Leopold Moravčíka (1944),
zahranično-politického komentátora a moderátora
čitateľom Slova netreba zvlášť predstavovať,
bol častým autorom tlačeného Slova aj prispieva
aj na jeho webovú podobu.
Po roku 2000 je činný
predovšetkým ako autor literatúry faktu.
Knižné publikácie: Čína na dlhom pochode (2002),
Lži, ktoré menili svet (2005),
Ženy, ktoré menili svet (2007),
Vzbura proti maďarizácii. Obec Lúčky
v rokoch 1906 – 1911 (2009, 2010),
Výhybky dejín (2011), Pramene
zdravia a nádeje. 300 rokov kúpeľov Lúčky.
Dnes prinášame kapitolku z jeho najnovšej knihy Bastardi v politike, ktorá vyjde v najbližších dňoch vo vydavateľstve Perfekt.
Životná púť Jeana-Bédela Bokassu, prezidenta Stredoafrickej republiky a následne krátky čas cisára, bol taký dramatický a plný nečakaných zvratov, že by vydal aj na niekoľko argentínskych a tureckých telenoviel, pričom ešte stále by ostalo mnoho námetov vhodných na lacnú dievčenskú literatúru typu Sibírôčka či naivný americký príbeh Z kamelota milionár. Ako bonus by sme k tomu mohli pridať aj zopár hororových scén zakladajúcich sa na skutočných či vymyslených informáciách, ktoré sa v istom čase zámerne šírili o tomto politikovi. Nepochybne, aj Bokassa bol bastard zodpovedajúci kritériám vyslovených prezidentom Trumanom, ale v tomto prípade išlo o pochybného štátnika francúzskej proveniencie.
Otec zabitý, matka samovražda
Pochádzal z kmeňa M´Baka a jeho otec Mindogon Mgboundoulou bol starostom v dedine Bobangui ležiacej asi 80 kilometrov od Bangui, hlavného mesta francúzskej kolónie Ubangi Šari. Obec ležala na okraji rovníkového pralesa plného vzácnych stromov s tvrdým drevom, ktoré bolo vyhľadávaným artiklom na európskych trhoch. Preto koloniálne úrady pomáhali ťažobným spoločnostiam likvidovať tento prales a dedinský starosta mal povinnosť dodávať na nútené, doslova otrocké práce mužov zo svojej obce. Keď po prvej svetovej vojne sa začali aj na tento kontinent šíriť myšlienky slobody a nezávislosti, starosta sa raz vzoprel a omietol plniť príkazy koloniálnych úradov, ba dokonca prepustil skupinu dedinčanov, ktorých lesnícka spoločnosť držala ako rukojemníkov, aby si ľahšie vynútila poslušnosť ostatných. Mindogon Mgboundoulou doplatil na túto odvahu životom. Odvliekli ho v reťaziach do Mbaïki, administratívneho centra oblasti a na námestí pred úradom prefekta ho verejne upalicovali na smrť. O týždeň neskôr Bokassova matka Marie Yokowo spáchala samovraždu a šesťročný Jean a jeho jedenásť súrodencov ostali sirotami, o ktoré sa staral ich dedo Mbalanga.
Dalo by sa očakávať, že z malého Jeana kruto postihnutého osudom vyrastie nejaký africký Zorro pomstiteľ, ale on sa dal na životnú dráhu spolunažívania s koloniálnou mocou. Dedo ho poslal do Mbaïki, kde krátko predtým umlátili jeho otca a tam študoval na Ecole Sainte-Jeanne d´Arc, ktorá patrila kresťanskej misii. Nemal to tam ľahké, bol nižšej postavy a preto na škole bol neustále vystavovaný šikanovaniu a posmeškom zo strany spolužiakov. Upalicovanie jeho otca mali obyvatelia tohto provinčného mesta zrejme ešte stále v čerstvej pamäti. Po skončení základnej školy odišiel Bangui, do administratívneho centra kolónie, kde pokračoval v štúdiu na ďalšej cirkevnej škole Saint-Louis. Tamojší páter Grüner si dokonca zaumienil urobiť z neho kňaza, ale neskôr musel konštatovať, že na toto povolanie nestačí. Veľa toho na výber nemal. Rozhodol sa pre štúdium účtovníctva v konžskom hlavnom meste Brazzaville, ale tam sa prejavil skôr jeho talent kuchára. So získanými vedomosťami by si teda mohol otvoriť nanajvýš miestnu reštauráciu. Preto po skončení školy v roku 1939 sa jeho starý otec s pátrom Grünerom dohodli na tom, že mladému Jeanovi ostáva už iba kariéra vojaka francúzskej armády.
