Ladislav Mikuš, prezident akciovej spoločnosti Slovenské telekomunikácie
Narodil sa 6. novembra 1954. Je absolventom Obchodnej fakulty Ekonomickej univerzity v Bratislave. V rokoch 1978 až 1987 pôsobil ako vedúci oddelenia obchodnej politiky na GR v obchodnom dome Prior. Neskôr pracoval vo funkcii riaditeľa odboru zahraničného obchodu Copyright a Licencií v hudobnom vydavateľstve Opus. V rokoch 1989 až 1991 bol generálnym riaditeľom pre marketing, potom pre stratégiu bankovej politiky v Slovenskej sporiteľni. Neskôr pôsobil ako generálny riaditeľ pre Slovensko v Ernst and Young. Na podobnej pozícii, ale s dopadom aj na Českú republiku pracoval neskôr v AT and T/LUCENT Technologies. Od októbra 1998 do júna 2000 bol Ladislav Mikuš riaditeľom divízie City-bussines na Slovensku v Citibank. Je ženatý. Slovenské telekomunikácie už majú reálne piliere projektu e-Slovakia. Môžete byť konkrétnejší? – Nerád by som o tom teraz niečo hovoril, pretože tento projekt vidíme ako partnerstvo telekomunikácií a Slovenskej republiky. Bol by som preto rád, keby som prvú etapu mohol predstaviť spolu s premiérom Mikulášom Dzurindom. Na partnerstvo totiž potrebujete dvoch. Prišli sme s týmto projektom, pretože Slovensko má rezervy a my môžeme ponúknuť zdroje. Všetko však nezvládneme sami. Čo vôbec tento projekt znamená? – E- Slovakia znamená internetové Slovensko. Často, najmä vo východnej Európe, si politici alebo krajina neuvedomujú, aké potreby štátu môže splniť podnikateľský subjekt. Potreby vlády môžeme rozdeliť do niekoľkých oblastí: objem zahraničných devízových rezerv, naplnenie príjmov zo štátneho rozpočtu, budovanie infraštruktúry v krajine, kredibilita vlády, ekonomická sila. Môžu byť sociálne, napríklad zvyšovanie platov zamestnancov, či zvyšovanie zamestnanosti. Keď si pozriete, aké zdroje má firma, ktorá ich môže poskytnúť vláde, tak prídeme k nasledovnému: v roku 2000 sem Deutsche Telekom AG vložil miliardu eur. Devízové rezervy štátu sa tak zvýšili o jednu miliardu. Šesťsto miliónov použila vláda na zníženie zahraničnej zadlženosti napriek tomu, že stále bilancia je veľmi nepriaznivá. Štyristo miliónov zostalo v ST. Zahraničný investor alebo ST nikdy nežiadali odloženie daňovej povinnosti ako mnohí iní. To znamená, že akceptujú daňovú politiku štátu. Platia dane tak, ako to táto krajina predpisuje. My sme vlani zaplatili vyše 1,3 miliardy korún na dani z príjmu právnických osôb. Zahraničný investor sa zaviazal, že preinvestuje takmer miliardu eur do troch rokov. Čo tým povedal? No, že má záujem zostať dlhšie a investovať do infraštruktúry tejto krajiny. To sú teda ekonomické potreby. Sú však aj politické? – Samozrejme. Ak sem vstúpi jeden z najväčších zahraničných operátorov, tak verí vláde, ktorá je pri kormidle. Podľa najnovšej informácie napríklad Deutsche Telekom AG odstúpil z predaja Českého telekomu v ČR a ponuky, ktoré tam zadali účastníci tendra, boli na úrovni asi 1,4 miliardy eur. Pritom si česká vláda sľubovala od predaja až 2,5 miliardy. Kredibilita slovenskej vlády je teda veľká, pretože vzápätí sa sem nahrnuli investori, ktorí sprivatizovali napríklad Slovenskú sporiteľňu či SPP. Ak by tu nebola dôvera, tak kto sem „vrazí“ peniaze? Ekonomická kredibilita vlády je daná tým, že investor, ktorý prišiel do telekomunikácií, sa usiluje firmu profesionálne riadiť. O tom hovoria aj naše hospodárske výsledky. Avšak Slovenské telekomunikácie znižujú počet zamestnancov. Prečo? – Je tu totiž prezamestnanosť a musíme sa pripraviť na konkurenčné prostredie. Ale v roku 2000 som sa v kolektívnej zmluve zaviazal, že v roku 2001 zvýšime priemernú mzdu o 12 percent. To sme aj urobili. Veď i súčasná vláda si dala do svojho programového vyhlásenia zvýšenie miezd. Doteraz dávame odstupné minimálne sedemnásobok a maximálne sedemnásťnásobok priemernej mzdy. Najali sme firmu, ktorá prepusteným zamestnancom hľadá pracovné miesta. Vo veľkej miere sme teda splnili požiadavky vlády. Na druhej strane môžeme hovoriť o tom, čo vláda pre nás urobila. Akým je vláda pre vás partnerom? – Na jednej strane si myslím, že s vládou máme dobrý dialóg. V súčasnosti je iniciatíva poslancov a Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií SR predčasná, pretože ide len o reguláciu pre reguláciu. Akurát vytvorí niekoľko bohatších firiem, ktoré si zoberú pár klientov ST. Bude však pôsobiť retardačne na myslenie ST, ktoré budú musieť prehodnotiť svoje investície. Mám na mysli klauzulu o uvoľnení lokálnej prístupovej slučky. Hustota zákazníkov v telekomunikáciách je menej ako 30 percent. V Nemecku to bol dvojnásobok pred liberalizáciou trhu. To znamená, že všetkých ďalších nových zákazníkov treba doinvestovať, aby vznikol dopyt. Musela by sa vybudovať ďalšia prístupová sieť, ktorá je najdrahšia z investičných nákladov. Čo podľa vás prinesie liberalizácia trhu od roku 2003? Konkurencia je nevyhnutná. Na liberalizáciu trhu nepotrebujete regulátora. Trh je samoliberalizovateľný. Je len otázka rivality v tomto odvetví a to, ako sa zvyšuje. Podľa jedného ekonomického experta ju zvyšuje množstvo hráčov na trhu. Samozrejme, vstup na trh tým hráčom môže umožniť regulátor určitými neštandardnými podmienkami. Podobná diskusia sa v súčasnosti vedie v súvislosti s ďalším mobilným operátorom. Teraz máme dvoch, čiže si môžeme vybrať. Nie je to však trh v tom pravom slova zmysle. V súčasnosti títo dvaja hráči sú už tak ďaleko, že vzniká otázka, za akých podmienok sem môže vstúpiť ďalší operátor. Avšak nik z tých dvoch nechce dotovať tretieho hráča. Prečo by to robil? Ak táto krajina chce za každú cenu tretieho hráča, tak to bude robiť neštandardným spôsobom na úkor tých dvoch. Na takom malom trhu, aký tu je, len prví dvaja berú všetko, tretí už do hry nezapadá a štvrtý či piaty ani neexistuje. Sme za liberalizáciu, ale je tu otázka, kto čo môže urobiť. Podľa mňa za určitých podmienok, ktoré sa volajú „model konkurovania si infraštruktúrou“, sa dá hovoriť o vytváraní konkurenčného prostredia. Alternatívny operátor by teda mal niečo do tejto krajiny investovať. Ktorý z tých hráčov, ktorí sem prídu, sa zaviaže, koľko zainvestuje? Najjednoduchšie totiž je, aby si alternatívny operátor postavil jednu ústredňu a postupne by nabral zákazníkov po celom Slovensku a ST by mu ich museli prepojovať po svojich linkách a museli by sa dohodnúť na cene za tieto služby. Táto cena by, samozrejme, vyjadrovala konkurenčné