Červený kancelár, čierna vláda

Nová rakúska vláda sa v mnohom podobá tej starej. Liberálno-konzervatívna Rakúska ľudová strana (ÖVP) zabrala väčšinu kľúčových ministerstiev a vládny program nesie výrazne jej rukopis. Predsa však nie je všetko úplne po starom. Posledná vládna koalícia medzi Sociálno-demokratickou stranou Rakúska (SPÖ) a ÖVP netrvala dlho. ÖVP ťažko zvládala volebnú porážku z roku 2006. Jej ultraliberálne krídlo okolo bývalého kancelára Wolfganga Schüssela sa pokúšalo o čo najširšie pokračovanie neoliberálnej politiky čierno-modrej koalície, ktorá vládla predtým, a blokovalo takmer všetky politické korektúry. V SPÖ existovala hlboká nespokojnosť s výsledkom koaličných rokovaní, a to pokiaľ ide o rozdelenie postov vo vláde, tak aj obsah koaličnej dohody. Stabilita vlády bola skúšaná stálymi konfliktami. Po tom, ako SPÖ vymenila na poste predsedu strany Alfreda Gusenbauera za Wernera Faymanna a prijala vo vzťahu k EÚ trochu odťažitejšie pozície, opustila ÖVP koalíciu. Vo voľbách na konci septembra 2008 prehrali výrazne obe strany – SPÖ stratila 5,6 percenta a získala takmer 30 percent hlasov. Prehra ÖVP so stratou až 8,7 percent bola ešte horšia a získala len asi štvrtinu hlasov. Hlavným víťazom volieb bola Rakúska strana slobodných (FPÖ), ktorá spájala sociálny diskurz s rasistickým vymedzovaním, a získala 18 percent hlasov. Spolu s ňou Zväz pre budúcnosť Rakúska (BZÖ) medzičasom zosnulého korutánskeho hajtmana Jörga Haidera, ktorý spája neoliberálny diskurz s xenofóbnymi prvkami, a získal 11 percent hlasov. FPÖ kradne najmä voličov SPÖ, BZÖ zas voličov ÖVP. Výrazným faktom bolo, že obe krajne pravicové strany volili mladí voliči. V skupine 30-ročných a mladších zamestnaných voličov získala FPÖ až 30 percent hlasov. To ukazuje, že FPÖ dokázala profitovať z nedostatočnej sily sociálnych demokratov presadzovať v predchádzajúcej koalícii sociálne orientovanú politiku. Obnovenie pôvodnej vlády sa odohralo na pozadí rozvíjajúcej sa finančnej krízy. Už teraz existuje v ÖVP opozícia voči obnoveniu koalície v tejto podobe, a to zo stany neoliberálneho krídla okolo Schüssela a dlhoročného ministra hospodárstva Martina Bartensteina, ako aj niektorých krajinských zväzov (najmä v Štajersku). No v čase krízy musia hospodárske záujmy stavať na stabilnej vláde, a teda stabilnej koalícii. Alternatívna konštelácia – vláda zložená z ÖVP, FPÖ a BZÖ – by bola ešte krehkejšia pre napätý vzťah medzi znepriatelenými bratmi FPÖ a BZÖ a pri oboch krajine pravicových stranách by sa mohla spoliehať len na veľmi slabé personálne rezervy. Budúcnosť BZÖ, strany jedného muža, teda Haidera, je po jeho smrteľnej autonehode sama veľmi otázna. Aj alternatíva ÖVP, BZÖ, Zelení by bola veľmi nestabilná. Čoskoro by vyvolala konflikty vo vnútri Zelených. Na druhej strane, SPÖ sa už vopred rozhodla pre koalíciu s ÖVP a v rokovaniach sa predala veľmi lacno. Rozdelenie ministerstiev je pri pozornom pohľade naklonené ÖVP. Táto strana získala nielen centrálne ekonomické ministerstvá, ale aj rezorty ako vnútro a spravodlivosť, čo jej umožní ďalej sa profilovať ako strane „vlády a poriadku“. ÖVP ostane