Pamätám sa, že ako malé deti sme v škole kreslili svoje predstavy o roku 2000. Boli plné fantázie, robotov, rakiet, úžasnej techniky. Ale aj seriózne futurologické štúdie tej doby (hovorím o sedemdesiatych rokoch) prognózovali, že v roku 2000 budú ľudia lietať na Mars, budú poznať liek proti rakovine a budú vyrábať energiu z neznámeho superlacného zdroja. Dnes vieme, že naše fantastické vízie boli značne prehnané, no napriek tomu vkladáme do roku 2000 značné očakávania. Ak sa obzrieme späť, príchod roku 1000 vzbudzoval isté obavy, ľudia sa pripravovali na koniec sveta. O tisíc rokov neskôr sme svedkami opačného trendu – eufórie a bezhraničnej nádeje. Treba však pripomenúť, že aj rok 1900 privítal svet optimisticky a dobrá nálada mu vydržala ešte v čase vypuknutia prvej svetovej vojny. Kam to napokon viedlo, už vieme všetci. Mágia roku 2000 teda spočíva predovšetkým v jeho nulách, v túžbe začať odznovu. Ničím iným nie je výnimočný. Nezačína sa ním ani nové storočie (to, ako napovedá zdravý sedliacky rozum, príde až o rok), nezačína sa ním ani nová historická éra a ako taký nemá prakticky žiaden význam povedzme pre Židov, Arabov, Číňanov či iné národy, ktoré majú odlišný kalendár. Pre historika nemá rok 2000 žiadnu cenu, dejiny sa členia trochu inak ako podľa magických čísel. A napokon aj teológovia už dávno zistili, že Ježiš Kristus sa narodil pravdepodobne v roku 4 pred naším letopočtom, takže ani z tohto hľadiska nejde o jubilejný rok.
Obrovské komerčnými pohnútkami vyprovokované oslavy roku 2000 neraz pripomínali skôr tance šialencov pred potopou sveta alebo zábavu na potápajúcom sa Titanicu. Veď ak nebudeme počúvať politické táraniny a upriamime pozornosť na výsledky výskumov serióznych vedcov, na varovania mysliteľov z celého sveta, potom nám musí byť jasné, že prognózy vývoja tejto planéty nie na nové tisícročie, ale na budúcich dvadsať, tridsať rokov, sú doslova dramatické. Ešte nikdy nebol svet taký nestabilný ako v súčasnosti. Ľudstvo stojí pred katastrofou nepredstaviteľných rozmerov a pravdepodobne ňou musí prejsť – tak ako v minulých obdobiach ani dnes neverí varovaniam a poučí sa až na vlastnom nešťastí. Len katastrofy viedli v dejinách k zásadným zmenám. Tragika tohto poznania by nás mala viesť skôr k hľadaniu východísk ako k snívaniu o šťastnej a prosperujúcej budúcnosti ľudstva. A práve v tom vidím zmysel roku 2000. Ľudstvo malo totiž v zlomových obdobiach vždy tendenciu pokúsiť sa o vlastnú sebareflexiu. Pripravované a avizované konferencie na tento rok dávajú tušiť, že môžu vzniknúť aspoň vízie, ak nie konkrétne plány na civilizačný obrat. Čaro zlomu spočíva práve v tej nevídanej kumulácii ľudskej energie, ktorá nás prinútila aspoň sa zamyslieť. Nemôžeme teda čakať zázraky, ale môžeme posilniť nádej. Svet v roku 2000 neodštartuje žiadnu novú éru v dejinách ľudstva, ale môže priniesť zaujímavé myšlienky, ktoré neskôr k tejto ére povedú. Ľudské myslenie je závislé na symboloch, a práve tak aj činy človeka sú viac symbolické ako historické. Nechcem teda oberať čitateľov o symboly. Len im chcem pripomenúť, že to, na čom záleží najmenej, sú práve tie tri nuly, ktoré nás budú týmto rokom sprevádzať…
