Chápadlá útlaku

Isaac Ontiveros, je členom skupiny Kritický odpor a spoluvydavateľ publikácie Abolíciu hneď! Anarchisti ako nepriatelia štátu nie sú vo väzeniach a žalároch žiadnymi cudzincami. Zatvárali ich, mučili a nechali umierať alebo ich vraždili kdekoľvek sa presadil štát. Anarchisti však neodmietajú väzenské inštitúcie iba ako sebaobranný mechanizmus a reflex. Sme proti ekonomickému systému, ktorý vytvára chudobu, proti školskému systému, ktorý učí nevedomosti, politickému systému, ktorý živí cynizmus a apatiu a individualistickej, izolujúcej kultúre, ktorá nás nabáda k tomu, aby sme vinili len seba, keď sa niečo pokazí. Naše inštitúcie sú nedokonalé a spravovať väzensko-priemyselný komplex (VPK), aby sme „opravili“ externality patologického sociálneho a ekonomického systému, je úplne zvrátené. Rozhovor viedol Zach Blue Ak by sme sa uberali smerom k ekonomickému systému, ktorý produkuje spoločenské bohatstvo, ku školskému systému, ktorý plodí múdrosť, k samosprávnemu politickému systému a ku kultúre vzájomnej pomoci a sledovania spoločných záujmov, načo by sme potom potrebovali dohľad, policajnú kontrolu a väznenie? (Obavy zo zločinov z vášne alebo pre mentálne choroby by nemali hnutie za spoločnosť bez väznenia zastaviť.) Sme za zdravé, bezpečné komunity a poznáme spôsob, ako tento cieľ dosiahnuť. Hnutie abolicionistov VPK a anarchisti majú v týchto otázkach spoločné ciele a som rád, že môžem uviesť rozhovor s priateľom, ktorý tieto prieniky skúmal. Isaac Ontiveros sa v týchto otázkach angažuje nie ako radikál od zeleného stolu, ale ako účastník intelektuálneho a fyzického hnutia proti VPK. Isaac Ontiveros je bývalým členom kolektívu AK press. Po niekoľkých rokoch driny v zákopoch publicistiky a distribúcie prešiel k spolupráci s rôznymi skupinami v San Franciscu a okolí, napríklad Kritický odpor (KO). Tento týždeň KO a AK press na pozoruhodnej konferencii v Oaklande, ktorá pripomínala 10. výročie založenia Kritického odporu, spoločne predstavili zborník Abolíciu hneď! Ďakujem, Isaac, že si si dnes našiel čas na naše otázky. Dúfam, že sa nám podarí načrtnúť základy tvojej práce v hnutí abolicionistov väznenia a jeho vzťahu k anarchistickej politike. Prispievaš do periodika kritického odporu Abolicionista a si editor knihy Abolíciu hneď!, ktorú AK press a KO práve vydali. Môžeš nám povedať niečo viac o týchto projektoch? – Abolíciu hneď! je antológia prác, ktorá prijala desiate výročie KO – desiate výročie konferencie KO z roku 1998 – ako príležitosť k zhodnoteniu VPK a boja za jeho zrušenie, na zhodnotenie vývoja politiky abolicionistov VPK, na zaznamenanie našich bývalých pozícií, ich vzťahu k dnešku a na vytvorenie stratégie budúceho boja. Kniha sa teda dotýka mnohých tém a pokúša sa zachytiť množstvo názorov: nájdeme v nej veľký počet príspevkov o boji proti VPK, analýzy, a dúfam, že aj užitočné popisy ako vytvárať základy sveta, za ktorý bojujeme. Takže v nej nájdeme zaujímavú diskusiu medzi ľuďmi, ktorí sú v hnutí už dlhší čas a s ľuďmi, ktorí sa do práce zapojili len nedávno a prácu o zmenách podoby „vojny proti drogám“. David Gilbert, politický väzeň, pridal príspevok o vojne a imperializme. Ďalšie príspevky hovoria o špecifických formách útlaku, ktoré vznikajú na špecifických miestach. Ľudia z INCITE Farebné ženy proti násiliu prepracovali historické spoločné vyhlásenie CR a INCITE spred desiatich rokov a vyzývajú nás, aby sme v ďalšom boji používali dôležité nápady, ktoré z toho vzišli. (Pre mňa je práve toto jeden z najvzrušujúcejších príspevkov, pretože nebojuje len proti rodovému násiliu vo VPK, ale tiež kladie otázku, ako sa máme vyrovnávať