Červenočervení

V septembrovom vydaní britského alternatívneho mesačníka Red Pepper píše Hilary Wainwrightová o známkach mocenského rastu európskych radikálnych ľavicových strán. Pre autorku to signalizuje šancu na „obrodu ľavice“. „Radikálne ľavicové strany“ reprezentujú v Európe zhruba dva druhy strán – pozostatky štátostrán v poskomunistických krajinách, ktoré sa usilujú prispôsobiť novým podmienkam zápasu vo (formálne) demokratickom systéme, a reformované komunistické strany západnej Európy, ktoré musia všetky čeliť postupnej strate „tradičného voliča“ a nájsť program, ktorým by sa odpútali od ortodoxie minulosti. Komunisti do vlády? Niektoré z týchto strán skutočne zaznamenali v poslednom čase načakaný nárast podpory, ktorý im priniesol dobré šance priamu participáciu na politickej moci. Pre Wainwrightovú je príkladom nemecká Linkspartei a talianska Rifondazione Comunista. Zjednotenie Nemecka znamenalo pre mnohých východných Nemcov krátku eufóriu a po nej tvrdú realitu života s nezamestnanosťou, deindustrializáciou a rastúcimi životnými nákladmi. Je dosť prirodzené, že medzi takýmito skupinami čerpala svojím radikálnejším sociálnym programom reformovaná východonemecká štátostrana PDS. Skutočnú šancu jej však priniesol až rozkol u sociálnych demokratov a vytvorenie Strany sociálnej spravodlivosti na čele s pomerne populárnym Oscarom Lafontainom a s podporou časti odborov. PDS s ňou šla do septembrových parlamentných volieb spoločne a súčasne bolo deklarované rozhodnutie vytvoriť do dvoch rokov jednotnú stranu. Postkomunistická PDS sa tak dostala zo svojho „východonemeckého geta“. Hoci vo voľbách dosiahla o niečo horší výsledok, než naznačovali niektoré predpovede, a súčasťou novej vlády sa s najväčšou pravdepodobnosťou nestane (hlavne kvôli rozhodnutiu ostatných strán bojkotovať ju), necelých deväť percent jej dáva pomerne stabilné miesto na politickej scéne. Pravdepodobne úspešnejšia bude jej talianska ideologická sestra. Rifondazione je súčasťou širokej centristicko-ľavicovej koalície vedenej Romanom Prodim, spolu s omnoho menej radikálnymi Ľavicovými demokratmi (tí sami vznikli z umierneného krídla pôvodnej talianskej komunistickej strany), sociálnymi demokratmi a sociálno-liberálnou stranou Margherita. Táto koalícia pravdepodobne zosadí zdiskreditovanú (škandálmi a neschopnosťou riadiť štát) Berlusconiho koalíciu. Rifondazione je síce v koalícii skôr slabším partnerom, tvorí však dôležité spojivko s radikálnejším krídlom odborov a živým talianskym sociálnym hnutím. Špecifické dôvody (ne)úspechu Pomerne úspešná nemecká Linkspartei a talianska Rifondazione majú tak spoločný úzky vzťah so sociálnymi hnutiami, ktoré v Európe (najmä západnej) zosilneli počas 90. rokov a ktoré sa konštituovali do Európskeho sociálneho fóra. Časť ich úspechu však spočíva aj v špecifických lokálnych podmienkach – a špecifické podmienky súčasne vysvetľujú, prečo nie sú radikálne ľavicové strany úspešnejšie v iných krajinách. Francúzska radikálna ľavica má tiež úzke kontakty s pomerne silným sociálnym hnutím. Vnútorná rozdrobenosť a neschopnosť zhodnúť sa na niektorých partikulárnych otázkach (napríklad či majú mať moslimské dievčatá povolené nosiť v školách šatku) jej však znemožňujú získať väčší politický vplyv. Radikálna ľavicová opozícia zohrala dôležitú úlohu v odmietavom výsledku francúzskeho referenda o euroústave, situácia by však bola zásadne iná, ak by sa Socialistická strana jednotne bola postavila za dokument. Wainwrightová upozorňuje v spomínanom článku aj na Grécko s rovnako silným sociálnym hnutím a radikálnou ľavicou rozdelenou na ortodoxnú grécku Komunistickú stranu a „novátorskú“ Synaspismos (so stále obmedzeným vplyvom). V Británii sa sila protestných hnutí ukázala pri demonštráciách proti vojne v Iraku, či politike zvyšovania poplatkov na univerzitách, nepremietla sa však zatiaľ do vzniku vplyvnejšej politickej alternatívy – v čom zohráva dôležitú úlohu bezpochyby aj