Bucharská expedícia a vplyv Ruska v Strednej Ázii

Jedným z rozhodujúcich dôvodov rozširovania vplyvu Ruského impéria v Strednej Ázii v druhej polovici 19. storočia bola snaha dosiahnuť tzv. prirodzené hranice a  podmienky na elimináciu prípadných útokov na pohraničných líniách, ale aj ochrana obchodných ciest na báze Veľkej hodvábnej cesty. Samozrejme, súčasťou tohto procesu bolo scivilizovanie národov Strednej Ázie (čo sa aj podarilo), ich otvorenie sa civilizačným procesom, a to s využitím tolerantnej slovanskej kultúry pri logickom akceptovaní miestnych – moslimských – tradícií.

 

Kronikár postupného ovládnutia Strednej Ázie Sankt Peterburgom [Pre poriadok k názvu mesta:16. 5. 1703 (27. 5. 1703 podľa starého kalendára) založil Peter I. pevnosť, ktorú nazval Sankt-Piter-Burch(nie na svoju počesť, ale na počesť sv. Petra). V roku 1720 sa názov mení, keď sa z pevnosti postupne stáva mesto, na Sankt-Peterburg. Na začiatku prvej svetovej vojny ako daň antinemeckým náladám v Rusku sa názov 18.8.1914 mení na Petrohrad. Po smrti a na počesť V. I. Lenina sa mesto dňa 26. 1. 1924 premenováva na Leningrad. Nakoniec (zatiaľ) sa mestu, na základe celomestského referenda, vracia pôvodný názov Sankt-Peterburg. Bolo to dňa 16. 9.1991 a odvtedy má mesto na Neve znovu takýto oficiálny názov.] generál Lev Feofilovič Kostenko (Лев Феофилович Костенко, 1841 – 1891) v jednom zo svojich textov diplomaticky zhrnul tieto zdôvodnenia: „… nie nečestné úmysly a žiadne iné koristné ciele nevedú Rusko v jeho postupe smerom k Strednej Ázii… máme výlučné želanie o mier v tomto kraji, dať impulz jej výrobným silám a otvoriť najkratšiu cestu tovaru z Turkestanu smerom do európskej časti Ruska…“[1]

Samozrejme, že druhou hlavnou a necivilizačnou príčinou (ktorá sa javí realistickejšia), bol súboj s Britským impériom, resp. snaha nedopustiť rozšírenie vplyvu Británie v priestore Strednej Ázie, ktorá sa postupne dostala pod kontrolu či područia Ruského impéria.
 

Veľká hra
 

Jedným z hlavných teoretikov ruského postavenia sa proti Britskému impériu bol generál, historik a právnik Michal Afrikanovič Terentev (Михаил Африканович Терентьев, 1837 – 1909), ktorý vo svojej trojzväzkovej práci „Dejiny podmanenia Strednej Ázie“ (История завоевания Средней Азии)[2], ale aj v množstve ďalších článkov o zahraničnej politike Británie v regióne, teoreticky zdôvodnil potrebu obrany Ruského impéria pred agresiou Britského impéria z juhu (Stredná Ázia sa neustále v geopolitickom diskurze chápe ako „mäkký podbrušok“ Ruska).

Tento súboj Ruska a Británie (a vice versa) o kontrolu nad Indiou a Strednou Áziou v 19. storočí (kde čiastočne participovala aj Čína) dostal názov „Veľká hra“[3]. Autorom tohto termínu je vraj britský spravodajský dôstojník, cestovateľ a spisovateľ Arthur Conolly (popravili ho v Buchare 17. júna 1842).

Počnúc obdobím počas vlády Petra I. (1682 – 1725) Rusko posielalo do Strednej Ázie vedecké expedície a diplomatov s cieľom „spoznať a zmapovať“ región a „nadviazať“ diplomatické vzťahy s miestnymi chánstvami. Turkestanské pochody v polovici devätnásteho storočia de facto zavŕšili veľkú misiu Ruska smerom do Strednej Ázie, ktorá eliminovala aj možnú ďalšiu expanziu kočovníkov do Európy spojenú s ruskou kolonizáciou tohto priestoru. Inak koloniálne impériá európskych štátov vznikali podľa podobnej schémy: spočiatku návštevy cestovateľov, potom vedecké expedície, potom kupci, potom diplomati a potom okupačná armáda…
 

Bucharská expedícia
 

V roku 1841 bolo Bucharské chánstvo v Strednej Ázii jedným z najväčších štátnych útvarov čo do rozlohy a počtu obyvateľstva, ale aj ekonomického významu. Práve v letných mesiacoch – v júli a auguste 1841 – sa uskutočnila tzv. „Bucharská expedícia“, ktorú viedol vtedy podplukovník (neskôr generálporučík) a inžinier, jeden z najlepších ruských špecialistov na ťažbu zlata na Urale, Konstantin Fedorovič Butenev (Константин Фёдорович Бутенев, 1805 – 1869, neskôr riaditeľ Sanktpeterburgského technologického inštitútu).