s každodenným bezprávím a útlakom vo vnútri našich komunít a aká je v tom naša zodpovednosť.) Celý projekt je, myslím, dôležitý, pretože nepovažuje za samozrejmé – ako každý boj za slobodu – že sily útlaku sa menia, odpovedajú si a prispôsobujú sa. Často ako odpoveď na odpor proti tomuto útlaku. Povaha boja za slobodu si preto žiada neustále oživovanie. Abolicionista je iný projekt. Je to (nepravidelný) štvrťročník, ktorý sa snažíme využívať ako komunikačný nástroj medzi a o rozličných miestach v pletive väzensko-priemyselného komplexu. Jeden zo základných spôsobov, ako nás VPK potláča, je vytváranie degradujúceho pocitu izolácie. Často sa cítime odrezaní, opustení a – najhoršie zo všetkého – zbytoční. Pripomína mi to Tantala, hrdinu gréckej mytológie, ktorý bol navždy odsúdený stáť po krk vo vode a s ovocím zaveseným rovno nad hlavou. Vždy, keď bol hladný a načiahol sa po ovocí, pohlo sa z jeho dosahu, vždy keď sa chcel napiť, voda odtiekla. Extrémna izolácia je samozrejme realitou pre milióny ľudí, ktorí sú zavretí v celách (vo väzeniach, nápravných zariadeniach atď.) a stupňovanie obmedzovania pohybu sa šíri do komunít, na ktoré sa VPK zameriava. Abolicionista je teda tradičný propagandistický nástroj. Približuje nám, čo sa deje vo väzeniach (zdravotné podmienky, nové zákony atď.), čo robia ľudia, aby sa ochránili pred násilím na hraniciach, ako komunity odpovedajú na policajné násilie, ako sa ideológia VPK šíri v populárnej kultúre, aký je stav boja politických väzňov za prepustenie a podobne. Abolicionista sa pokúša predovšetkým mapovať podobu útlaku a prinášať informácie o tom, ako sa ľudia organizujú (prípadne víťazia). Dúfa, že bude miestom, na ktorom sa spoja zdanlivo izolované boje, aby posilnil ich ducha a udržal ľudí spojených a zapojených. Ďalším dôležitým prvkom je, že Abolicionista chce byť skutočným periodikom pre väzňov. Znamená to, že sa ho snažíme dostať do väzníc a nápravných zariadení a prinášať svetu slová, myšlienky, nápady a analýzy od väzňov a členov ich rodín a komunít. Myslím, že sme mierne úspešní. Práve som počul, že medzi väzňami máme asi 1200 predplatiteľov. Vieme, že vo väzeniach informácie kolujú, a preto môžeme počítať s omnoho viac čitateľmi a prispievateľmi. KO je nereformistická, nestranícka organizácia, ktorú tvoria aktivisti, akademici, bývalí väzni a rodiny väznených ľudí. Veľa z nich sa hlási k anarchizmu. Môžeš nám vysvetliť, prečo ich myšlienka zákazu väzensko-priemyselného komplexu priťahuje? – Väzensko-priemyselný komplex je kapitalistický, štátny a podporuje nadvládu bielych. Je imperialistický a mizogýnny, heterosexistický a plný rodového útlaku. VPK riadi a spája toľko foriem útlaku, že je možné, aby sa ľudia zo zdanlivo nesúrodých zápasov nakoniec stretli v abolicionistickom hnutí. Myslím si, že je hlúpe, keď sa anarchisti snažia bojovať len proti VPK. Vidíme, že VPK je najnásilnejšia a najrozšírenejšia forma útlaku zo strany štátu a kapitálu. Vidíme najbrutálnejšiu, neoblomnú utláčateľskú hierarchiu. Vidíme však aj cestu von, cestu vytvárania hnutia a zároveň vízie lepšieho sveta, ktorý bude založený na komunitnej kontrole, na sebaurčení, samospráve, kolektívnom vlastníctve, hľadaní skutočného zdravia, udržateľnosti atď., čo sú znaky každého životaschopného a užitočného anarchizmu. Keď mám hovoriť za seba a moju prácu v KO, snažíme sa robiť zmysluplnú prácu prevažne na lokálnej úrovni a zároveň aj širšiu systémovú analýzu. Mohol by si nám definovať VPK a popísať, ako slúži kapitalizmu a štátu? Nakoľko tvoja súčasná práca vychádza alebo sa odchyľuje od tradičných anarchistických názorov na štát? – Mám rád „oficiálnu“ definíciu KO, pretože je dobre premyslená, je to kolektívny výtvor a vznikala v dlhoročnom vnútro- a medzi skupinovom dialógu. Znie nasledovne: „Väzensko-priemyselný komplex je termín, ktorý opisuje prekrývajúce sa záujmy vlády a priemyslu pri používaní sledovania, dohľadu a väznenia ako riešenia ekonomických, sociálnych a politických problémov. Svojím dosahom a vplyvom VPK pomáha udržiavať autoritu ľudí, ktorí ju získali vďaka rasovým, ekonomickým či iným privilégiám. VPK túto moc získava a vykonáva viacerými spôsobmi. Patrí k nim vytváranie masmediálnych obrazov, ktoré udržiavajú pri živote predsudky o farebných, chudobných, queeroch, imigrantoch alebo mládeži ako o kriminálnikoch, delikventoch a deviantoch. Táto moc sa tiež udržiava vytváraním obrovských ziskov pre súkromné spoločnosti, ktoré obchodujú s väzeniami a policajnými silami, uľahčovaním politických ziskov pre politikov, ktorí idú „tvrdo proti zločinu“, zvyšovaním vplyvu väzenskej stráže a policajných odborov a eliminovaním sociálneho a politického odporu farebných, chudobných, imigrantov a ostatných, ktorí požadujú sebaurčenie a reorganizáciu moci v Spojených štátoch amerických.“ Mám túto definíciu rád, pretože popisuje VPK ako centrum útlaku s chápadlami. VPK je ekonomický, je sociálny a je ideologický. (Slovo „komplex“ v názve znamená, že VPK je ekonomický a preto je sociálny a preto je aj ideologický…) Myslím, že naše definície, rovnako ako VPK samotný, musia byť reflexívne, pružné a musia sa dať kedykoľvek rozšíriť. Musíme byť schopní neustále a konštruktívne nanovo definovať pojmy. Ako napríklad: Čo skutočne znamená pojem „bezpečnosť“ a ako naozaj vyzerá? V súvislosti s postrehom, že VPK je reformistický to môže smerovať až k určitej reforme jazyka. Musíme bojovať s termínmi, ktoré prichádzajú z VPK, ako napríklad „rodovo citlivé“ väzenia a dohľad alebo s faktom, že v Kalifornii máme Úrad pre nápravné zariadenia a rehabilitáciu. Slovo „rehabilitácia“ pridali v roku 2005. Na stránke Väzenského úradu nájdeme odkazy na „organizácie pre veriacich a komunitné organizácie“ atď. Myslím, že tradičné anarchistické názory na štát používame, keď rozmýšľame o štáte akoo zjednotiteľovi a ochrancovi záujmov „vládnucej“ triedy, vykonávateľovi donucovacej moci, nástroji útlaku alebo udržiavateľovi „poriadku“. Keď rozmýšľame o väzeniach, hraniciach, dohľade, právnom systéme, militarizme, imperializme, ideologickej indoktrinácii alebo o genocíde, rozmýšľame o štáte. A cez túto optiku sa môžeme pozerať aj na väzensko-priemyselný komplex. Jedným zo spôsobov, ako posunúť dopredu tradičné anarchistické názory na štát, je prijatie predstavy, že štát nielen je, ale sa aj deje, niečo robí, je každý deň aktívny. Podobne ako kapitalizmus, vlastne spolu s kapitalizmom, štát je sociálny vzťah. Niekedy mi prekáža nedôsledná anarchistická analýza štátu ako „zla“, ako niečoho monolitického a absolútneho, čo existuje mimo akéhokoľvek kontextu – mimo histórie, mimo komplexných vzťahov. Neviem, nakoľko užitočný môže byť tento celkom náboženský spôsob myslenia pre boj proti štátu. Myslím, že keď dokážeme presne určiť miesta, kde sa v podobe konkrétneho útlaku koncentruje štátna moc a budeme schopní zaoberať sa jej špecifickými podobami, budeme lepšie vybavení na boj za slobodu. Pri boji za slobodu sa musíme vážne zaoberať otázkou, aký je vzťah štátu k väzensko-priemyselnému komplexu, k útlaku a utláčaným ľuďom. Sme pripravení riešiť otázku široko dostupnej lekárskej starostlivosti? Sme pripravení chrániť našu a iné komunity? Sme pripravení a schopní rýchlo a efektívne reagovať na škody a katastrofy? Sme pripravení organizovať svoje