Okolitá krajina ničím nenaznačuje, že sa blížime k jednému z najposvätnejších miest Číny s celosvetovou povesťou. Nová pohodlná diaľnica nás dovedie k exitu smerujúcemu k mestu Teng-feng a ani príchod do jeho ulíc nesľubuje nič mimoriadne. Až na to, že v uliciach je málo áut a križovatky sú priechodné bez zdržania, žiadne zápchy. ktoré sú typické pre ostatné čínske mestá.
Možno je to aj tým, že podľa čínskych kritérií je Teng-feng iba mestečko, veď má iba niečo vyše 600 tisíc obyvateľov, zatiaľ čo neďaleké „provinčné“ mesto Luo-jang má desaťnásobne viac a Čeng-čou, centrum stomiliónovej provincie Chenan, pätnásťnásobne toľko, čo mestečko, do ktorého sme práve vstúpili.
Priestranstvo pred kláštorom Šao-lin pripomína parkoviskami a obchodmi skôr Disneyland, ako miesto zrodu bojových umení. V pozadí posvätné pohorie Sung.
Počas jazdy ulicami predsa zaujme niečo neobvyklé. Vyzerá to tak, ako by všetky základné a stredné školy mesta mali naraz hodinu telesnej výchovy. Voľné plochy medzi domami sú zaplnené študentmi, každá skupina má cvičebný úbor inej farby. To, čo ich odlišuje od bežných študentov, je, že predvádzajú cviky, aké študenti v našom ponímaní tohto slova nezvládnu ani po rokoch úmorného a vytrvalého štúdia. Robia saltá dopredu, dozadu i do boku, skáču do diaľky cez piatich skrčených spolužiakov a predvádzajú pre nás neobvyklé cviky s dlhými palicami.
Nie je to náhoda. Nejde o hodinu tradičnej telesnej výchovy, takýchto cvičení majú títo študenti niekoľko hodín predpoludním a ďalšie i popoludní, ba aj večer. A nejde ani o bežných žiakov či študentov, ale o tých, ktorí sa po prísnom výberovom konaní dostali do niektorej z početných škôl a akadémií zameraných na štúdium a tréning bojových umení. Tie sú u nás známe pod spoločným pomenovaním kung-fu. A čo je ešte dôležitejšie, na okraji mestečka, pod úpätím hory Šao-ši, ktorá je jedným zo siedmich končiarov posvätného pohoria Sung, sa nachádza najznámejšie centrum tohto bojového štýlu, kláštor Šao-lin. A práve tam smerujeme. Tento kláštor je pre prívržencov bojových umení to, čo Vatikán pre katolíkov. S tým rozdielom, že Šao-lin je nielen duchovným centrom budhizmu a vyznávačov kung-fu, ale aj miestom, kde bojové umenia údajne vznikli. Šao-lin už vyše pätnásť storočí vychováva mníchov schopných pomocou dobrej telesnej kondície a vypestovanej vlastnej vôle dokázať takmer nemožné. Slovo takmer je na mieste, lebo ich výkony hraničia so schopnosťami ľudského tela, aj keď podľa tých, čo majú od tejto disciplíny odstup a držia sa zaužívanej reality Európana, to vyzerá ako prepojenie medzi akrobatickým výkonom profesionálneho cirkusanta a televíznym vystúpením mága Davida Copperfielda.
Kung-fu, alebo wu-šu?
Prvé stretnutie s týmto bojovým umením môže priniesť aj prvé mätenie pojmov, lebo v Číne pre túto aktivitu bežne nepoužívajú názov kung-fu. Dávajú prednosť výrazu wu-šu, čo presnejšie vystihuje vykonávanú činnosť. Pritom ako paradox možno uviesť, že oba výrazy majú pôvod v čínštine. Znak „kung“ sa všeobecne prekladá ako práca, zručnosť a koncovka „fu“ má viacej významov. Závisí od kontextu. Výraz kung-fu sa v takomto spojení dá použiť na každú zručnosť, ku ktorej sa možno dopracovať cieľavedomým štúdiom a dlhoročnou praxou. Môže sa teda vzťahovať rovnako na bojové umenia, ale aj na kaligrafiu, aranžovanie kvetín alebo jednoducho majstrovstvo šéfa kuchára. Výraz wu-šu sa tiež skladá z dvoch slov, pričom prvé možno preložiť ako „bojový“ alebo „vojenský“, druhé ako „umenie“ alebo „disciplína“. Ak sa teda Číňana opýtate, aby vám preložil do svojho jazyka frázu „čínske bojové umenie“, istotne použije frázu „čung-kuo wu-šu“.
