Dnes je jasné, že milióny ľudí v Rusku napriek apatii a frustrácii netrpezlivo čakajú na nového vodcu. Takého, ktorý bude mať aspoň minimálne intelektuálne parametre, nebude sa utápať v alkohole a vyhrážať jadrovým potenciálom, nebude viesť vojnu vo vlastnej krajine a bude mať schopnosť pozitívne myslieť. B. Jeľcin do tejto schémy už dlho nezapadá a kráča po schodoch smerom dole. Kde sa zastaví? V suteréne?
V roku l985 povolal M. Gorbačov prvého tajomníka Oblastného výboru KSSZ vo Sverdlovsku (dnešný Jekaterinburg), B. Jeľcina, do Moskvy. Poveril ho vedením mestského výboru strany. Jeľcin neváhal a začal kádrové presuny, ktoré vyústili do permanentného personálneho preosievania. Všetko to teda boli veci, ktoré ho neskôr charakterizovali aj na prezidentskom poste. Keď pocítil, že politbyro nie je spokojné so štýlom jeho straníckej práce, zaútočil. Na pléne ÚV KSSZ (október l987) vystúpil s kritikou J. Ligačova a M. Gorbačova, pričom im vyčítal pomalé tempo prestavby. Odvetou bol Jeľcinov presun zo straníckeho na ministerský post. Gorbačov sľuboval, že ho už nepustí do politiky. Podcenil však Jeľcina, ktorý sa stal bojovníkom proti straníckej nomenklatúre. Vtedy nepotreboval vynaložiť príliš veľa síl, aby sa stal obľúbeným. Stačilo, aby zo svojho bydliska na Lesnej ulici prešiel kúsok pešo k obvodnému lekárovi (za prítomnosti kamier). Urazeného Jeľcina si všimol Západ a novinári. Na jar l989 zvíťazil vo voľbách, stal sa národným poslancom ZSSR za moskovský okruh so ziskom 80% hlasov. Jeho volebným heslom bolo: „Sociálna spravodlivosť, sociálna rovnosť!“ Ako by to znelo z jeho úst dnes?
Všetka moc sovietom
Na I. zjazde národných poslancov ZSSR sa Jeľcin stal lídrom medziregionálnej poslaneckej skupiny, ktorej cieľom bolo eliminovať vplyv nomenklatúry a v praxi aplikovať leninské heslo „Všetka moc sovietom“. Od januára l990 sa mohol opierať o širšiu politickú oporu bloku Demokratické Rusko. Na jar 1990 bez problémov a presvedčivo zvíťazil vo voľbách. Získal mandát národného poslanca RSFSR a post predsedu Najvyššieho sovietu RSFSR. Po zvolení dobrovoľne vyhlásil, že ostane komunistom a je prívržencom obnovy socializmu. Jeho autorita zohrala rozhodujúcu úlohu pri prijatí Deklarácie o štátnej suverenite RSFSR. Táto odštartovala proces demontáže ZSSR, znefunkčnila Ústavu ZSSR a otvorila dvere k vojne zväzových a republikových zákonov. Žiaľ, táto vojna sa na mnohých miestach pretavila na skutočnú. V lete vystúpil z KSSZ a od toho momentu začal otvorený boj proti zväzovému centru a existencii ZSSR. Po zverejnení výsledkov referenda, ktoré sa uskutočnilo 17. 3. 1991, trocha ustúpil. V referende sa obyvatelia vyslovili za udržanie formy ZSSR a Jeľcin deklaroval pripravenosť spolupracovať s M. Gorbačovom. V Novo-Ogareve dokonca podpísal spoločné vyhlásenie s prezidentom ZSSR a predstaviteľmi republík, v ktorom potvrdili dodržiavanie zväzových zákonov a podpis novej zväzovej zmluvy.
Ako prezident
Tento ústupok umožnil Jeľcinovi zvíťaziť v júni 1991 už v prvom kole (získal 57,3% hlasov) prezidentských volieb. Vtedajší voliči v ňom videli bojovníka za záujmy obyčajných ľudí. Transformácia na „Jeľcina dnešných dní“ a oneskorené poznanie Rusov je učebnicovým príkladom, ako sa dá zneužiť dôvera v demokraciu, férovosť a spravodlivosť na autoritatívne ciele. Je zaujímavé, že tieto tendencie sa prejavili špeciálne v rozpadnutých federáciách po zlome v roku 1989. Zhodou okolností všetky federácie boli slovanské. Vráťme sa späť do roku 1991. Jeľcin po svojom zvolení zvýšil tlak na Moskvu a začal útok na KSSZ. Reakciou bolo vytvorenie výboru, ktorý spoločnosť odmietla a vnímala ho ako spolok pučistov. Skôr naopak, umožnilo Jeľcinovi zlikvidovať KSSZ, Najvyšší soviet, neskôr aj prezidenta ZSSR a stať sa vládcom Ruska. Po auguste bolo jasné, že Jeľcin má v rukách všetky nástroje, aby mohol formulovať a ovplyvniť strategické smerovanie krajiny. Na jeseň prestal hovoriť o socializme, a ak áno, tak len v kontexte „tragického experimentu“. Na V. zjazde národných poslancov RSFSR (október l99l) ohlásil program reforiem šokovou terapiou. Tá mala umožniť, aby sa do jesene 1992 stabilizovala ekonomika a začal sa jej rast. Dnes je koniec roka 1999 a o raste, alebo aspoň stabilite v Rusku pod vedením staršieho a chorého B. Jeľcina nemožno hovoriť ani pri najväčšom návale optimizmu. Zrejme ide o trvalú črtu moskovských vodcov: Chruščov sľuboval komunizmus, Jeľcin stabilitu. A nič z toho.