vzdelanie a prácu? Štát tvrdí, že všetky tieto záležitosti organizuje. Dnes môžeme pripraviť analýzu, ktorá bude tvrdiť, že štát v konečnom dôsledku nerobí žiadnu z týchto vecí – a v skutočnosti bráni ich najdôležitejším a udržateľným prejavom – a budeme sa môcť oprieť o mnohé historické príklady. Zároveň však musíme pri odpovedi na skutočné ľudské potreby ohľadom zdravia, udržateľnosti, zmysluplnej práce, zmysluplného vzdelania alebo komunikácie, realisticky hodnotiť seba a našu úroveň organizácie. Keď nie sme pripravení a/alebo organizovaní tak, aby sme uskutočnili revolúciu a vybudovali lepší svet, sú heslá ako „zničme štát“ nezodpovedné. Na tento účel môžeme využiť historických predchodcov abolicionistickej politiky, čo je samozrejme anarchizmus, ale tiež boj za slobodu pôvodných obyvateľov Ameriky a Afroameričanov, aby sme spomenuli aspoň niektorých. Z týchto bojov môžeme čerpať mnoho poznatkov, pretože mali vzťah k štátnej represii a skúsenosti s ňou. Myslím, že sa môžeme veľa naučiť z historickej myšlienky sebaurčenia, ktorá sa v posledných desaťročiach vyjadrila v podobe bojov za slobodu tu v USA – a samozrejme kdekoľvek inde. V žiadnom prípade však nie všetko, pretože medzi bojom komunít za sebaurčenie a rozvojom VPK v reakcii naň je priamy vzťah. Ďalším dôležitým príspevkom k nášmu chápaniu štátu z pozície abolicionistu je analýza nadvlády bielych. Malo by nám byť jasné, že nadvláda bielych nie je len sociologický problém, záležitosť „spiatočníckych“ interpersonálnych postojov, ktoré môžeme prekonať bojom proti nevzdelanosti. Nadvláda bielych je inštitúcia, je to aktívna štátna ideológia. Keď sa pozrieme na USA, môžeme pochopiť, že nadvláda bielych patrí medzi základné princípy rozvoja sebauvedomenia tejto krajiny – politicky, právne, ekonomicky a geograficky. Čierni panteri, Revolučná liga čiernych robotníkov a iné organizácie túto situáciu veľmi presvedčivo zanalyzovali. Spojili svoj boj s vtedajším celosvetovým bojom proti kapitalizmu a imperializmu a tvrdili: „Náš boj má prekonať kapitalizmus a imperializmus, ale musíme pochopiť, že náš konkrétny boj tu v USA zahŕňa boj proti nadvláde bielych.“ Keď skúmame VPK, zistíme, že nadvláda bielych je v ňom silným prvkom. Je to evidentné. Stačí sa pozrieť na percento farebných, ktorí sú uväznení, zabila ich polícia, sú ekonomicky zničení, majú nedostatočnú zdravotnú starostlivosť atď. Môžeme VPK chápať ako pokračovanie projektu nadvlády bielych, ktorý bol vpletený do tkaniva rozvoja samotného amerického štátu. A nemusíme sa pozerať príliš pozorne, aby sme to videli jasne. Aký je rozdiel medzi abolíciou väznenia a väzenskou reformou? – Chceme zrušiť VPK. Nechceme ho reformovať. Je to podobné, ako keď abolicionisti otroctva videli jediné riešenie problému v jeho úplnom zrušení. Neexistuje spôsob, ako vytvoriť humánne otroctvo. Rovnako neexistuje spôsob, ako humánnejšie zatvárať ľudí, dohliadať nad nimi, vykorisťovať ich a podobne. Na nadvládu bielych alebo kapitalizmus musíme použiť rovnakú abolicionistickú analýzu. Môžete reformovať kapitalizmus? Môžete reformovať nadvládu bielych? Aký je teda rozdiel? Moja priateľka a spoluzakladateľka KO, Rachel Herzingová, pozná dobrý spôsob ako odpovedať na otázky typu reforma alebo abolícia. Hovorí: „Nechceme vybudovať niečo, čo budeme musieť neskôr zbúrať.