Viete, že sa Rómovia umývajú zásadne pod tečúcou vodou? Sedenie vo vani považujú za špinavé, lebo je tam stojaca voda. Mŕtvym dávajú do hrobov veci, ktoré používali za života. Niektorí majú dokonca na cintoríne postavený malý dom s televízorom, či bicyklom. A prečo rómske ženy zväčša nosia dlhé sukne? Aby zbytočne nedráždili mužov.
Noviny prinášajú skoro každý deň titulky typu Ďalší exodus Rómov…, Róm ukradol…, Rómovia zabili… Zdá sa, že tieto negatívne správy na ľudí zaberajú. „Čo si predstavíte ako prvé pri pojme Róm?“ položila som v Bratislave otázku niekoľkým ľuďom na ulici. V odpovediach sa takmer všetci zhodovali. Keby taký konsenzus našli aj naši poslanci v parlamente, bola by to hotová idyla. Z miniankety vyplynulo, že Róm je „kradoš“, kriminálnik, loptoš…V poslednom čase sa z neho stal skúsený turista, čo má v malíčku krajiny, o ktorých sa mnohým iba sníva.
V zahraničí sú kleptomani iní Síce sa tvrdí, že bez vetra sa ani lístok na strome nepohne, no na základe určitej skupiny Rómov sa nedá posudzovať všetkých. Keby to bolo tak, znamenalo by to, že každý Slovák je nenažranec a kleptoman, pretože o nás je v zahraničí pre zmenu všeobecne známe, že pri švédskych stoloch stojíme dovtedy, kým nám z taniera a z príručných vreciek nepadá jedlo, a že si odnášame z hotela „suveníry“. Predstavte si, že prídete na dovolenku, prezradíte, odkiaľ ste, a ešte aj upratovačka vám dá najavo, že počet uterákov či kuchynských nožov má sedieť i po vašom odchode. Ako sa potom asi cítia tí Rómovia, ktorí sa usilujú žiť tak, ako najlepšie vedia, a predsa každodenne zápasia s predsudkami ostatných. Aj keď ich spája príslušnosť k jednému etniku, nájdete medzi nimi obrovské rozdiely. Tak isto ako medzi nami, „bielymi“. Rómovia sú rozličného pôvodu a líšia sa aj vzhľadom i spoločenským postavením. Tvoria síce jednu z najnižších sociálnych skupín, no sú medzi nimi i príslušníci vyšších vrstiev. Väčšina patrí k nevzdelaným, no pre zaujímavosť na Slovensku je najvyšší podiel vysokoškolsky vzdelávaných Rómov vo svete v pomere k nerómskym študentom.
Naď šága, van valami Hurbanovo je malé mesto na juhu Slovenska. Okrem Meteorologickej stanice, Hvezdárne či dobrého piva, človek rýchlo postrehne, že tu žije dosť Rómov. Nie veľmi veľa, ale mnoho na to, aby ste si ich všimli. A nie je možné si ich nevšimnúť, pretože sa nadmieru rozkrikujú. Ešteže im nie je rozumieť. Popri nich vždy pobehuje svorka ubrechaných bastardíkov. Naozaj zaujímavý pohľad, keď prejdú okolo vás. Ich oblečenie už zďaleka hýri farbami a takmer vždy tlačia pred sebou veľké detské kočiare, ktoré majú vystlané všeličím možným. Od „burzového“ tovaru, ktorý predávajú po domoch, až po suroviny na obed. A na tom všetkom tróni krásne decko. Alebo dve a niekedy aj tri sa tam natlačia. Rómovia majú krásne deti. Aspoň tí hurbanovskí. Dobre o tom vedia a aj to náležite využívajú. Často predávajú oblečenie a paradoxne následne si pýtajú malé oblečenie pre svoje deti. Keď u babky zadrnčí zvonec na bráne, sprevádzaný krikom, hneď všetci vieme, kto prichádza.
Párkrát sme im čosi dali a už sa u nás stali stálymi návštevníkmi. Hneď ako otvoríme dvere, spustia:
„Naď šága, van valami?“ (Veľkomožná, máte niečo?) Vždy sú takí úctiví, keď niečo potrebujú. Minule som tam vybehla s rožkom v ruke a Rómka ma prosí: „Dušička, daj aj deťom, aj ony sú hladné.“ Nato na mňa tie malé rozkošné potvory zamrkali veľkými okálmi a bolo to vybavené. Človek neodolá. Typický rómsky spôsob života ma vždy akosi fascinoval. Sú akoby z iného sveta. Zdá sa, že ich nič veľmi netrápi, nikam sa neženú (okrem Fínska), do ničoho sa nenútia. Akoby sa ich netýkal každodenný zhon a neustála honba za čímsi ako ostatných. Čítala som niekoľko kníh o ich pôvode, tradíciách a rituáloch. Preto som sa rozhodla, že ich navštívim a sama sa ich spýtam na všetko, čo ma zaujíma. Nebolo to také ľahké len tak k nim prísť, zazvoniť a povedať, že ste došli na kus reči.