Z pohľadu pochopenia ďalšieho politického vývoja v Rusku je potrebné zvýrazniť, že Jeľcin dostal od zjazdu poslancov doplnkové kompetencie (do decembra 1992) vrátane možnosti vydávať prezidentské dekréty so silou zákona a taktiež osobne formovať a menovať vládu bez akejkoľvek diskusie s parlamentom. Ako ukázal neskorší vývoj, táto podivná „dekrétová demokracia“ neprospela demokratizácii Ruska, ba skôr ju zabrzdila. Navyše ju, teda dekrétový model demokracie, Jeľcin zneužil a dal zelenú nebývalej kriminalizácii ruskej spoločnosti, ktorej vlna sa prevalila aj do priestoru strednej Európy.
Ako reformátor
Samotná reforma sa začala 2. januára 1992. Výsledky štartu boli šokujúce. Výroba za prvý štvrťrok oficiálne klesla o 18% (podľa odhadov expertov až o 28%). Ceny vyrástli zhruba 17 až 19-krát. U 90% obyvateľov došlo k zníženiu životnej úrovne. Tento stav sa dodnes nepodarilo zvrátiť. Parlament na čele s R. Chasbulatovom začal kritizovať kroky vlády. Jeľcin naopak ostro kritizoval parlament. V apríli l992, tesne pred VI. zjazdom, vyzval parlament ukončiť „…pseudodemokratické rituály a pristúpiť na prezidentskú formu vlády“. V máji vo svojom emocionálnom prejave v Cerepovci priamo povedal: „..tento zjazd je potrebné rozohnať k čertovej materi…“ V lete (výsledky z augusta l992) len 6% Rusov bolo presvedčených, že reforma môže mať pozitívne výsledky. Tie signalizovali katastrofický pokles popularity B. Jeľcina. Na jeseň vyhlásil, že je potrebná korekcia kurzu. Skritizoval síce niektorých ministrov, ale náhle otočil svoje vyjadrovanie o 180 stupňov. Koncom októbra 1992 sa nechal počuť: „..je čas zrušiť neustále ústretové kroky voči Najvyššiemu sovietu, nedostávajúc od neho žiadnu reciprocitu. Je čas použiť moc!“ Vtedy ešte konfrontáciu s parlamentom nevyprovokoval. Ani nemohol. Výsledky roka 1992, roka reforiem, sa už črtali. Veľkoobchodné ceny v priemysle narástli 34-krát, ceny energie 80-krát. Ruskú ekonomiku zasiahla vlna platobnej neschopnosti a zvýšila sa peňažná emisia, čo rozkrútilo infláciu. Úroveň cien za tovary a služby sa zvýšila 26-krát a za potraviny stonásobne. Súvzťažnosť medzi príjmami desiatich percent najbohatších a desiatich percent najchudobnejších obyvateľov Ruska dosiahla hodnotu 11:1. Po prvýkrát od konca veľkej vlasteneckej vojny bol zaznamenaný pokles počtu obyvateľov, nehľadiac na vysoký počet imigrantov z bývalých zväzových republík. Spomenutá kriminalizácia spoločnosti našla svoj odraz aj v nelegálnom vývoze kapitálu. Len v roku 1992 sa z Ruska vyviezlo cca. 20 mld. USD.
Desiateho decembra 1992 sa Jeľcin pokúsil znovu zaútočiť na parlament. Navrhol vypísať referendum, komu pri uskutočňovaní reforiem dôveruje ľud – či prezidentovi alebo zjazdu poslancov. Pokúsil sa paralyzovať zasadnutie zjazdu, keď vyzval pred televíznymi kamerami svojich stúpencov, aby opustili rokovanie. Stopäťdesiat jemu verných opustilo sálu, 715 poslancov zostalo pracovať. Narýchlo povolaní siloví ministri pred poslancami a kamerami prezentovali svoju vernosť ústave. Po tom Jeľcin pristúpil na kompromis. Odvolal J. Gajdara a narýchlo ponúkol zjazdu V. Černomyrdina (predtým sa posudzovala kandidatúra J. Skokova). Ten ho prijal a nový premiér mal korigovať reformu. Zdalo sa, že zdravý rozum zvíťazil.