Plochy pred školami sú neustále plné cvičencov. Odvážne saltá počas tréningu.
Za takúto nepresnosť a doslova celosvetové mätenie pojmov môže mimoriadna popularita televízneho seriálu Kung Fu, ktorý začala v roku 1972 vysielať americká televízna spoločnosť ABC. Krátko na to ho prevzali aj európske spoločnosti, tú rakúsku nevynímajúc, takže, vzhľadom na vtedajšie usporiadanie rozdeleného sveta, geografické danosti a úroveň rozvoja televízie, bol seriál sledovateľný aj na časti územia západného Slovenska.
Príbeh seriálu sa odohráva v druhej polovici 19. storočia a jeho hlavným hrdinom je budhistický mních Kwaj-čang Cain, ktorý, ako to naznačuje už jeho samotné meno, má nielen medzinárodný, ale aj zmiešaný rasový pôvod. Je synom Američana Thomasa Caina a Číňanky Kwaj-lin. Chlapca po nečakanom skone rodičov vychovával dedo z matkinej strany, ale po jeho smrti ho ako sirotu umiestnili do kláštora Šao-lin, kde sa stal mníchom a kde sa vyučil bojovým umeniam. Lenže, zlý cisárov synovec dá zavraždiť jeho obľúbeného učiteľa, slepého majstra Po. Kwaj-čang sa rozhodne pomstiť jeho smrť a cisárovho synovca zabije. Na jeho hlavu je pochopiteľne vypísaná vysoká odmena, preto utečie do Kalifornie, kde sa pokúša nájsť svojho nevlastného brata Dannyho Caina a ďalších príbuzných z otcovej strany. Cestou sa stretáva s rozličnými úkladmi a prejavmi nespravodlivosti, ktoré sa snaží riešiť pomocou toho, čo ho naučili v kláštore.
Z westernu eastern
V takomto podaní to vyzerá ako klasický western, ale do deja seriálu pravidelne vstupujú hrdinove spomienky na detstvo a zážitky z kláštora, najmä ponaučenia slepého majstra Po a ukážky z praktického výcviku, ktoré mu vštepoval do hlavy i svalov učiteľ Kan. Na seriáli cítiť, že autori scenára hodne čerpali dokonca z klasickej knihy taoizmu známej ako Tao Te-ťing. Tieto ponaučenia sa stávajú zdrojom múdrosti nielen pre učenlivého žiaka, ale aj pre televízneho diváka. Tým dostáva western aj značný duchovný rozmer a jeho popularita sa zakladá najmä na poznatku, že majster kung-fu dokáže zásluhou svojho duchovného výcviku zvíťaziť nad koltmi, aj keď, povedané klasickou rečou westernu. „visia prekliate nízko“. Seriál sa teda líši nielen od klasických kovbojok, v ktorých majú kolty vždy pravdu, ale aj od iných filmov z oblasti bojových umení (najmä hongkonskej proveniencie), ktorých hrdina pripomína skôr nadľudskú bytosť, lebo sa neustále krúti ako ventilátor a preskakuje priepasti široké hoci aj pätnásť metrov.
Súsošie dvoch bojujúcich mníchov pred vchodom do kláštora.
