Ľuboš Blaha komentuje pre český internetový časopis !Argument výsledky prvého kola prezidentských volieb vo Francúzsku, a to vzhľadom na budúcnosť radikálnej ľavice.
V druhom kole francúzskych volieb sa stretne liberál Emmanuel Macron a krajná pravičiarka Marine Le Penová. Postup do druhého kola iba tesne ušiel kandidátovi radikálnej ľavice Jean-Luc Mélenchonovi, ktorý získal takmer 20 %. V porovnaní s výsledkami krajnej ľavice z minulosti ide o slušný výsledok.
Fotozdroj: melenchon.fr/
Naopak, pre lídra konzervatívcov Francoisa Fillona je necelých 20 % výrazný debakel. Konzervatívci v druhom kole nezvyknú chýbať. Ešte horšie ako oni ale prepadla sociálna demokracia, ktorej kandidát Benoit Hamon napriek radikálne socialistickému programu dostal v prvom kole volieb iba čosi vyše 6 %. Ľudia dali prednosť Mélenchonovi, ktorý sa nesprofanoval piatimi rokmi neoliberálneho vládnutia.
Koniec tradičných strán? Kdeže!
Prepad tradičných strán – konzervatívcov a socialistov – sa dlhšie očakával, takže hromadný údiv tendenčných novinárov je skôr nezmyselnou pózou. Špekulácie, podľa ktorých postup dvoch neštandardizovaných politikov signalizuje koniec tradičných strán či delenia na ľavicu a pravicu, sú takisto iba povrchnou pózou.
Ani Macron, ani Le Penová predsa nie sú nejakí enigmatickí populisti, od ktorých sa nedá nič hodnotovo konzistentné očakávať. Obaja predstavujú štandardné programové subjekty. Macron je neoliberál, nad ktorým sa zalizuje vyššia stredná trieda, bankári, biznismeni a nadnárodný kapitál. Do svojho neoliberálneho programu primiešal štipku sociálneho marketingu, fešácke úsmevy a mladícky drive, čo oslovilo časť nižšej strednej triedy. Najmä ak v jeho programe nechýba kultúrno-liberálna agenda, vrátane multikulturalizmu, LGBTI či ochrany ľudských práv menšín. Liberáli sú vo vytržení.
Ani Le Penová nie je žiadnym politologickým rébusom: jej Národný front je bývalá otvorene fašistická strana, ktorú sa Le Penová snažila očistiť od najprimitívnejších neonacistických hesiel, aby verejnosti predstavila naoko nevinný milý vlastenecký marketingový produkt, ktorý má v ekonomike vcelku sociálny program a v kultúrnych otázkach sa točí okolo konzervativizmu, nacionalizmu, euroskepsy a xenofóbie. Pre antifašistov tabu, no pre mnohých francúzskych robotníkov, sklamaných liberálnou ľavicou, je Le Penová cestou, ako si vybúriť svoju zlosť na celý establišment.
Čiže v druhom kole sa stretáva neoliberál s krajnou pravičiarkou. Niečo ako v amerických voľbách, kde sa proti sebe postavila neoliberálka Clintonová a krajný nacionalista Trump. Rozdiely sú len kozmetické: Macron na rozdiel od Hillary nie je taký militantný jastrab; Le Penová na rozdiel od Trumpa nie je taká jednoduchá a čo je dôležitejšie – v ekonomickom programe je oveľa viac sociálna. Summa summarum: nekoná sa žiaden odklon od štandardizovaných ľavicových a pravicových politikov. Macron je bankárska, neoliberálna pravica, Le Penová je nacionalistická krajná pravica. Žiaden koniec štandardných politikov. Kdeže!
Prečo zlyhali sociálna demokracia a konzervatívci
Áno, vo voľbách prepadli dve tradične vládnuce francúzske politické strany. Socialisti úplne nehanebne, čo sa ale dalo čakať – päť rokov sľubovali, že zatočia s neoliberalizmom, no medzitým neoliberalizmus škaredo zatočil s nimi. Pracujúcich ľudí úplne sklamali a záverečný manéver, ktorý do volieb vyslal skutočného ľavičiara Hamona, im už nikto neuveril. Takto končí sociálna demokracia, ktorá sa namiesto socialistického radikalizmu orientuje na radikalizmus liberálny. Robotníkov si odplaší tým, že je v ekonomike bezzubá; no mestské stredné triedy nezíska – tie dajú prednosť chrumkavému mladému bankárovi než by volili socialistov. Výsledok: zúfalých šesť percent pre sociálnu demokraciu.
Slabý výsledok konzervatívcov na prvý pohľad nie je až taký otrasný, ale v skutočnosti je to ešte väčšia hanba. Socialisti doplatili na päť rokov vlády – to sa stáva. Ale konzervatívci si päť rokov hoveli v opozícii a mohli nerušene rásť. No napriek tomu získali iba čosi vyše 19 %. To musí bolieť.