Bola to zrejme dobrá voľba, lebo v Európe išlo v tom čase opäť do tuhého, Francúzsko potrebovalo vojakov a siahlo teda aj na svoje koloniálne rezervy. Bokassa mal ako výhodu svoje vzdelanie, preto počas služby v Druhom pešom batalióne sa už o rok stal desiatnikom a v novembri 1941 čatárom. Zúčastnil sa aj na vylodení vo Francúzsku a potom postupoval so spojeneckými silami až do Nemecka. Po skončení vojny ostal v armáde, absolvoval spojársky kurz vo Fréjus a neskôr aj dôstojnícky kurz v Saint-Louis v Senegale.
Bolo to v čase, keď Francúzsko opäť potrebovalo vojakov, tentoraz na to, aby obránili pred rozpadom svoje koloniálne panstvo v Indočíne. Bokassa odcestoval do Vietnamu 7. septembra 1950 a zotrval tam takmer tri roky. Francúzsko si jeho službu zrejme vysoko cenilo, lebo za odvahu bol niekoľkokrát dekorovaný Vojnovým krížom, ba dostal aj prestížnu stužku Čestnej légie. Počas pobytu v Indočíne sa oženil so 17-ročnou Nguyen Thi Hué, ktorá mu porodila dcéru Martine. Bokassa sa postaral, aby dieťa získalo francúzske občianstvo, ale z Indočíny odišiel bez manželky a dcéry, lebo dúfal, že sa tam čoskoro opäť vráti ako vojak. Lenže krátko na to koloniálna armáda dostala na frak pri Dien Bien Phu, keď tamojšia posádka vojenskej základne bola nútená 7. mája 1954 kapitulovať. Francúzsko sa následne rozhodlo Indočínu opustiť, a tak návrat Bokassu k mladej manželke a dcére neprichádzal do úvahy. To ale neznamená, že táto vetva jeho príbehu končí, bude mať ešte prekvapujúce pokračovanie vhodné telenovely.
Po návrate do Európy sa Bokassa vrátil do Fréjus, kde viedol spojársky kurz pre regrútov pochádzajúcich z afrických francúzskych kolónií. V roku 1956 bol povýšený na podporučíka a o dva roky na poručíka. Potom ho odvelili do Brazzaville a neskôr do Bangui, kde slúžil ako vojenský technický poradca a tam 1. júla 1961 dosiahol hodnosť kapitána.
Z Ubangi Šari republika
Medzitým ale celý kontinent prechádzal búrlivými zmenami, kolónie sa dožadovali viacej práv, ba aj nezávislosti. Z krajín subsaharskej Afriky sa to najskôr podarilo britskému Zlatonosnému pobrežiu, ktoré si v roku 1957 zvolilo názov Ghana. Nasledujúcich desať rokov pribúdali v Afrike samostatné štáty doslova ako huby po daždi, takže tí, ktorí predtým absolvovali štúdium geografie, potrebovali dodatočný kurz, aby sa vyznali v nových krajinách a nových názvoch. Aj francúzska kolónia Ubangi Šari prešla týmito zmenami a 13. augusta 1960 prijala názov Stredoafrická republika (SAR). Pre názornosť treba uviesť, že ide o územie veľké ako Ukrajina a len o niečo menšie, ako je Texas. V čase nezávislosti mal nový štát len niečo vyše milióna obyvateľov, ale jeho etnická pestrosť bola zato prekvapujúca. Žilo tu až osemdesiat etnických skupín, 50 % obyvateľstva vyznávalo kresťanstvo, 15 % islam a zvyšok ostal verný pôvodným kmeňovým náboženstvám. Napriek veľkým náleziskám diamantov bola SAR v čase vyhlásenia nezávislosti jednou z najchudobnejších krajín sveta a takou aj ostala na dlhý čas.
