: rozvojové krajiny, ktoré očividne profitujú z globalizácie, majú relatívne vysoký a stabilný rast po viac ako dve desaťročia a značnú diverzifikáciu ekonomiky. Silná obsesia Čínou existuje aj v Indii. Vysoký ekonomický rast a štrukturálna transformácia v Číne nie sú vnímané len zo závisťou, ale sú používané aj ako ospravedlnenie ľubovoľnej ekonomickej politiky. Niektorí tak tvrdia, že súčasný čínsky ekonomický úspech je výsledkom liberalizácie a otvorenosti zahraničnému obchodu a investíciám. Iní zas poukazujú na ranú komunistickú históriu s pozemkovou reformou a egalitárnou politikou, ktoré vytvorili potrebný základ pre všetky nasledujúce zmeny. V zahraničnej literatúre sú tieto ekonomiky často považované za dosť podobné, pokiaľ ide o potenciál rastu a iné oblasti. V skutočnosti však medzi nimi existujú podstatné rozdiely, v dôsledku ktorých sú tieto prirovnania umelé a ktoré znamenajú, že jednotlivé politiky nemožno vyťahovať z kontextu konkrétnej krajiny a aplikovať ich s rovnakým výsledkom v inej. Povaha ekonomiky Prvým podstatným rozdielom je povaha samotnej ekonomiky, inštitucionálne podmienky, v rámci ktorých sú formulované a implementované politiky. India by mohla byť donedávna charakterizovaná ako tradičná „zmiešaná ekonomika“ s veľkým súkromným sektorom. Je to teda stále kapitalistická trhová ekonomika so súvisiacou tendenciou k nedobrovoľnej nezamestnanosti. Štát má teda okrem rozvojovej funkcie aj úlohu vytvárať makroekonomickú politiku posilňujúcu dopyt (ktorá je spoločná pre kapitalistické ekonomiky). Čína je, naopak, vo veľkej miere riadená ekonomika, ktorá mala donedávna veľmi malý súkromný sektor a len pred pár rokmi uznala právne možnosť vzniku domácej kapitálovej triedy. Počas celej „liberalizácie“ (od deväťdesiatych rokov) fungovali dôležité formy štátnej kontroly nad makroekonomickými procesmi, ktoré sa líšili od klasickej kapitalistickej makroekonomickej politiky. Aj v roku 2004 produkovali verejné firmy polovicu HDP a viac ako dve pätiny exportu. Štátna kontrola Kontrola domácej ekonomiky v Číne bola najvýznamnejšia z hľadiska finančného sektoru. V Indii je finančný sektor svojou štruktúrou typický pre „zmiešanú ekonomiku“ a ani znárodnenie bánk neviedlo k úplnej štátnej kontrole. Okrem toho finančná liberalizácia deväťdesiatych rokov zahŕňala postupnú dereguláciu a ďalší pokles štátnej kontroly. Finančný systém v Číne je však napriek nedávnej liberalizácii pod silnou kontrolou štátu. Štyri hlavné štátne banky realizujú väčšinu transakcií v ekonomike a čínske úrady využívajú kontrolu nad finančnými tokmi na reguláciu množstva pôžičiek (a tým kontrolu ekonomického cyklu) a ich poskytovanie prioritným sektorom. Mimorozpočtové oficiálne financie prispievajú viac ako polovicou k tvorbe kapitálu v Číne, čo spolu s priamymi platbami z rozpočtu predstavuje takmer dve tretiny celkovej miery investícií. To znižuje potrebu konvenčných nástrojov fiškálnej a monetárnej politiky, aj keď Čína sa posúva k štandardnejšiemu modelu. Investície Tretím rozdielom je dramaticky vysoký rast HDP v Číne v porovnaní s miernejšou expanziou Indie. Čínska ekonomika rastie dva a pol desaťročia priemernou rýchlosťou 9,8 percenta, pričom v Indii je to 5 – 6 percent. Vyšší rast v Číne je dôsledkom štvrtého rozdielu – omnoho vyššej miery investícií. Miera investícií v Číne (v pomere k HDP) sa za posledných 25 rokov pohybovala medzi 35 a 44 percentami, v Indii medzi 20 a 26 percentami. Rozdiel tvoria hlavne investície do infraštruktúry – v Číne predstavovali v deväťdesiatych rokoch 19 percent HDP, v Indii 2 percentá. Niekedy sa tvrdí, že Čína má vysokú mieru investícií vďaka zahraničnému kapitálu – v súčasnosti je druhým najväčším príjemcom priamych zahraničných investícií na svete. Tie však od roku 1990 tvoria len asi 3 – 5 percent HDP, na vrchole ich prílevu až 8 percent. V poslednom čase prítok kapitálu vôbec nezvyšoval domácu úroveň investícií, ale len vnútorné rezervy, ktoré rástli o 100 miliárd dolárov ročne. Štruktúra ekonomiky Pokiaľ ide o ekonomickú diverzifikáciu a štrukturálne zmeny, Čína sa vydala „cestou klasickej industrializácie“ a za posledných 25 rokov prechádzala od základných výrobných aktivít k zložitejším. Priemyselný výrobný sektor zdvojnásobil svoj podiel na celkovom objeme pracovnej sily a strojnásobil podiel na outpute krajiny. Vzhľadom na veľkosť populácie a ekonomiky sa tak Čína stáva „továrňou sveta“. V Indii však z hľadiska outputu prevládol trend od poľnohospodárstva k službám, bez podstatného nárastu výrobného priemyslu. Štruktúra zamestnanosti zostáva odolná voči zmenám. Nárast zamestnanosti sa objavil v službách s veľmi vysokou i veľmi nízkou pridanou hodnotou. V jednom prípade tak odráža