Na seriáli je zaujímavé aj to, že hlavného hrdinu stvárnil neznámy hollywoodsky herec David Carradin, ktorý dovtedy hrával iba v béčkových filmoch, aj to väčšinou dostával negatívne role. Pôvodne sa predpokladalo, že tvorcovia seriálu nasadia do hlavnej úlohy niekoho, kto má aspoň polovičný čínsky pôvod a vie, čo sú to vlastne tie bojové umenia, ale v tom čase si Amerika zrejme ešte nemohla dovoliť, aby hlavného hrdinu stvárnil Ázijčan. Napríklad taký, ako známy znalec bojových umení Bruce Lee. Narodil sa síce v USA, ale potom žil v Hongkongu a navyše nemal ani kvapku americkej krvi. Preto padla voľba na Carradina. Pri troche fantázie mohol pripomínať niekoho, kto má v dlhom rodokmeni aspoň jedného dávneho čínskeho predka, ale napriek mierne šikmým očiam treba otvorene povedať, že to bol plnokrvný Ír. Jeho nevýhodou mohlo byť, že keď sa začal nakrúcať seriál, nemal o bojových umeniach ani poňatia. Niekto však dokázal producenta a režiséra presvedčiť o tom, že na zvládnutie bojových umení stačí, ak príslušný vie tancovať. A David Carradine vraj tancoval celkom slušne. Ako pozitívum treba dodať, že hlavný hrdina počas nakrúcania seriálu a jeho ďalších pokračovaní predsa len čo-to pochytil z bojových umení a nakoniec napísal o tejto problematike aj dve knihy.
Kung-fu ako živnosť
Spor medzi výrazmi kung-fu a wu-šu vyhral teda vo svete ten prvý, ale vyzerá to tak, že ani v Číne, kde majú oba výrazy domovskú príslušnosť, si z tejto nepresnosti ťažkú hlavu nerobili. Nakoniec akceptovali oba výrazy. Prečo nie? Nech sa to nazýva akokoľvek, stal sa z toho výhodný biznis. Len v samotnom meste Teng-feng a v jeho blízkom okolí existuje niekoľko desiatok akadémií, ktoré za slušný poplatok ponúkajú výcvik pre záujemcov z domova a celého sveta. Tak napríklad jedna z najznámejších mestských akadémií, Dengfeng Shaolin Warior Monks School, má v súčasnosti vyše pätnásťtisíc študentov, z toho tritisíc pochádza zo zahraničia. Poplatky sú odstupňované, čím kratší pobyt, tým je to drahšie. Niekomu zrejme stačí, aby strávil trojtýždňovú dovolenku v akadémii a potom sa mohol doma pýšiť, že absolvoval školu kung-fu, a to dokonca takmer tam, kde sa nachádza kláštor Šao-lin. Lenže, za takúto rýchlosť sa platí. Všetko za dennú taxu 50 dolárov. Ak sa niekto rozhodne pre trojmesačný kurz, vtedy sa znižuje poplatok na 35 dolárov za deň, teda celkový pobyt vyjde záujemca na vyše 3 150 dolárov. To je potom výhodnejšie ostať tu celý rok a obetovať 8 800 dolárov v nádeji, že ročný pobyt v akadémii zanechá na absolventovi nejaký pozitívny výsledok.
Napriek vysokým poplatkom záujem vysoko prekračuje možnosti akadémie. Našťastie, podobných škôl je v okolí dosť. Nemožno sa preto čudovať, že keď herec David Carradine navštívil konečne v roku 2006 ním preslávený kláštor Šao-lin, dostalo sa mu vrelého prijatia a samotný predstavený kláštora, opát Š´ Jung-sin, vysoko ocenil jeho podiel na popularizácii bojových umení. V duchu istotne ocenil aj finančný efekt, ktorý má kláštor Šao-lin a jeho okolie z popularity kung-fu vo svete.
Predstavenie pre turistov. Vytrénovaný krk dokáže zastaviť aj ostré hroty kópií.