prostredie, tlak atď. Nový operátor by teda nemusel do ničoho investovať a všetky transakčné náklady spojené s prepojením by boli na našom chrbte. Otázka je, do akej miery by tieto náklady akceptoval a do akej miery by hral rozhodcovskú úlohu Telekomunikačný úrad SR. Vo väčšine krajín tento úrad poškodí už existujúceho operátora v záujme rozšírenia konkurencie. Tí, ktorí neinvestujú do infraštruktúry, majú veľmi ľahkú možnosť existovať na trhu. V prípade, že by sa im biznis nevyvíjal podľa ich predstáv, tak zlikvidujú firmu a odídu. Čo podľa vás spôsobuje takú nízku hustotu pevných liniek, ktorá je len na úrovni 30 percent? – Keď sme spoločnosť preberali, tak hustota bola asi 33 percent. Je to spôsobené aj veľkou migráciou koncových zákazníkov k mobilným operátorom, ktorí ponúkli časovú tarifikáciu a mnohé zaujímavé balíčky pre zákazníkov. Tým chcú aj oni zmenšiť priestor pre ďalšieho hráča na trhu. Zákazník síce prejde k novému operátorovi, no bude porovnávať alebo zvažovať. V spoločnosti sme zdedili širokú paletu databázových softvérov so zákazníckymi údajmi, ktoré naši predchodcovia budovali tak, ako budovali. Ale je to veľmi široká paleta. Zintegrovať tieto dáta do jedného softvéru je sizyfovská robota. Druhá vec je neschopnosť obyvateľov platiť pevnú telefónnu linku. Ide o prehodnotenie výdavkov, aký je spotrebiteľský kôš Slovákov a na ktorom mieste sú poplatky za telekomunikačné služby. Všetko na Slovensku za posledných dvanásť rokov zdraželo, niektoré ceny sa už udržali. Zoberme si ceny benzínu či chleba. Je to vývoj typický pre všetky východoeurópske krajiny. Akú taktiku zaujali ST voči neplatičom, ktorými sú verejnoprávne médiá? – Neplatenie záväzkov verejnoprávnymi médiami považujeme za čosi, čo nemá priestor v normálnej demokratickej spoločnosti, veď tu nemáte možnosť si vymôcť svoje práva. Poskytujeme napríklad služby transmisie a retransmisie Slovenskému rozhlasu bez akejkoľvek zmluvy, len na základe objednávky. S STV sme teraz podpísali nové zmluvy, ale dlhujú nám vyše 400 miliónov korún. Čo v tomto smere urobíme? Prvý krok je oddeliť od ST odštepný závod Rádiokomunikácie. S touto stratégiou som prišiel už v roku 2000. Rovnako je to aj v Českej republike. Ak budú právnickou osobou, tak bude úplne transparentné hospodárenie tejto firmy. Verím, že minimálne potvrdí, že ceny, ktoré účtujeme všetkým užívateľom, sú korektné. Nevyužívame totiž cenový výmer Telekomunikačného úradu SR na maximum, poskytujeme všetkým zľavy. Ak si zoberiete, že pohľadávka, ktorú máme voči STV, sa skladá z pohľadávok, ktoré narastali od roku 2001 až dodnes a pritom televízii poskytujeme zľavu v priemere 23 percent, tak zistíte, že skutočná zľava je okolo 50 percent. Pôvodne STV tvrdila, že nám bude schopná platiť, ak im poskytneme zľavu 40 percent. Táto inštitúcia je jednoducho schopná zaplatiť za služby reálne 12 percent z nami navrhovanej sumy. Pritom slovenská vláda má podiel v ST. Tieto pohľadávky musíme financovať, a tým sa znižuje výnosovosť kapitálu v tejto firme. To, samozrejme, plodí ďalšiu neresť, keď mnohé privátne médiá zneužili túto situáciu a takisto sa stali nezodpovednými. U tých však máme iné možnosti, no je to nepríjemná vec a vrhá zlé