Dvestotisícové nevesty Pri prvej návšteve som našťastie natrafila na milú rodinku. Síce domáca chvíľu váhala, no potom mi navrhla, aby som prišla o hodinu, lebo práve perie. Keď som sa neskôr vrátila a ona ma pozvala dnu, bola som milo prekvapená. Dom nevyzeral zvonka práve upravene. Nebol ani omietnutý, ale vo vnútri bol poriadok. Usadila ma v kuchyni a ja som konečne spustila hŕbu otázok. Ešte ako dieťa som raz bola svedkom rómskej svadby a v pamäti mi utkvela scéna, keď mladučká nevesta plakala a okolo nej sa asi otcovia mladomanželov na niečom dohadovali. Konečne sa mi naskytla príležitosť dozvedieť sa, o čo tam išlo.
„Otcovia asi vtedy ešte zjednávali cenu nevesty. Čím je dievča krajšie, tým je drahšie. Za najkrajšie si rodičia pýtajú aj 200 000 korún. A čím je škaredší ženích, tým viac musí zaplatiť. My si vlastne kupujeme ľudský život a zaň treba patrične zaplatiť,“ vysvetlila. „A u nás sa dievčatá vydávajú aj 14-15-ročné.“
„Nie je to priskoro?“ zhrozila som sa pri predstave, že teraz ako 17-ročná stojím už tretí rok pri šporáku a okolo mňa behajú malé decká.
„Je to tradícia, nepociťujeme to ako čosi výnimočné.“
Pozrela som na ňu. Má 38 rokov a štyri krásne deti, ktoré sa počas nášho rozhovoru handrkovali o to, kto jej bude sedieť na kolenách. Môj pohľad padol na jej ruku s malým tetovaním.
„Majú rómske ženy zvláštnu schopnosť čítať z ruky? Väčšina veštkýň sú cigánky,“ konštatujem.
Zasmiala sa: „Vymýšľajú si, no musia sa dajako živiť. A nikomu tým neublížia. Hovoria len samé pozitívne veci.“
„Vy to robíte?“ spýtala som sa.
„Nie. Tu to skoro nikto nerobí. Nik nedá prácu cigáňovi. S manželom som sa hlásila robiť do Technických služieb, do Lodeníc v Komárne, do pivovaru. Nechcú ma dať ani zametať chodníky. Posledný gadžo to môže robiť, no cigáňovi prácu nedajú.“
,,Myslíte si, že vás diskriminujú?“ „
Áno aj nie. So susedmi a s ostatnými obyvateľmi Hurbanova vychádzame dobre. Iba policajti sú voči nám podozrievaví. Keď vidia niekoľko cigáňov v meste pokope, hneď sú pri nás. Horšie je to s prácou. Nemáme robotu, ani peniaze. Ľudia si myslia, že zo sociálneho sa nám žije hej. Dostanem 8000 korún mesačne. Keď zaplatím dane, elektrinu, plyn, neostane mi skoro nič. Aj deti chodia do školy, rastú a treba im kupovať veci. Na seba s manželom ani na dom už nedávame skoro nič. Ja by som tiež rada nosila zlaté prstene, alebo by som mala krásne v byte zariadené, no nemám z čoho.“ Najdôležitejšiu otázku som si nechávala až na koniec, pre prípad, že by bolo nevyhnutné urýchlene vypadnúť:
„Do Fínska sa nechystáte?“
„Nie!“ Z chuti sa zasmiala. „Nám sa tu žije dobre. Ešte keby práca bola. Tí, čo odišli, sú poriadne blbí.“
Kde je vajda? Kto je vajda? Moja ďalšia návšteva viedla za vajdom, akýmsi rómskym starostom. Najlepšie na tom bolo, že som vôbec nevedela, kto ním je. Vajda stojí na čele osady, väčšinou býva zo všetkých najmúdrejší. Rieši hádky v rodinách, majetkové spory alebo urovnáva problémy ostatných s políciou. Inak ako mi potvrdili na Mestskom úrade v Hurbanove, s Rómami tu nenarobia veľké trampoty. Mesto má vyše 7000 obyvateľov, z toho asi 600 Rómov. Je tu takmer 20-percentná nezamestnanosť, u Rómov viac-menej stopercentná. Na úrade práce ich evidujú, no zamestnávatelia radšej uprednostňujú nerómskych žiadateľov. Nepáchajú tu závažnejšiu trestnú činnosť, najčastejším priestupkom býva podomový predaj nezdaneného tovaru. „Prosím vás, kde býva vajda?“ chodila som mestom a zastavovala Rómov. Niektorí mi vôbec nerozumeli a tak na mňa robili grimasy. Usilovali sa dovtípiť, čo od nich môžem chcieť. Keď som im vetu preložila do maďarčiny, moje hľadanie nabralo spád a priviedlo ma k zaujímavému poznatku, že chaos nie je iba v našej politike, ale ani Rómovia poriadne nevedia, kto im šéfuje. Jedni tvrdili, že vajda býva v Komárne, a že ak chcem, aby prišiel, musím mu zaplatiť benzín. Iní vôbec nevedeli, kto ním je. Tí zvyšní ma nasmerovali k „veľkému“ bielemu domu, že tam ho nájdem.