väčšinový systém pre parlamentné voľby. Podobne by sme mohli analyzovať špecifické príčiny slabosti radikálnej ľavice v Rakúsku, Španielsku, severských krajinách (kde sa im podarilo výraznejšie uspieť len v spojení s environmentálnymi hnutiami)… Bledí východní bratia Špecifickým príkladom sú bývalé krajiny sovietskeho bloku. Vo väčšine z nich sa štátostrany pokúsili zreformovať na „tradičné“ sociálnodemokratické strany a tento proces bol spečatený ich prijatím do medzinárodných sociálnodemokratických štruktúr. Popri nich sa však udržali či z „tvrdého jadra“ komunistov opätovne vznikli strany s radikálnejšou rétorikou, odmietajúce sociálnodemokratické zaradenie a hlásiace sa k rôznym formám „demokratického socializmu“. Vo všeobecnosti je však na nich skôr „biedny pohľad“ – programovo i reálnou politikou sa často pohybujú niekde medzi šovinizmom radikálnej nacionalistickej pravice a naivizmom postkomunistickej nostalgie. Často trpia personálnou krízou – menej zdiskreditovaní „predprevratoví“ komunisti a perspektívni členovia v strednom veku odišli väčšinou do iných strán (nie nevyhnutne ľavicových) či úplne mimo politiky. Voličsky sú schopní oslovovať len výrazne obmedzenú skupinu radikálnej mládeže a nostalgických starších ľudí, ktorým síce transformačný proces reálne zhoršil životnú situáciu, a tak z nich vytvoril pomerne verných voličov, súčasne sú však zo strednodobého hľadiska „zlou politickou investíciou“. Mnohým postkomunistickým (resp. „novokomunistickým“) stranám v strednej a východnej Európe tak vymiera členská i voličská základňa. To neznamená, že v niektorých prípadoch nie sú schopné získať silnejšie postavenie a javiť dokonca znaky obrody – opäť zo špecifických dôvodov. Česká komunistická strana sa nerozpadala a nereformovala, nakoľko „štandardná“ sociálna demokracia vznikala mimo jej radov. Politika „s komunisty nemluvíme“, ktorú prijali ostatné strany, jej naháňa protestné hlasy, to všetko sa však môže zmeniť, keď ČSSD prekoná odpor voči KSČM a umožní jej nejaký podiel na politickej moci. Na Slovensku je zas pomerná sila KSS (pomerná k výraznej neschopnosti reprezentantov strany) výsledkom sociálne silne nerovnovážneho vývoja umocneného faktom, že bohatstvo a chudoba sa majú tendenciu geograficky koncentrovať (a sociálny protest je tak možné spájať s regionálnym lokálpatriotizmom). Čísla nenahradia program V „západnej“ i „východnej“ Európe oslabovanie sociálnych funkcií štátu a s tým súvisiaci nárast sociálnej neistoty, vytvára spoločenský dopyt po sociálne radikálnejších programoch. Úspech „radikálneľavicových strán“ však závisí od ich schopnosti odpovedať na tento dopyt (táto schopnosť je z dôvodu rôzneho historického vývoja i osobných charakteristík predstaviteľov nerovnaká) i špecifík vnútroštátneho systému. Úspešnejšia „radikálna ľavica“ je schopná zapĺňať medzeru, ktorú programovým redefinovaním vytvorila „klasická sociálna demokracia“. Zatiaľ sa však nezdá, že by bola schopná nájsť „ľavicový program pre 21. storočie“, po ktorom márne pátrajú sociálni demokrati. Napriek proklamovanému internacionalizmu často podlieha lákaniu „spoliehania sa na národný štát“ a k európskej integrácii pristupuje skôr nedôverčivo. Výsledkom môže byť, že aj keď sa v niektorých prípadoch vynesie na protestných hlasoch k štátnej moci, prejde rovnakým kolobehom chýb ako jej „umiernenejší súdruhovia“ – od neúspešných pokusov oživiť sociálny štát na národnej úrovni a chrániť ho pred „liberálnou európskou integráciou“ až po kapituláciu a opätovný odchod do opozície. Pri častých prehrách sociálnodemokratických strán tak môžu zlepšujúce sa pozície radikálnejších strán numericky naznačovať blížiacu sa „obrodu ľavice“. Je to však len chiméra dovtedy, pokiaľ nebude existovať hodnoverný program obnovy sociálneho štátu, regulácie takzvanej trhovej ekonomiky v zhode so sociálnymi a environmentálnymi cieľmi. V Európe však dnes také niečo nie je možné, pokiaľ strany nebudú rozmýšľať európsky.