“ A je to skutočná výzva. VPK, rovnako ako kapitalizmus sa rád prispôsobí a prijme rôzne reformy. Rád bude používať terminológiu, ktorú vytvorili abolicionisti a ich boje. Ako som spomenul predtým, „rodovo citlivé“ väzenie a dohľad je jeden príklad. Z VPK prichádzajú rozličné frázy o „rodinných“ väzeniach a nápravných zariadeniach. Na vzostupe je trend začleňovania myšlienok nápravnej justície do VPK. V súčasnosti môžeme vidieť policajtov v policajných uniformách ako „pracujú s komunitou“, aby našli takzvané alternatívne riešenia pre konkrétne „zločiny“, akoby ozbrojení jednotlivci so služobným odznakom neboli trvalou pripomienkou väzenia a násilia, ak „alternatíva“ zlyhá. Ďalšou arénou, kde prebieha boj o reformu, je privatizácia väzení. Je to veľmi zložitá oblasť. Samozrejme, je zjavné, že privatizácia väzníc (a sprievodná privatizácia polície a armády) je odporná a hrozná záležitosť. Hnutie proti privatizácii naneštastie väčšinou používa nebezpečné argumenty, ktoré hovoria, že súkromné väznice sú zlé, pretože, rovnako ako pri privatizácii ropy alebo vody zoberieme niečo, čo by malo byť verejným zdrojom a urobíme z toho podnikanie zamerané na zisk. Keď to rozvinieme, musíme sa pýtať, čo vlastne žiadame. Hovoríme, že väznenie by malo byť verejným zdrojom? Verejným „dobrom“? Keď sa pozrieme na čísla, zistíme, že len 10 percent väzení je v súkromných rukách. Ostatné sú verejné. Väčšina z miliónov ľudí zavretých v celách sa nachádza vo verejných zariadeniach. Abolicionistická politika takéto myslenie odmieta. Nechceme zrušiť väzensko-priemyselný komplex preto, že je to skorumpované, nefunkčné, korporatívne podnikanie. Nie preto, že je to zlyhávajúci systém, ale preto, že tento systém pracuje a veľmi dobre vykonáva to, na čo bol zriadený. Napriek všetkému, čo som povedal, keď sa pozrieme na našu prácu, zistíme, že sme ako abolicionisti zapojení do všetkých druhov reformných bojov, zrejme sme zapojení prevažne do reformných bojov. Taká je však povaha rozporuplného systému, v ktorom žijeme a bojujeme. Dobrý príklad je kampaň, na ktorej teraz pracujeme v Oaklande. Volá sa Zakážte políčko. KO je spolu s organizáciou My všetci alebo nikto (organizácia bývalých väzňov, ktorá bojuje za občianske práva trestaných ľudí, ich rodín a komunít a pomáha ľuďom, aby sa po prepustení znovu postavili na nohy) súčasťou koalície s názvom Plán pre bezpečnejší Oakland. Toto je reálna základná koalícia s reálnym základným programom, ktorý hovorí: Ľudia prepustení z väzenia potrebujú podporu a zdroje a nemali by byť naďalej kriminalizovaní; lokálne zdroje by sa mali použiť na udržateľné komunitné programy, ako je vzdelávanie a zmysluplná práca namiesto stále väčšieho počtu policajtov a väzení; musíme prestať kriminalizovať mladých ľudí. To je základný, veľmi jednoduchý program. Samozrejme, donútiť samosprávu, aby odpovedala na tieto jednoduché požiadavky, je ako boj s veternými mlynmi. Kampaň Zrušte políčko tvrdí, že políčko na mestskej prihláške do zamestnania, ktoré musí označiť každý, kto bol obvinený zo zločinu, sa zneužíva na diskrimináciu bývalých väzňov a preto by malo byť odstránené (kampaň bola úspešná v San Franciscu a Bostone). Je to reformný boj. Posielame petície na mestské zastupiteľstvo a žiadame lokálne zdroje moci o ústupok. Je to reforma, myslím si však, že je abolicionistická alebo aspoň k abolícii smeruje. Ak dáme niekoľkým ľuďom navyše stabilné zamestnanie, nejakú prácu, trochu jedla, určitý priestor na nadýchnutie, môžu z nich byť silnejší ľudia, ktorí môžu prispieť k ďalšiemu pokroku v boji. Ak v rámci tematickej kampane, ktorá sa dotýka každodenných potrieb veľkej časti komunity dokážeme vybudovať hnutie, ak dokážeme zhodnotiť a vytvárať vlastnú silu, ak sa nám podarí viesť tých, ktorí sú týmto útlakom najviac postihnutí, ak dokážeme vytvoriť impulz a získať nejaké víťazstvá, dúfam, že budeme schopní posunúť sa smerom k omnoho revolučnejším cieľom. Kľúčovou zložkou abolicionistického