svetlo na Slovenskú republiku ako novorozvíjajúcu sa demokraciu. V poslednom čase musela vaša spoločnosť čeliť kritike vinou zvýšenia cien za pripojenie na internet. – Poskytujeme pripojenie na internet za ceny nižšie o 40 až 70 percent, ako sú ceny hovorného. Internet teda ešte stále dotujeme. Ak sa nám podarí znížiť ceny hovorného, tak môžeme primerane znížiť ceny za internetové pripojenie. Druhá vec je, že potrebujeme presne vedieť, koľko nás táto služba stojí. V úsilí vybudiť dopyt po internete na Slovensku sme zaviedli promočnú akciu na internetové volania 2,50 Sk za hodinu surfovania na internete v noci. Dopyt rástol, tak sme to nechali bežať trištvrte roka. Straty boli z toho pre nás obrovské. Keď sme ceny k 1. júlu 2001 upravili, tak začal upadať záujem o túto službu. To hovorí o tom, že na Slovensku je obyvateľstvo veľmi citlivé na ceny. Reálny dopyt po internete tu ešte nie je. Porovnám to s cenami motorových vozidiel. Za socializmu stálo osobné auto 23-násobok priemerného platu. Dnes stojí tristotisíc. Japonci prišli na to, že osobné auto nižšej strednej triedy by malo stáť 3,5 násobok priemerného platu. Dopyt je teda teraz len na to, aby sa ľudia pripájali na internet za veľmi malé peniaze. Aká by teda mala byť hustota zákazníkov, aby služby boli prístupné širšiemu okruhu ľudí? – Povedal by som skôr, aby boli zaujímavé. V USA je hustota užívateľov internetu vyše 30 percent. Rovnako sú na tom severské štáty. Približne 12 percent obyvateľstva má u nás počítače. A aj výpočtová technika je dnes luxusný výrobok. Ide i o prehodnotenie si výdavkov v rodine. Jedna nerealizovaná rodinná dovolenka by znamenala prvý krok k počítaču. Aby rodina mohla ďalej fungovať a komunikovať, tak potrebujete ISDN, pretože vám počítač zablokuje analógovú linku a skončili ste doma s telefonovaním alebo faxovaním. Tak potom musíte mať ešte mobilný telefón. To je otázka toho, ako si treba postaviť rodinný rozpočet. Som presvedčený o tom, že mladá generácia bude migrovať k pevným linkám: bude chcieť mať rodinné telefónne číslo, ISDN, svoj počítač. Nakoľko je podľa vás reálne zníženie DPH z 23 na desať percent? Slovenské telekomunikácie, a.s., a teda aj Deutsche Telekom AG idú s fiskálnou politikou štátu. Nikdy sme nespochybňovali dane. DPH je zdrojom príjmu do štátneho rozpočtu. Otázne je, koľko miliónov či miliárd korún tvorí DPH do štátneho rozpočtu z pripojenia na internet a koľko by to bolo, keby sa znížilo aspoň na dva roky o polovicu. Ďalšia otázka znie, koľko tvorí príjem DPH z predaja výpočtovej techniky. Bol by som rád, keby si mnohí z nás prečítali zákon o štátnom rozpočte. Tam uvidíte, z čoho sa tvoria príjmy a aké sú výdavky štátu. Som presvedčený, že máme strašne veľkú vládu a výdavky štátu tvoria obrovské percento HDP. Dokonca je rozpočet ešte deficitný. Tam spočíva celý problém. Internet, ak by sa rozvinul, tak by tieto výdavky znížil. Ak by ste potrebovali podať zmenu v zápise do katastra nehnuteľností, tak by ste to urobili cez internet. Znížilo by to vládne náklady a stransparentnilo celý proces. Vyžaduje si to kompromisné riešenie, ale zatiaľ sa o znížení DPH neuvažuje.
S hosťom SLOVA sa zhovárali Jana Matúšová a Martina Pavlíková