Nech už je hurbanovským vajdom v skutočnosti hocikto, vybrala som si tretí, najprijateľnejší variant. Navigácia zrejme nie je silnou stránkou Rómov, no po niekoľkých okruhoch mestečkom som vajdu konečne našla skôr v malom bielom dome. Keď som mu vysvetlila dôvod návštevy, dohodol si so mnou schôdzku na ďalší deň. Ale asi veľmi nestál o popularitu v novinách, pretože keď som uňho v dohodnutý čas zazvonila s fotoaparátom v ruke, nik mi neprišiel otvoriť.
Všetkých do jedného vreca Našťastie brat Rómky, u ktorej som bola na návšteve, bol kedysi vajdom. Rodinu Jozefa Kováča sme prepadli bez ohlásenia. Hneď ako prvé som si všimla, že jeho dom sa výrazne líši od ostatných. Bol totiž dokončený, s omietkou, zasklenenými oknami, ktoré na mnohých iných rómskych domoch chýbajú, jeho okolie pekne udržiavajú. Zastihla som celú rodinu. Boli tam aj jeho deti s partnermi a kopec vnúčat. Kováč zastupoval Rómov v mestskom zastupiteľstve 26 rokov. Teraz už nerobí, no podporu nepoberá. Celú rodinu živí najstarší syn, ktorý podniká s textilom. Síce má veľa práce a stále cestuje, no podnik mu dobre vynáša. Nesťažuje si. „Mal som šťastie, že som začal podnikať,“ hovorí syn. „Rómovi sa práca zháňa veľmi ťažko a ak mu aj nejakú dajú, je tak slabo zaplatená, že sa neoplatí robiť. Niektorí chlapi chodia na stavby do Čiech, dostanú tam viac. Teraz idú všetky ceny hore, len výplaty akoby zamrzli.“
„Je pravda, že medzi cigánmi sú veľké rozdiely,“ pridal sa do rozhovoru otec Kováč. „Nedávno, keď sme boli na východe, navštívili sme jednu osadu. Bolo to strašné. Tamojší Rómovia bývajú v hrozných chatrčiach, ktoré div že sa nerozpadnú. Chýba hygiena, sú nevzdelaní. Majú veľa detí a niektorí otcovia všetky prídavky na deti prepijú. Tunajší Rómovia sa tak nesprávajú. Už nemajú toľko detí, ako bolo zvykom.“ „Ja mám iba jedno dieťa,“ pritakáva syn. „Chcem, aby slušne vyrástlo, chodilo do školy, aby malo všetkého dostatok. My máme peniaze a podľa toho sa k nám ľudia správajú. Lepšie ako k ostatným. Ale keď ma vidia – cigáňa v mercedese – hneď sa šušká, kde som na to nabral. No, keď má také isté auto biely osemnásťročný chalan, berú to ako čosi normálne.“
Ako zbúrať bariéry „Je pre vás rómska príslušnosť veľkou bariérou?“ pýtam sa. „Áno,“ vykríkne so slzami v očiach stará mama. „Aj keď máme viac peňazí ako iní, žijeme slušne ako ostatní ľudia a platíme tie isté dane či peniaze v obchode, stále sme len cigáni. Nechcú ma pustiť s deťmi ani do cukrárne. Pozri, na moje vnúčence. Nechcú ich zobrať do normálnej triedy v škole. Aha, ako sú pekne oblečené, čisté, no musia chodiť do rómskej školy. Učivo je tu pozadu, moja vnučka sa učí v siedmom ročníku učivo z piatej triedy. Ako sa má potom dostať na strednú školu, keď nebude na úrovni ostatných? Veď deti sa nemajú ani poriadne kde naučiť po slovensky. Doma hovoríme po rómsky. v škole ich učia po maďarsky. Keď existovali cigánske škôlky, tak tam ich naučili trochu písať i čítať predtým, ako išli do školy. Ale ich zrušili. A do normálnej škôlky nám ich nezoberú.“ „V niečom bol pre cigánov lepší minulý systém. Róm, ktorý robil, dostal od mesta aj 30 000 korún na stavbu domu. Dnes mu nik nedá ani prácu,“ zdôrazňuje bývalý vajda. Ak sa chce Róm niekam dostať, čosi dosiahnuť, musí vyvinúť dvakrát také úsilie ako ostatní. Najťažšie sa im prekonávajú predsudky, pretože ľudia majú v hlavách zafixované, že s Rómami je najlepšie nič nemať spoločné. Ako proti tomu bojovať? „Žijeme si svoj život, nikomu neubližujeme a usilujeme sa, aby aspoň naše deti brali v spoločnosti ako rovnocenných partnerov,“ odpovedá pán Kováč starší. „Dúfam, že si ľudia už konečne uvedomia, že nie sme všetci rovnakí.“ n
Autorka (1982) je študentka gymnázia