aj ministerstvo zahraničných vecí. Inak však prešlo personálne zloženie vlády výraznými zmenami. Krídlo v ÖVP okolo Schüssela, ktoré sa stavalo proti spolupráci so sociálnymi demokratmi, už vo vláde nie je zastúpené. A na rozdiel od predchádzajúcej vlády, do tej súčasnej zapojila SPÖ aktívne odbory. Bývalý predseda strešnej odborovej organizácie Rudolf Hundstorfer sa stal novým ministrom sociálnych vecí. Nový minister hospodárstva Reinhold Mitterlehner (ÖVP) pochádza z podnikateľskej komory a je teda zvyknutý na prácu v rámci sociálneho partnerstva. ÖVP tým v čase krízy zdôrazňuje konsenzuálnejší kurz ako za dôb Schüssela. SPÖ a ÖVP sa pragmaticky dohodli na krátkodobej aktívnej konjukturálnej politike s dodatočnou pomocou štátu (najmä v oblasti infraštruktúry a zatepľovania domov), ako aj znižovaní daní. Tým má byť zabrzdený nárast počtu nezamestnaných. Aktívna konjukturálna politika dopĺňa už pred niekoľkými týždňami schválený, silno dotovaný podporný balík pre banky, ktorý sľubuje spolu 100 miliárd eur, no je spojený len s veľmi miernymi požiadavkami. Napriek týmto rozpracovaným stabilizačným opatreniam silnie pocit, že dopady krízy na Rakúsko sú podceňované. Nejestvuje verejná diskusia o dopadoch blížiacej sa krízy v krajinách východnej Európy, v ktorých silne pôsobia rakúske banky – ako Rumunsko, Maďarsko, Ukrajina, Srbsko či Chorvátsko. Nejestvuje ani kritické prehodnotenie činnosti rakúskych koncernov vo Východnej Európe, či mieru, do akej kríza ohrozuje extrémne navonok orientovaný rakúsky ekonomický model. Namiesto toho ohlasuje vládny program pre Rakúsko rolu „hospodárskeho hnacieho motora na východ“. Ale kriticky sa nezhodnotí ani jeho ekonomická úloha subdodávateľa pre Nemecko. Pretože kvôli tomu bude Rakúsko silno zasiahnuté poklesom výroby v Nemecku – najmä v automobilovom priemysle. Nikde vo vládnom ekonomickom programe sa neobjavuje, že súčasná veľká kríza je aj krízou neoliberálneho modelu orientoveného na finančný trh. Možno tam čítať rovnaké formulácie, ako v 90. rokoch. V oblasti sociálnej politiky je z nestability finančných trhov vyvodený zatiaľ iba jediný záver, a to kladenie väčšieho dôrazu na ústrednú úlohu prvého piliera dôchodkového sporenia. V kapitole venovanej sociálnej politike je zdôraznená explicitne aktívna úloha sociálnych partnerov – odborov, priemyselných a poľnohospodárskych komôr – čo zdôrazňuje silné konsenzuálne zameranie. Vládny program sa snaží vsugerovať, ako keby po kríze bolo možné opäť robiť „všetko po starom“. Tým sa podceňuje fakt, že ide o krízu ekonomického modelu, ktorý vládol minulému storočiu. A tak môže byť nová vláda o niečo stabilnejšia než tá predchádzajúca, napriek tomu však nie je pripravená na túto zásadnú dobu. Už teraz si berie FPÖ na mušku obrovskú nerovnováhu medzi multimiliardovou pomocou pre banky a omrvinkami určenými pre sociálnu politiku. Kríza a nedostatočná politika, ktorou chce čierno-červená koalícia čeliť kríze, môže otvoriť ešte väčší priestor pre sociálno-demagogickú pravicu. Autor je profesor na Wirtschaftsuniversität Wien a predseda Inštitútu pre štúdium politickej ekonómie (IPE) vo Viedni