Kláštor Šao-lin sa nachádza na úpätí hôr asi 13 kilometrov od centra mesta Teng-feng a vstup do jeho areálu pripomína skôr bránu do amerického Disneylandu. Všade okolo je množstvo parkovísk, reštaurácií a obchodov so suvenírmi a bavlnenými tričkami s vyobrazením všetkého, čo pripomína kung-fu. Treba prekonať určitú vzdialenosť, až sa návštevník dostane pred bránu ozajstného kláštora. Jeho podoba sa už zrejme niekoľko storočí nezmenila, ak niečo pribudlo, tak pred vstupom do posvätných priestorov zrejme len malá reštaurácia a nevyhnutné toalety (aj keď iba v tureckom štýle), lebo na tento luxus si už turisti zo Západu potrpia. Novou je aj divadelná sála postavená pred vchodom do kláštora, ktorá sa počas dňa niekoľkokrát naplní záujemcami dychtivými vidieť naživo to, čo im predtým predvádzal v spomínanom seriáli David Carradine, alebo čo videli v televízii ako zostrih z vystúpenia mníchov počas ich niektorého turné po svete. Predstavenie sa začína ukážkami zručnosti tých najmladších, pribúdajú vyššie ročníky a zložitejšie výkony, ukážky niekoľkých najpopulárnejších štýlov, predvádza sa boj s rozličnými zbraňami, ako aj schopnosť odolávať útokom. Nemôže chýbať ani tradičné rozbíjanie tehál hranou dlane. Tí najodvážnejší sa nechajú zdvihnúť nad hlavy iných, súc napichnutí na štyri kopije. Ďalší nasmeruje dve kopije na svoj krk a tie sa radšej zohnú, ako by mu mali prepichnúť túto citlivú a ľahko zraniteľnú časť tela. Vyvrcholením je schopnosť, ktorú zrejme spochybnia mnohí skeptici. Jeden z mníchov dokáže ihlu hodiť tak, že zo vzdialenosti troch metrov ňou prepichne balón umiestnený za sklenenou tabuľou. Aby to vyzeralo dôveryhodnejšie, dokázal to urobiť až na druhý pokus. Skrátka, výkon vhodný veľkého Davida Copperfielda.
To, čo predvádzajú mnísi v divadelnej sále, nie je limitované múrmi kláštora. Niektoré z jednoduchších cvikov, ako napríklad tieňový box alebo tchaj-či čchüan, možno vidieť každé ráno v parkoch, či uliciach miest, lebo Číňania, čo mnohých prekvapí, začínajú deň cvičením, a to bez ohľadu na vek, pohlavie, ročné obdobie a nepriazeň počasia. Večer sa zasa zvyknú v parkoch stretávať, aby si pri hudbe z cédečiek zatancovali alebo zaspievali.
Les pagod ako kronika
Pred vstupom do starej časti kláštora je vhodné zastaviť sa pri Lese pagod. Nielen kvôli tomu, že táto historická pamiatka je považovaná za súčasť svetového dedičstva v rámci historických pamiatok mesta Teng-feng. Pravdupovediac, nie sú to ani ozajstné pagody, skôr by sme mohli hovoriť o stélach alebo ešte presnejšie o náhrobných kameňoch závratných rozmerov. Les 228 pagod je teda cintorín vyhradený pre predstavených kláštora a niekoľko ďalších osobností. Bývalo tradíciou, že pre každého významného tu vztýčili jednu pagodu, pričom počet jej stupňov symbolizoval dosiahnutú hodnosť v rámci budhistickej hierarchie. Štýl pagody zasa ukazuje, v ktorom období vznikla a nápisy či zobrazenia symbolizujú zásluhy predstaveného alebo významné udalosti počas jeho účinkovania v kláštore. Les pagod sa tak stal určitou formou kamennej kroniky a prehľadom dejín kláštora Šao-lin.
Les pagod je vlastne svojskou kamennou kronikou kláštora Šao-lin.
Traduje sa, že kláštor dal vybudovať cisár Siao-wen z dynastie Wej v roku 495 a jeho prvým predstaveným (opátom) bol mních Buddhabhadra pochádzajúci z Indie. Bojové umenia boli v Číne známe už predtým a o tom, ako súvisia s týmto kláštorom, existuje niekoľko verzií. Podľa prvej, keď sem prišiel v roku 527 ďalší budhistický mních Bodhidarma, zistil, že fyzický stav mníchov bol taký úbohý, že im nariadil povinne vykonávať telesné cvičenia. Tie mohli mať rozličnú podobu. Návštevníci kláštora si istotne všimnú, že najstaršie stromy majú na svojej kôre množstvo akýchsi jamôk. Tie vraj vznikli tak, že mnísi posilňovali svoje prsty tým, že ich tlačili do kôry.