Napriek tomu, že dovtedy sa uskutočnilo niekoľko expedícii podobného charakteru, až táto mala komplexný charakter ako svojím zameraním aj dosiahnutými výsledkami. Členmi expedičného tímu boli nielen vojaci, ale aj geológovia, kartografi, špecialisti na metalurgiu či jazykovedci…

Expedície, ktorá sa uskutočnila aj na základe želania bucharského emíra Nasrulla ibn Haydara (z dynastie Мангуты, teda rodu, ktorý sa zúčastňoval na pochodoch Džingischána,) sa mala predovšetkým orientovať na hľadanie ložísk drahých kovov. V rámci nej pôsobila aj skupina ruských diplomatov a záverečné slovo (k personálnemu zloženiu a tým aj zameraniu) mal Ázijský departement Ministerstva zahraničných vecí Ruského impéria v Sankt-Peterburgu na základe pokynu ministra, grófa Karla Vasilieviča Nesselroda (Карл Васильевич Нессельроде, 1780 – 1862), ktorý presadzoval želanie imperátora Nikolaja I. Ten bol presvedčený, že Východnú Bucharu a väčšiu časť dnešného Tadžikistanu ešte nikto neskúmal, a preto by bolo, podľa pamätí gubernátora Orenburskej oblasti grófa Vasilija Aleksejeviča Perovského (Василий Алексеевич Перовский, 1795 – 1857), „…dobré ich spoznať…“ [4]

Inak V. A. Perovskij velil niektorým vojenským ťaženiam v Strednej Ázii. Konkrétne pochodom na Chivu (1839 – 1840) a pochodom na Kokand (1853). Obe akcie však boli z vojenského hľadiska neúspešné.

V máji 1841 vyrazili z Orenburgu dve expedície. Jedna, ktorú viedol veliteľ vojenskej posádky v Orenburgu, kapitán Nikoforov (Никифоров) mala namierené do Chivy a druhá, na čele s Butenevom, smerovala do Buchary.

Emír Nasrulla ibn Haydara.

Podľa tajného rozkazu č. 141 zo dňa 12. mája 1841, čo bola vlastne inštrukcia Ázijského departementu MZV Ruského impéria, obe expedície mali byť až po hranicu na rieke Syrdarja ochraňované vojenským kontingentom. V inštrukcii sa uvádza: „… na ochranu vašej misie, ako aj misie do Buchary sa určuje oddiel zo štyroch stotín Uralských kozákov a sto vojakov pechoty…bolo by vhodné, aby ste sa prekonali rieku Syrdarja a počas cesty preskúmali pobrežie Aralu….“[5]

Misia do Chivy, aj pre charakterové vlastnosti kapitána Nikoforova, bola ako celok neúspešná. Generál Michal Afrikanovič Terentev (Михаил Африканович Терентьев, 1837  –1909) v jednej zo svojich prác: Rusko a Anglicko v Strednej Ázii (Россия и Англия в Средней Азии), hodnotil kapitána Nikoforova ako: „… žlčovitého človeka s láskou k požívaniu alkoholických nápojov…“[6]

Expedícia, ktorú viedol Butenev, sa bez ťažkostí dostala v júli 1841 do Buchary. Po rokovaniach so zástupcami bucharského emíra Nasrulla ibn Haydara, Buchara určila dátum prvej audiencie – 15. augusta 1841, pričom bolo Butenevovi dovolené, aby na audienciu prišiel cez vnútorný dvor paláca (veľmi silné priateľské gesto), ktorý smel okrem emíra používať len hlavný vezír.

Medzitým sa expedícia pripravovala na odbornú časť svojho poslania s obmedzením zo strany Buchary. Šlo o zákaz hľadania zlata v povodí rieky Amudarja a v pohorí Nuratau.

A. Butenev sformoval samostatný expedičný oddiel aj s topografom, geológmi, ktorý 25. augusta 1841 vyrazil z Buchary smerom na východ po trase Samarkand – Zaravšan – dnešný Tadžikistan. Ako domáci sprievodca bol určený osobný medik emíra Maksum-Džumala (ako človek, ktorý sa vyzná vo vede) a duchovný Ramazan (ktorý mal dohliadať na to, aby sa expedícia nedopustila niečoho nedovoleného).

Ďalšia časť expedície vedená mladým, vtedy 27-ročným vedcom Alexandrom Adolfovičom Lehmanom (Александр Адольфович Леман, 1814 – 1842) vyrazila smerom do Zaravšanskej doliny, kde dlhšiu dobu študovala o.i. nálezisko uhlia v Ravtskom.
 