Dôvody sú jasné: Fillonovi nepomohol škandál s manželkou, ktorú finančne dojil zo štátnych peňazí. Druhá vec je, že takýto škandálik tesne pred voľbami nikdy nevypláva na povrch úplnou náhodou – v takéto náhody neveria ani najväčší rojkovia. Pravdou je, že Fillon bojoval o toho istého voliča s Macronom – obaja predstavovali ekonomickú pravicu. Do druhého kola s Le Penovou mohol postúpiť iba jeden z nich. Nadnárodný kapitál si želal Macrona. Fillon bol príliš proruský, príliš neokonzervatívny. Áno, v ekonomike by tvrdo pomáhal biznisu. Ale nie nevyhnutne nadnárodnému biznisu. Macron je pre neoliberálnych globalizátorov istota. The Economist ho promoval od prvého dňa, čo je jasným dôkazom, že City of London mal svojho favorita. Nejaký ten škandálik na hlavného protivníka sa vo vplyvných kruhoch vždy nájde a vždy v ten pravý čas – DSK by o tom vedel rozprávať.
Pre ľavicu – sklamanie aj nádej!
Výsledok francúzskych volieb je sklamaním pre ľavicu. Nie preto, že by prepadla. Naopak, Mélenchon zabodoval a prebral väčšinu socialistických voličov. Jeho úspech je signálom, že ľavica sa musí začať primárne orientovať na socialistický ekonomický radikalizmus, antiglobalizmus a na kritiku imperializmu. Malomeštiacke liberálne menšinové šplechy pracujúcich ľudí nezaujímajú. Do popredia sa derú skutoční ľavičiari: v Grécku vyhrala voľby marxistická Syriza, v Španielsku silno narástol radikálne ľavicový Podemos, vo Francúzsku takmer prešiel do druhého kola reformný komunista Mélenchon. Áno, ľudia chcú návrat k starej dobrej radikálnej ľavici.
Ale napriek tomu sú tieto voľby pre ľavicu sklamaním. Pretože keby nebola hlúpa, Mélenchon dnes mohol byť víťazom volieb. Stačilo, ak by ho Hamon podporil a vzdal sa v jeho prospech. Vyše 19 plus vyše 6 je vyše 25 %. Macron ako víťaz prvého kola má vyše 23 %. Radikálni socialisti by získali viac než Macron aj Le Penová. A ak by bol Mélenchon v druhom kole, Le Penovú by porazil s istotou a Macrona by zdolať – mohol. Všetko mohlo byť inak, keby ľavica dokázala byť jednotná.
Vďaka svojej roztrieštenosti sa dnes ľavica musí v druhom kole prizerať súboju dvoch pravičiarov – liberálneho bankára a ultranacionalistky. Škoda. Veľká škoda. Ale pre ľavicu sú tieto voľby aj poučením: sociálnou demokraciou sa vinie rozpor, ktorý očividne viac nedokáže tutlať. Pravé krídlo tvoria sociálni liberáli, umiernení neoliberáli, technokrati a oportunisti. Ľavé krídlo tvoria radikálni socialisti a antikapitalisti. Francúzske voľby tento súboj doviedli do bizarných polôh: neoliberálny premiér Valls priznal, že vo voľbách nevolil kandidáta vlastnej Socialistickej strany, radikálneho socialistu Hamona, ale volil neoliberála Macrona. Socialisti sú, skrátka, rozčesnutí. Tak ako sa v Británii proti Corbynovi postavili neoliberálni blairisti, tak sa aj proti Hamonovi postavili francúzski sociálni liberáli. Hamon sa mal spojiť s Mélenchonom, no nepochopil to, a preto – prehrala ľavica.
Budúcnosť na ľavej strane politického spektra patrí vyhraneným socialistickým či marxistickým politikom ako Mélenchon, Corbyn, Iglesias, Wagenknechtová či Tsipras. Umiernení sociálni liberáli sa čoraz viac posúvajú k neoliberálnemu stredu, ktorý už s ľavicou nemá vonkoncom nič spoločné. Sociálnodemokratickí politici, ktorí namiesto červenej vlajky radšej mávajú tou dúhovou, nemôžu byť politikmi socialistickej ľavice – nemôžu zástupcom byť pracujúcich ľudí. Sú len užitoční idioti nadnárodného kapitálu.
Francúzske voľby ukázali, že socialisti sa musia posúvať doľava, k ekonomickému radikalizmu a musia si to rozdať s neoliberalizmom. Len takáto politika si môže získať masy. Mélenchon je dôkazom, že je to možné. Že iná ľavica je možná. Že iný svet je možný. Sklamanie z francúzskych volieb odoznie. To, čo ostane, je nádej. Nádej na zmenu. Tá je čoraz silnejšia. Červená je späť v hre! Konečne!