Podľa druhej verzie prví traja žiaci spomínaného Bodhidarmu, Chuej-kuang, Seng-čou a Chuej-kche boli vraj pôvodne vojaci a tí priniesli so sebou do kláštora aj zručnosti nadobudnuté v bojoch. V tom čase bol výcvik vojakov v Číne na vysokej úrovni a medzi metódy tréningu patril aj boj s protivníkom so zbraňou, či bez zbrane. Práve tieto skúsenosti prvých mníchov – vojakov – prišli vhod potom, keď kláštor bol niekoľkokrát v ohrození rozličných bánd.
Veľký vplyv na formovanie súčasnej podoby bojových umení mal nepochybne taoizmus, ktorý ako filozofický materializmus dávnoveku hľadal už vtedy možnosti spolužitia s prírodou. Je teda bližšie k tomuto druhu činnosti, ako indický mierumilovný budhizmus, ktorého početné odnože neumožňujú v súčasnosti veriacemu používať nôž ani ako príbor počas jedenia, a už vôbec nie ako zbraň. Možno teda povedať, že bojové umenia vznikli symbiózou indického duchovného budhizmu a čínskeho materialistického taoizmu. Preto sa traduje, že Šao-lin zanechal po sebe dva systémy: Čchan, ktorý súvisí s budhizmom a je v Japonsku známy ako Zen a Čchuan zodpovedajúci bojovým umeniam, pričom však obe zložky spolu súvisia a nemôžu fungovať oddelene. Preto štúdium a tréning bojových umení pozostáva z troch častí. Prvou sú základné zručnosti, ako výdrž, flexibilita a rovnováha. Do druhej skupiny patria silové zručnosti, ako čchi-kung meditácia rozdelená ďalej na vonkajšiu a vnútornú. Súčasťou silových zručností je 36 mäkkých a 36 tvrdých cvičení, ktoré sú známe ako mäkký a tvrdý čchi-kung. Treťou časťou je bojová zručnosť, kde patrí boj nielen zbraňami, ale aj holými rukami.
Súčasní študenti v kláštore tvoria naozaj internacionálnu spoločnosť.
Jednotlivé štýly wu-šu napodobňujú správanie a pohyb piatich zvierat: tigra, žeriava, leoparda, hada a draka. Ďalším príspevkom čínskej filozofie je dualita jang a jin, ako aj ich vzájomné protirečenia v živote i prírode. Cvičenia sa zameriavajú na dve zložky človeka, na jeho vnútro, nazývané čchi, teda na jeho duchovný rozvoj, zatiaľ čo druhá zložka má na starosti rozvoj vonkajšej stránky – svalstva a kardiovaskulárneho systému. Kombináciou tohto všetkého vzniklo veľké množstvo štýlov, medzi ktorými je najznámejší štýl opice, modlivky nábožnej, bieleho žeriavu, tigra, hada a orlieho pazúra. V súčasnosti je zrejme najpopulárnejším wing-čchun, čo sa dá preložiť ako „prekrásny čas jari“. Zaujímavý je tým, že na dosiahnutie cieľa stačí minimálna námaha a vznikol kombináciou štýlu žeriavu a hada. Druhou zaujímavosťou je, že ho vytvorila žena, šaolinská mníška Ngu Mui a svoje poznatky odovzdala mladej dievčine známej ako Jim Wing-čchun. Mladá dievčina ho potom uplatnila v čase, keď kláštor musel čeliť nájazdom rozličných ozbrojených skupín a ona samotná sa musela ubrániť pred nápadníkmi. Tento štýl obľuboval aj Bruce Lee.