úsilia je vytváranie zdravých, zodpovedných a bezpečných komunít. Povedz nám niečo o prienikoch medzi anarchistickým prístupom k týmto otázkam a rovnakým záväzkom skupín ako je KO. – Myslím, že silným putom medzi abolíciou – záväzkom skupín ako Kritický odpor – a vážnym anarchizmom je spôsob rozmýšľania o tom, ako sa metódy a prostriedky, ktoré spôsobujú zmenu, vzťahujú k „cieľu“ – oslobodeniu, lepšiemu svetu atď. Keď sa pozrieme do histórie anarchizmu, vidíme, že za samosprávu anarchisti bojovali pomocou samosprávnych metód a prostriedkov. V našom boji za zrušenie väzensko-priemyselného komplexu bojujeme za zdravé, zodpovedné a slobodné komunity a pokým za ne bojujeme, snažíme sa tu a teraz predvídať a predstaviť si udržateľné zdravie, konštruktívnu zodpovednosť a skutočnú slobodu v praxi. Buenaventura Durruti mal na mysli zrejme toto, keď hovoril o nosení nového sveta v srdciach. V ideálnom prípade sa abolícia stáva prostriedkom i cieľom. Prejavuje sa to viditeľne pri štruktúre organizácií ako KO, ktorá je nehierarchická a pri využívaní kolektívnych rozhodovacích procesov, rovnako však aj inými, subtílnejšími a náročnejšími spôsobmi. Bojujeme s tým, ako ideológie, ktoré VPK reprodukuje a ktoré reprodukujú VPK, infikujú naše myslenie v otázkach bezpečnosti, zodpovednosti a spravodlivosti. Bojujeme tým, že vytvárame nové sociálne vzťahy v podmienkach ovládaných silami, ktorých úlohou je zabrániť vzniku nových foriem bytia. Je to očividne veľká výzva. Predstavy nemôžte brať na ľahkú váhu alebo vlažne, keď sa útočí na samotné prostriedky (jazyk, predstava možného) predstavivosti. Podobná otázka: Čo si sa naučil pri práci s ľuďmi v tomto hnutí, ktoré pomohlo sformovať tvoje anarchistické názory? – Nadviažem na hľadanie priesečníkov medzi anarchistickými a abolicionistickými prístupmi k budovaniu zdravých a zodpovedných komunít. Kľúčovým pre abolicionistické myslenie je zváženie otázky, kto posúva boj dopredu, kto ho vedie. Mnohí anarchisti nanešťastie myšlienku vedenia odložili – určite na škodu anarchistického zápasu. Automatická nedôvera k vedeniu sa môže v najhoršom prípade skončiť ako buržoázny individualizmus, ktorý v konečnom dôsledku slúži reprodukcii kapitalizmu a iných foriem útlaku. Našťastie, keď sa pozrieme do anarchistickej histórie a praxe, zistíme, že takýto nedostatok myslenia nebol v serióznej anarchistickej činnosti dominantný. Rovnakým spôsobom, ako môžeme povedať, že tí, ktorí vykonávajú určité zamestnanie – povedzme robotníci na poli, poštári alebo zdravotné sestry – by mali rozhodovať o organizácii vlastnej práce, môžeme povedať, že tí, ktorí sú najviac dotknutí väzensko-priemyselným komplexom, by mali viesť boj za jeho zrušenie. Toto bol silný impulz pri našej práci. Dorsey Nunn, jeden zo zakladateľov organizácie My všetci alebo nikto povedal, že jedným z úspechov abolicionistického myslenia a praxe v posledných desiatich rokoch bolo, že z kedysi nezrozumiteľného, akademického termínu „väzensko-priemyselný komplex“ urobili súčasť skutočného a každodenného porozumenia tých ľudí, ktorí pod náporom robia veľa práce pri budovaní vlastných komunít alebo podporujú svojich blízkych. Práve vedenie tých, ktorým VPK najviac zasiahol do života – bývalých väzňov a ich rodín, terajších väzňov, politických väzňov, imigrantov bojujúcich proti násiliu na hraniciach, transsexuálov bojujúcich za svoje zdravie vo väzniciach, mladých ľudí – posunulo politiku dopredu, dopomohlo jej k presnejšej analýze, rozšírilo jej dimenzie. Je dobre zdokumentované, že útlak VPK dopadá predovšetkým na komunity farebných alebo pracujúcej triedy a že sa čoraz väčšmi prejavuje