Politika na Slovensku nadobúda v poslednom čase taký obludný charakter, že nikoho neprekvapuje narastajúci odpor obyvateľstva ku všetkému, čo zaváňa mocenským zápasom. Najviac sa tomuto trendu bránia tí, ktorí sú na priazni ľudí najzávislejší, teda sami politici. Presviedčajú nás, že je nezodpovedné rezignovať na všetko spojené s verejným životom, že všetko je v rukách našich občanov, prípadne si vymyslia iné táraniny nevyhnutné na udržanie obyvateľstva v trpkej ilúzii. Všetko, čo sme od nich počuli a prežuli, je dostatočné na to, aby sme prestali veriť v politiku, aby sme sa prestali nádejať, že politici môžu zmeniť túto spoločnosť, tento svet. Politika nemení podstatu, odstraňuje iba prekážky uplatňovania záujmov istých skupín. To, čo potrebuje Slovensko najviac, je priestor na kultúru, tvorivé zušľachťovanie ducha našej spoločnosti. Spisovateľ Ladislav Ballek už dávno volá po uznaní kultúry ako priority nášho vývoja a nedávno sa v podobnom duchu vyjadrila v SLOVE aj Gabriela Rothmayerová. Žiaľ, tieto hlasy zostávajú stále nevypočuté a Slovensko sa utápa v surovom zápase prízemných záujmov pripomínajúcom skôr civilizáciu ľudožrútov. Sme zvlčilí, čoraz ľahostajnejší k osudu iných, večne na kohosi nazlostení a svoje city obmedzujeme iba na lásku, nenávisť a ignoranciu. Napriek tomu naivne veríme, že vstupom do Európskej únie sa z nás stanú iní ľudia, hoci so svojím správaním a neprekonanými plebejskými zvykmi zostaneme asi iba eurodrotármi. To, čo potrebujeme vari najviac, je aristokratická revolúcia v tom najčistejšom zmysle slova. Nevolám po novom uznaní starých rodov, ale po výchove šľachticov ducha, ktorí presunú vzorce správania na Slovensku do úplne novej roviny.
Nie, národy sa nikdy nemenili pod tlakom politiky. Podľahli iba sile kultúry, ktorá zanecháva trvalé stopy hodnôt, ktorá vyformovala celé dejiny človečenstva. Je príznačné, že najmenší záujem pri delení koaličných vládnych postov bol o rezorty kultúry a životného prostredia. Stále nevieme prekročiť vlastnú malosť a nedostatok múdrosti nahrádzame silnými slovami. Stav našej kultúry, stav ušľachtilosti nášho ducha nám sám pripravuje osud. Ak neprestaneme veriť politike a nezačneme vsádzať na kultúru, nikdy neprekonáme svoju éru duchovného ľudožrútstva.
A ešte čosi. Zdá sa mi, že zmena takéhoto charakteru sa nemôže udiať bez obnovenia matriarchátu. Nie v zmysle akéhosi povrchného prevzatia vlády. Svet kontrolovaný matriarchátom nemusia ovládať samotné ženy, musí ho však ovládať ženský princíp, ktorý jediný môže zmeniť patriarchálnu paradigmu dnešnej civilizácie. Žena totiž nikdy nechce vojnu, žena nemiluje spôsobom „chcem“, ale „on chce“, žena je obetavá ako naša Zem a trpezlivá ako osud, žena vie trpieť ako príroda a byť silná ako ľudstvo samo. Žena je kultúra. A kultúra je všetko.