Po nástupe V. Černomyrdina sa zdalo, že urobí poriadok a naordinuje krajine prijateľnú reformu. Samozrejme, že sponzori pôvodnej reformy (de facto chaosu) začali biť na poplach. Už 3. 1. l993 sa Jeľcin stretol s G. Bushom a v úzkom kruhu ho informoval, že z vlády, ktorá mala 40 členov, boli vymenené len štyri osoby a zvyšok „…nedá šancu V. Černomyrdinovi, aby sa od reformy odklonil…“ Jeľcin tvrdil, že všetci siloví ministri sú na strane prezidenta. Osobitne upozornil na ministra obrany P. Gračova (neskôr hlavný iniciátor prvej vojny v Čečensku). V tej dobe sa vyznamenal A. Čubajs, ktorý bol autorom privatizácie formou tzv. voucherov. Tie sa vydávali obyvateľom od roka 1992. Ich nominálna hodnota bola l0 000 rubľov. V roku 1991 stálo zhruba toľko Žiguli, v roku 1993 mali hodnotu cca. 30 rubľov z roka l991.
V marci l993 sa zišiel mimoriadny VIII. zjazd národných poslancov, ktorý sa rozhodol odobrať Jeľcinovi doplnkové kompetencie. Ten vydal 20. 3. l993 dekrét, ktorým v krajine zaviedol osobitný spôsob jej spravovania. Ústavný súd dekrét označil za pokus o štátny prevrat. Na základe tohto sa siloví ministri postavili na stranu ústavy, teda na stranu parlamentu. Poslanci sa zišli na mimoriadnom rokovaní, R. Chasbulatov hľadal kompromis. Asi si bol vedomý možnosti silového riešenia, ktoré neskôr potvrdil vo svojej knihe náčelník prezidentskej ochranky A. Korzakov. Podľa neho zo strany prezidenta bol pripravený variant rozohnať parlament, pričom sa mali použiť chemikálie na „vykúrenie poslancov z Bieleho domu“.
Výsledkom „mierového“ riešenia situácie bolo referendum, ktoré malo dosť nejasné až protirečivé výsledky. Na prvé dve otázky o dôvere prezidentovi a podpore kurzu reformy sa vyjadrila pozitívne viac ako polovica účastníkov, ale menej než polovica voličov. Referendum malo informatívny, nie záväzný charakter. Podobne to bolo aj s treťou a štvrtou otázkou. Za nové voľby, resp. nové zvolenie parlamentu a prezidenta sa vyjadrilo 31,7 a 43,1% zúčastnených. Pre Jeľcina to bola prehra aj výhra súčasne. Prehrou bolo, že nezískal podporu na rozpustenie parlamentu a výhrou, že v zásade jeho reformu v zásade neodmietli. Napriek výsledkom referenda sa rozhodol obísť platnú ústavu krajiny a zvolal tzv. Ústavné zhromaždenie. Tu mal svojich priaznivcov a tu predložil svoj variant ústavy.
Ako demokrat
Zrejme už vtedy sa Jeľcin rozhodol použiť to, čo má v ruskej histórii a politickej praxi tradíciu – silu, a to až do momentu, než národ pochopí, že niektoré ekonomické veličiny sú nereálne. Navyše musel dotiahnuť svoj pokus do úspešného konca, pretože tretí neúspech by znamenal jeho politický koniec. Ďalší dekrét o prerušení činnosti parlamentu vydal 21. 9. 1993. Regióny nepodporili prezidenta a ústavný súd označil jeho kroky za neústavné. Jednako, tentoraz sa pripravil lepšie. Od augusta realizoval scenár tzv. silnejšej konfrontácie s parlamentom s jediným cieľom: vyprovokovať tento volený orgán ku krokom, ktoré by mohli byť zámienkou na silový zásah. Vývoj situácie je všeobecne známy. Ohrozovanie parlamentárov strelcami Jeľcina a nepokoje pred Ostankinom. Za smrť jedného žurnalistu a milicionára Jeľcin obvinil parlament: vraj ten začal „…fašisticko-komunistický prevrat s pomocou žoldnierov, ktorí sejú smrť….“ Na druhý deň dal Jeľcin strieľať do parlamentu, aby nastúpili špeciálne jednotky, ktoré ho vyčistili od „žoldnierov a zradcov“. Ruská prokuratúra, ktorá udalosti vyšetrovala, konštatovala, že zbraňami, ktoré patrili obrancom parlamentu, nebol zabitý ani jeden človek. Podľa opozície, počas udalostí z 3. na 4. 10. 1993 vojská Jeľcina zabili 2743 ľudí. Prokuratúra oficiálne priznala 146 mŕtvych a 598 zranených. Prezidentské sily stratili 13 mužov, z toho 11 zahynulo pod paľbou vlastných ostreľovačov a dvaja za dodnes nevyjasnených okolností.
Jeľcin hodnotil októbrové udalosti ako víťazstvo demokracie. Odvtedy je Rusko iné, a možno preto je dodnes správa prokuratúry o vyšetrení udalostí tajná. Tomuto demokratickému výkonu Jeľcina svet zatlieskal. Prečo sa teda dnes čuduje, že strieľa v Čečensku? Vari výstrel z tanku na vlastný ľud v Čečensku je menej demokratický než výstrel na vlastný parlament?
Autor je tajomník Zahraničného výboru NR SR