rodová povaha dohľadu a väznenia. Ty veľkú časť tohto vývoja umiestňuješ do kontextu „genocídy“. Môžeš nám objasniť svoju analýzu a ako si k nej dospel? – Keď sa obzrieme do minulosti na rozsah VPK, je ťažké nenazývať ho genocídou. Keď vidíme, ako VPK utláča cieľové komunity, keď sa pozeráme na zloženie týchto komunít (prevažne sú to komunity chudobných farebných) a zamyslíme sa nad „oficiálnymi“ definíciami genocídy, musíme dospieť k premýšľaniu v týchto termínoch. Väzensko-priemyselný komplex násilne väzní milióny ľudí, berie ich z vlastných komunít, pričom zároveň tieto komunity ekonomicky ničí, terorizuje ich militarizovaným dohľadom, odopiera im prístup k zdravotnej starostlivosti a zmysluplnému vzdelaniu, zavádza rôzne formy druhoradého občianstva a používa tie najbrutálnejšie prostriedky aké si dokážete predstaviť, aby zmaril akýkoľvek pokus týchto komunít (alebo ich uväznených členov) bojovať proti útlaku a zabránil im dosiahnuť nejaký stupeň sebaurčenia. Keď štát násilím bráni ľuďom, aby zachovali seba, svoju kultúru, jazyk, vzťah k pôde či prostriedky obživy, hovoríme o genocíde. Keď sa snažíte zničiť nielen plody, ale aj korene komunity, páchate genocídu. Keď si uvedomíme, že VPK poháňa genocída, keď naozaj vztiahneme jeho reprodukciu spolu s tým čo reprodukuje k pokračovaniu prebiehajúcich genocídnych procesov, ako je vyhladzovanie pôvodného obyvateľstva, dedičstvo transatlantického obchodu s otrokmi, vraždenie na hraniciach – čo sú základné piliere rozvoja a zachovávania samotného amerického štátu – termín abolícia ako prostriedok a cieľ znie čoraz hlasnejšie. Ak bojujeme proti genocíde, malo by to ovplyvniť naliehavosť, hĺbku a organizáciu nášho zápasu. Keď spojíme VPK s genocídou, musíme sa zamerať na inštitúcie tých, ktorých sa genocída týka, a ktorí proti nej bojujú. Aby sme vybudovali udržateľné komunity, zostali zapojení a žili plnohodnotné životy alebo aby sme boli solidárni s ľuďmi, ktorí túto prácu vykonávajú, musíme chápať tento boj nielen ako boj za vybudovanie niečoho lepšieho, ale aj ako boj proti systematickému vyhladzovaniu. Keď zaradíme abolicionistický boj do rámca bojov proti genocíde, umiestnime svoje hnutie do historickej rodiny odporcov genocídy, na cestu, ktorú razili a prešli počas storočí dlhých bojov pôvodní americkí obyvatelia, vzbúrení otroci, imigranti a všetci ich nasledovníci. Veľa to vypovedá o otázke reformy. Nemôžme reformovať genocídu. A aby sme zastavili genocídne procesy, musíme zrušiť to, čo ich poháňa, v tomto prípade nadvládu bielych, štát, kapitalizmus atď. Pri práci s komunitami, ktoré priamo zasiahol VPK, je evidentná triedna príslušnosť ich členov. Čo si myslíš o triednej povahe hnutia proti VPK a jeho úlohe v boji proti štátu? – Ako som už spomenul, keď budeme brať vážne termín „komplex“ v názve VPK, môžeme len posilniť abolicionistickú politiku. To samozrejme znamená, že musíme rozmýšľať o tom, ako sa kapitalistické imperatívy v tejto krajine – a preto na celom svete – realizujú cez VPK. Myšlienka komunity a jej materiálne vyjadrenie a základy boli napadnuté. Na väzby, ktoré spájali komunitu pracujúcich, sa v posledných desaťročiach zameral rozvíjajúci sa VPK. So sociálnym a ekonomickým životom ľudí sa zaobchádzalo brutálne. Keď hľadáme vzťah medzi VPK a imigráciou, nájdeme hnaciu silu, ktorá kriminalizuje imigrantov (najčastejšie sú cieľom pracovníci z Mexika, Strednej a Južnej Ameriky, ale tiež imigranti z Juhovýchodnej Ázie, Arabi a Afričania) tým, že ich automaticky považuje za „nelegálnych“. Pridajte hraničnú stráž. Sledovanie, militaristické vpády a následné väznenie a deportácia imigrantov (a ich