dynamiku, v druhom „útekové“ nízkoproduktívne zamestnanie. Zahraničný obchod Šiesty hlavný rozdiel existuje v oblasti obchodu. Čínsky rast exportu je omnoho rýchlejší a zahŕňa agresívne zvyšovanie podielu na medzinárodných trhoch. Zakladá sa na relokatívnom kapitále, ktorý je lákaný lacnou pracovnou silou, ale aj vynikajúcou a vysoko subvencovanou infraštruktúrou. Čínsky štát sa naviac stará o poskytovanie základných tovarov, ako je bývanie, jedlo a lacná doprava, čo zamestnávateľom v Číne ďalej znižuje cenu pracovnej sily. V Indii je jej nízka cena spôsobená nízkymi platmi a nie verejnými službami, a rozvoj infraštruktúry je minimálny. Neprekvapuje teda, že krajina nie je práve atraktívnou destináciou exportne orientovaných investícií. Vývoz nie je motorom indického rastu. Obchodnej politiky sa týka aj ďalší aspekt. V Číne vytvoril rast exportu pracovné miesta, ktoré zvýšili domácu zamestnanosť, nakoľko do roku 2002 prešla krajina omnoho menšou obchodnou liberalizáciou než väčšina rozvojového sveta. Rýchly rast zamestnanosti vo výrobnom priemysle tak nebol neutralizovaný jej poklesom v dôsledku krachu časti domáceho priemyslu spôsobeného medzinárodnou konkurenciou. V prípade Indie je to inak – nárast zamestnanosti v exportných sektoroch negoval jej pokles predovšetkým v malých podnikoch, ktoré nevydržali konkurenciu importov. Miera chudoby Rozdiel existuje aj v politike boja s chudobou. Čína je v nej omnoho úspešnejšia, keď podľa oficiálnych údajov žijú pod hranicou chudoby 4 percentá populácie, neoficiálne odhady uvádzajú 12 percent. V Indii je to omnoho viac, medzi 26 – 34 percentami. Čínsky úspech je možno pripísať viacerým príčinám. Do konca sedemdesiatych rokov sa komunistický štát sústreďoval na redistribúciu príjmov a krytie základných potrieb. Egalitárnejší systém tiež pomohol ekonomickému rastu, keďže vytvoril masový trh na spotrebné tovary. Redukcia chudoby sa v Číne koncentrovala do dvoch hlavných fáz: 1979 – 82 a 1994 – 96. Nárast cien poľnohospodárskych produktov vtedy zvýšil príjmy. V prvej fáze inštitucionálne zmeny umožnili roľníkom pestovať rozličné plodiny, čo podstatne zvýšilo produktivitu. Chudobu znížil i fakt, že čínsky rast bol. spojený s vytváraním pracovných miest. Až donedávna bola pozornosť zameraná hlavne na „ľudský rozvoj“ v Číne a verejné zdravotníctvo a školstvo. To zahŕňa desaťročnú školskú dochádzku i verejné služby na zabezpečenie výživy, zdravia a hygieny. V posledných rokoch sa však dôraz na túto oblasť znížil a služby boli vo väčšej miere privatizované. Výsledkom je zhoršenie pormienok, hlavne v niektorých oblastiach. Poskytovanie sociálnych služieb v Indii však bolo počas celého obdobia nedostatočné a od deväťdesiatych rokov sa vo vyjadrení na jedného obyvateľa ešte viac zhoršilo. Sociálne nerovnosti Pokiaľ ide o ekonomicko-sociálnu nerovnosť, v Číne viedol hospodársky rast hlavne k rozdielom medzi regiónmi. V Indii sú omnoho silnejšie vertikálne nerovnosti a rozdiely medzi mestom a dedinou. Čína sa pokúša tento problém riešiť politikmi, a to zmenami vo výške daní, vyššími verejnými investíciami do vnútrozemských a západných regiónov a zlepšením sociálnej politiky. V Indii upriamila pozornosť na znižovanie nerovností politická zmena, no proces je stále pomalý. To nás privádza k desiatemu veľkému rozdielu – politickému systému. Politická demokracia v Indii, ktorú možno považovať za pevne zakorenenú, aj keď sa zatiaľ nepremietla do všeobecného ekonomického zlepšenia, hrala svoju úlohu vo vytváraní podmienok pre zmätenejší, no menej extrémny vzor ekonomického rastu. Historická a potenciálne transformačná legislatíva, ako je zákon o zabezpečení zamestnania, mohli vzniknúť len vďaka politickým zmenám, ktoré umožnil demokratický systém krajiny. Budúcnosť Ak sa však pozrieme do budúcnosti, obe ekonomiky sa napriek spomínaným rozdielom prekvapujúco podobajú. Udržateľnosť súčasného vzoru ekonomickej expanzie v Číne je jednoznačne otázna. Rast sa zakladá na modeli „vysoký export – vysoká akumulácia“, ktorý vyžaduje trvalé zväčšovanie podielu na svetových trhoch a veľmi vysokú úroveň investícií. Pochybnosti o udržateľnosti tiež vyvoláva viera niektorých ľudí v Indii, že IT služby sa môžu stať motorom rastu. Podobné sú aj najdôležitejšie problémy oboch ekonomík – agrárna kríza a potreba vytvárať viac pracovných miest. Politika v oboch krajinách v poslednom čase zanedbáva verejný sektor. A tak je v oboch prípadoch podobné aj ponaučenie pre budúcu politiku – najprv sa treba venovať najzákladnejším veciam, a keď budú tieto veci vyriešené, ostatné oblasti rastu sa pravdepodobne dokážu „o seba postarať“. Článok bol uverejnený na portáli www.networkideas.org Medzititulky redakcia, redakčne upravené