Diplomatická časť expedície
 

Medzitým Butenev, ktorý zostal v Buchare, plnil úlohy „diplomatickej“ časti expedície. Okrem iného sa mal zoznámiť s (dnes by sme povedali s vnútropolitickou) situáciou v chánstve a študovať možnosti upevnenia vplyvu Ruského impéria v Buchare. Ďalej, aké sú možnosti rozvoja obchodných vzťahov medzi Sankt-Peterburgom a Bucharou. V  politických bilaterálnych vzťahoch mal ešte jednu konkrétnu úlohu. Dosiahnuť písomnú dohodu o priateľských vzťahoch medzi Ruským impériom a Bucharským chánstvom. Jej cieľom bolo, aby poddaní ruského imperátora boli prepustení z bucharského zajatia, aby chánstvo zodpovedalo za ich bezpečnosť a nedotknuteľnosť ich majetku, aby sa colná záťaž a dane na ruské tovary inkasovala len raz a v rozumnej výške a aby mali kupci z Ruska v Buchare rovnaké podmienky ako kupci z Buchary v Rusku.

Dňa 8. novembra 1841 sa Butenev stretol s emírom Nasrulla ibn Haydarom, ktorého informoval o želaní Nikolaja I. pripraviť a podpísať špeciálnu dohodu, resp. osobitý právny akt. Emír žiadal,aby mu predložili písomný variant ruského návrhu s tým, že v krátkom čase (niekoľkých dní) bude známa bucharská odpoveď. Emír navrhol Butenevovi, aby sa vrátil domov a „vyjasnil“ u Nikolaja I., čo od neho dostane a aké ocenenie za to, že dôjde k zníženiu colných sadzieb a prepustenie ruských zajatcov.

Posledné stretnutie s emírom mal Butenev 2. apríla 1842, keď Nasrulla ibn Haydar odchádzal bojovať proti Kokandu. Dal mu na vedomie, že jeho konečné rozhodnutie Rusku oznámi jeho vezír, pričom jeho podstata bola nasledujúca: ak Nikolaj I. podpíše traktát a podpísaný dokument pošle po bucharskom vyslancovi, ktorý sa bude vracať z Ruska do Buchary, tak ho emír potvrdí. Následne budú oslobodnení všetci ruskí zajtci. Clo bude Bucharou znížené len vtedy, keď ho zníži aj Rusko.

Napriek spomenutým cieľom, existujú ešte nepotvrdené indície, že A.Butenev mal, na základe oficiálneho zadania ruskej vlády, rokovať aj o prepustení už vyššie spomenutého britského spravodajského dôstojníka A. Conollyho a jeho kolegu, britského špióna a diplomata, Charlesa Stoddarta (1806 – 1842). Bezúspešne! Napriek emírovím sľubom oboch hneď po odchode ruskej expedície z Buchary v júni 1842 popravíli.
 

Neslávny návrat
 

Expedícia vyrazila späť z Buchary domov 8. apríla 1842 a 9. júla 1842 dorazila do Orenburgu.

Sám A. Butenev ju hodnotil ako neúspešnú (doslova ako … „úplný krach“…), aj keď sa podarilo vypracovať aspoň podrobnú geologickú mapu Bucharského emirátu (jej hlavný autor A. Lehman zomrel v Simbirsku tesne po návrate z expedície), ktorú neskôr Sankt-Peterburg hojne, cielene a úspešne využíval.

Unikátnou bola aj zbierka hmyzu (opäť práca A. Lehmana) z údolia Zaravšanu (viac ako tisíc nových doposiaľ nepopísaných druhov). Napokon Ruská akadémia vied potrebovala osem rokov, aby túto kolekciu vedecky systematizovala a spracovala.

Ako „úplny krach“ hodnotili expedíciu aj v Sankt-Peterburgu a jej politické výsledky sa dlhodobo odrážali na nie želanej úrovni, intenzite a kvalite diplomatických vzťahov Ruska a Buchary. Odzrkadlilo sa to aj v rozhodnutí odporučiť bucharskému vyslancovi Chudojarbekovi Klyč bej-Gynakovovi, ktorý prišiel v júni 1842 do Orenburgu so špeciálnymi listom najvyššiemu dvoru v Sankt-Peterburgu, aby zvážil svoju cestu ďalej do Sankt-Peterburgu.

Prešlo niekoľko rokov a na neúspešnú diplomatickú misiu A. Buteneva sa postupne zabudlo, aj keď jej vedecké a vojenské výsledky boli využité neskôr.

V septembri 1866 sa uskutočnila iná – čisto vojenská – expedícia smerom na Bucharu, ktorej výsledkom bola transformácia Bucharského emirátu na ruský protektorát (1868).

Stredná Ázia sa tak, po Kokande, stala Ruskou (kolóniou).

Autor je vysokoškolský učiteľ