rodín) slúžia rôznym účelom. VPK útočí na celé komunity. Napáda organizovanú prácu. Udržiava mzdy „legálnych“ aj „ilegálnych“ pracovníkov na nízkej úrovni. Stavia pracujúcich proti sebe. Prikrmuje rasistickú hystériu démonizovaním „ilegálnych“ imigrantov, ktorí nám „kradnú prácu“ a zároveň démonizuje chudobných a nezamestnaných (väčšinou príslušníkov čiernych a latino komunít) – to udržiava politikov v úradoch a policajtov v uliciach. Militarizuje hranice a prehliada smrť od hladu, smädu, vyčerpania alebo jednoznačnú justičnú vraždu ľudí, ktorí sa len snažili prekročiť hranice USA (často len preto, lebo americký imperializmus zničil ich vlastnú krajinu). Skresľuje priestor diskusie o „legalizácii“ navrhovaním rôznych „riešení“ v podobe „hosťovských pracovných programov“ ponúkajúcim len o čosi viac ako zmluvné otroctvo pracovníkom, ktorí sú bez akýchkoľvek práv, dokonca aj bez práva dožadovať sa práv – slúži plynulému zaobstarávaniu pracovnej sily a globalizovanej akumulácii kapitálu. V Oaklande máme tradíciu Čiernych panterov, rovnako však tradíciu, a preto aj súčasnosť, otvorenej protipovstaleckej vojny, ktorú vedie štát. Vidíme ju v neustálom prítoku drog do ulíc, v nedostatku zdravotnej starostlivosti, v likvidácii verejného vzdelania a vytvorení priamej cesty zo škôl do väzení. Vidíme zlomyseľnú kriminalizáciu mládeže, ktorej výsledkom je nekontrolované zatýkanie a nárast dĺžky trestov a ľudí „so záznamom“, ktorí vyšli z väzenia po tom, čo si odslúžili tresty za svoje tzv. zločiny, a preto je im odopieraná práca (v oblasti, ktorá je i tak postihnutá zničujúcou nezamestnanosťou), čo ničí schopnosť týchto ľudí získať živobytie a žiť bohatý život. Nehovorili sme o miliónoch ľudí, ktorí sú súčasťou systému a majú s ním osobné skúsenosti. Teraz chápeme, ako útlak vytvára izoláciu a odcudzenie. Môžeme pochopiť, ako nás ideológie učia podporovať práve tie systémy, ktoré ničia nás a ľudí v našom okolí. V skutočnosti tu však máme milióny ľudí, ktorí v útlaku žijú, poznajú ho, cítia ho a uvedomujú si ho. Mnoho ľudí sa organizuje v boji proti VPK a za lepší život. Obyčajne túto prácu – často nudnú a nezaujímavú – vykonávajú pracujúci. Oni sú tými ľuďmi, ktorých VPK postihuje najviac. Abolicionistický boj sa stáva bojom pracujúcich za získanie kontroly nad vlastnými komunitami a v nemalej miere to znamená boj pracujúcich za právo rozhodovať o organizácii vlastnej práce. Abolicionistický boj je ako boj za sebaurčenie prepletený s bojom pracujúcich za právo na sebaurčenie. Keď vidíme, ako prebieha boj proti nadvláde bielych alebo rodovému útlaku, ako boj proti jednej forme útlaku dodáva silu ostatným bojom, vidíme, že každý tento boj bol teoreticky premyslený a vedený pracujúcimi ľuďmi v komunitách pracujúcich. Abolícia, ako jednoznačne antietatistická stratégia, nám ponúka veľmi konkrétny a dôležitý bod, v ktorom môžeme zaútočiť proti štátu. Pretože, keď útočíme proti VPK, keď sa v tomto boji organizujeme, dostávame sa k jadru problému – útočíme na srdce kapitalizmu, nadvládu bielych či na rodový útlak. Keď vnímame útlak VPK ako spletenec rôznych foriem útlaku, ktorý spôsobuje skazu na rôznych, zato však prepojených miestach, môžeme odpor proti VPK vnímať ako príležitosť k väčšej solidarite s ostatnými, a keď si uvedomíme, že mnohé miesta odporu sú prepletené, môžeme získať skutočnú moc. Ak bude hnutie ďalej rásť, ak budú všetci zapojení ľudia aj naďalej rešpektovať a organizovať svoje vedenie, šanca na radikálnu zmenu bude stále väčšia. A s rozvíjaním všetkých týchto impulzov sa rozvíja aj naša nádej. Rozhovor bol uverejnený na stránke zcommunications.org Preložil Peter Vittek