Tvrdý denný režim
Výcvik si vyžaduje veľa času a tomu zodpovedá aj denný program v kláštore, ktorý sa v jednotlivých akadémiách bojových umení líši iba podrobnosťami. Mnísi vstávajú väčšinou o piatej, pričom ešte nalačno musia prejsť základným duchovným cvičením čchi-kung, nasleduje tréning kung-fu a raňajšia lekcia budhizmu. Po raňajkách sa musia venovať bežným záležitostiam kláštora, ako je práca na poli, nosenie a štiepanie dreva, upratovanie. Po obede majú do druhej hodiny odpočinok, potom nasleduje tréning bojových umení, ako aj lekcie z budhizmu. Po večeri si ešte dve hodiny opakujú výcvik a do postele idú až desať minút po jedenástej. Prekvapením je, že na rozdiel od iných budhistických mníchov môžu jesť mäso a konzumovať alkohol. Túto výsadu má kláštor vraj od čias dynastie Tchang a udelil im ju cisár Li Ši-min ako odmenu za služby v prospech cisárstva.
Kláštor museli mnísi v minulosti často brániť, ale vyskytli sa prípady, keď oni sami sa pripojili k cisárskej armáde, aby ochránili krajinu pred útokmi. Práve takéto prípady sú zaznamenané v Lese Pagod. Najstarší dôkaz je na stéle z roku 728, ktorá uvádza, že mnísi v predchádzajúcom období bránili kláštor pred nájazdom banditov. Na ďalšom zázname je zmienka o účasti mníchov na bojoch o priesmyk Chu-lao východne od Luo-jangu, čím prispeli k upevneniu moci dynastie Tchang. Cisár Li Ši-min potom ako prejav vďaky podporil budovanie budhistických kláštorov v regióne. Mnohé ďalšie vyobrazenia zachytávajú konkrétnu činnosť mníchov počas výcviku alebo pri udržiavaní kláštora.
Pagoda venovaná poslednému zomrelému opátovi symbolizuje, že do kláštora vstúpil novovek.
V polovici 16. storočia zažilo čínske pobrežie niekoľko nájazdov pirátov a aj v boji proti ním sa zúčastnili mnísi z kláštorov. Neďaleko Šanghaja je stúpa vybudovaná na pamiatku mníchov, ktorí zahynuli v bojoch s pirátmi. V júli 1553 skupina 120 mužov vedená šaolinským mníchom Tchien-jüanom porazila skupinu pirátov a tých, čo prežili, prenasledovali ešte desať dní. Piráti prišli o sto mužov, zatiaľ čo mnísi stratili iba štyroch bojovníkov.
Ak by si niekto dal tú námahu a sledoval časovú postupnosť pagod, zistil by, že je tam akási veľká historická medzera. Zapríčinil to fakt, že kláštor nemal vyše tri storočia schváleného opáta. Stalo sa tak počas dynastie Čchin v 17. storočí, keď sa mnísi zapojili do série sprisahaní zameraných proti mandžuskej nadvláde. To zapríčinilo, že kláštor upadol do nemilosti a cisár sa mníchom pomstil tým, že im nevymenoval opáta. Následkom bojov bol Šao-lin vtedy dokonca zničený a piati mnísi, ktorým sa podarilo utiecť, sa potom pričinili o rozšírenie bojových umení po celej Číne. Tak sa wu-šu dostalo aj do Japonska, kde sa vytvorila jeho odnož v podobe karate.
Kláštor odvtedy pustol a keď sem v roku 1966 počas „kultúrnej revolúcie“ vnikli Červení gardisti, aby skoncovali so všetkým starým a zlým, našli tu už iba päť starnúcich mníchov. V čase rozkvetu v období dynastie Ming ich tu bolo vyše tisíc.
Post opáta ostal teda voľný až do roku 1986, keď sa 29. predstaveným stal Ši Sing-čeng. Odvtedy sa traduje rozvoj kláštora a jeho modernizácia do dnešnej podoby obchodnej spoločnosti a začalo sa zároveň obdobie záujmu sveta o túto atrakciu. Túto zmenu zaznamenala aj posledná stéla postavená na počesť Ši Sing-čenga, lebo zomrel iba sedem mesiacov od nástupu do funkcie vo veku 74 rokov. Napriek krátkemu obdobiu sa kláštor začal prispôsobovať modernej dobe. Napríklad tým, že dal vybudovať vodovod a kanalizáciu. Dovtedy museli mnísi nosiť vodu z neďalekej rieky. Treba dodať, že toto rozhodnutie sa nestretlo so všeobecným súhlasom, lebo konzervatívnejšia časť mníchov tvrdila, že položením vodovodného potrubia sa prerušia prirodzené tepny zeme. Ústupkom konzervatívcom bolo, že mnísi majú doteraz k dispozícii iba studenú vodu, teplá je naďalej luxus. Napriek tomu kláštor začal prechádzať premenami a preto nikoho neprekvapí, keď v porovnaní s predchádzajúcimi „kamennými kronikami“ vidieť na stéle prvého novodobého opáta Ši Sing-čenga lietadlo, osobný automobil, vlak, počítač a ďalšie výdobytky vedecko-technickej revolúcie.
Pohorie Sung v okolí Šao-lin je plné sôch významných mníchov.
V súčasnosti do kláštora ročne zavíta vyše dva milióny turistov. Medzi návštevníkmi nechýbajú ani významné osobnosti. Napríklad, v marci 2006 mal vo svojom programe oficiálnej návštevy Číny naplánovanú prehliadku kláštora aj ruský prezident Vladimir Putin. Stal sa tak prvým oficiálnym predstaviteľom cudzej krajiny, ktorý navštívil Šao-lin. Nebola to náhoda, Putin je milovníkom bojových umení, v karate dosiahol ôsmy stupeň a v džudo piaty stupeň, čo v oboch disciplínach znamená čierny pás. Počas pobytu v Južnej Kórei dostal čestný titul veľmajster v disciplíne taekwondo, v ktorej sa spájajú prvky karate a čínskych bojových umení.
Opát s univerzitným diplomom
Po krátkej prestávke nastúpil v roku 1999 na miesto Ši Sing-čenga iba 33-ročný Š´ Jung-sin. V porovnaní s predchádzajúcim obdobím sa kláštor otvoril svetu ešte viac a aj svet víta mníchov zo Šao-linu s úplne otvorenou náručou. Napokon, to, čomu sa vo svete hovorí socializmus s čínskymi črtami, má svoj konkrétny prejav aj tu, kde sa z wu-šu (alebo kung-fu) stala zárobková činnosť. Napríklad aj v tom, že ak chce niekto zapáliť vonné tyčinky na najposvätnejších miestach kláštora, musí za to zaplatiť vysoký poplatok. Okrem toho kláštor Šao-lin a ostatné akadémie v okolí mesta Teng-feng opúšťajú každý rok tisíce absolventov, ktorí potom nájdu uplatnenie v armáde, polícii, strážnej službe, v športových kluboch, na školách alebo v ďalších profesiách, ktoré vyžadujú telesnú zdatnosť a schopnosť obrániť nielen seba, ale aj iných.
Súčasný opát Š´ Jung-sin je prvým mníchom, ktorý má vysokoškolský diplom, a to dokonca v odbore podnikania. Okrem toho je predsedom Budhistickej asociácie provincie Che-nan a navyše poslancom Celočínskeho zhromaždenia ľudových zástupcov. Aby to nestačilo, venuje sa aj reklame a prepožičal svoje meno a tvár na vlastnú značku dlhých rezancov, ktoré sú súčasťou tradičných čínskych raňajok. Výsledkom jeho aktivít je, že akadémia bojových umení, teda Shaolin Temple Kung Fu School, ktorá je odnožou starého budhistického kláštora už od roku 1978, má 35 tisíc študentov. Pre tých zahraničných stojí jeden rok pobytu 10 tisíc dolárov. Biznis, pre ktorý sa oplatí znášať aj občasné odriekanie svetských radostí.
Foto: Autor
Ďalšie články: LEOPOLD MORAVČÍK