Bokassa 1. januára 1962 odišiel z francúzskej armády a vstúpil do ozbrojených síl Stredoafrickej republiky vo funkcii veliteľa práporu. Bola na to vhodná doba. Dôstojníkov afrického pôvodu bolo vtedy na celom kontinente málo ako šafranu a on patril medzi hŕstku tých málo, ktorí dosiahli hodnosť kapitána. Okrem toho prezident novej republiky David Dacko bol jeho vzdialený bratranec a tak nečudo, že Bokassa bol poverený úlohou vytvoriť nové ozbrojené sily nezávislej republiky. O rok neskôr sa stal dokonca hlavným veliteľom celej armády pozostávajúcej z 500 vojakov. Vzhľadom na príbuzenské vzťahy s prezidentom a bohaté skúsenosti z francúzskej armády rýchle stúpal hore a v decembri 1964 sa stal prvým domorodým plukovníkom v histórii Stredoafrickej republiky.
Bokassa bol na svoje historické poslanie i dosiahnuté postavenie patrične hrdý a dával to najavo aj tým, že na verejnosti sa ukazoval obvešaný všetkými vyznamenaniami. Zároveň dbal na to, aby vždy sedel čo najbližšie k prezidentovi, aj keď si to situácia nevyžadovala. Preto sa čoskoro zákonite dostal do sporu so šéfom protokolu Jeanom-Paulom Douatem. Prezident tieto ambície svojho bratranca prehliadal a nevenoval im pozornosť napriek tomu, že 60. roky boli pre Afriku nielen desaťročím dekolonizácie, ale aj dekádou častých vojenských prevratov. Prezident Dacko jednoducho neveril, žeby tento jeho vzdialený príbuzný bol natoľko chytrý a mal nevyhnutný organizačný talent na zorganizovanie puču. Raz, keď už sťažnosti na šéfa armády dosiahli ďalší kulminačný bod, dokonca verejne vyhlásil: „Plukovník Bokassa netúži po ničom inom, iba zhromažďovať medaily a je príliš hlúpy na to, aby zvládol vojenský prevrat.“
Nie všetci v okolí prezidenta zdieľali podobný názor. Pozorne sledovali konanie plukovníka Bokassu a postrehli, že jeho popularita v armáde stúpa. Minister vnútra Jean-Arthur Bandio preto prezidentovi navrhol, aby Bokassu vymenoval za ministra hocičoho. Tým by ukojil jeho rastúce ambície, ale zároveň by prerušil plukovníkove kontakty s armádou. Prezident Dacko známy svojou nerozhodnosťou nakoniec zvolil iné riešenie. Vytvoril políciu pozostávajúcu z 500 mužov, čo sa rovnalo sile Bokassovej armády a na jej čelo postavil Jeana Izamu. Zároveň ustanovil aj 120- člennú prezidentskú stráž, ktorej veliteľom sa stal Prospera Mounoumbaye. Obaja velitelia boli známi tým, že im Bokassove ambície a jeho okázalosť lezú na nervy.
Krátko po vyhlásení nezávislosti a po rokoch plných eufórie zo slobody, začala sa aj Stredoafrická republika zápasiť s prvými problémami rastu. Hospodárstvo nefungovalo, nová administratíva nebola schopná zvládnuť úlohy a ťažkosti. Jediné, čomu sa darilo, bola korupcia. Navyše, v medzinárodných vzťahoch vyplávali na povrch následky koloniálneho dedičstva. Hranice bývalých kolónií vznikali totiž často na základe osobného rozmaru panovníkov, bez ohľadu na etnické, hospodárske alebo geografické danosti. Preto sa aj v regióne rovníkovej Afriky prepukli čoskoro prvé územné spory a rástlo etnické napätie.
Málo rozhodný prezident Dacko, zrejme na naliehanie svojich politických poradcov, prejavil záujem skoncovať s jednostrannou orientáciou na Francúzsko a snažil sa o diverzifikáciu hospodárskych a politických vzťahov so svetom. Jedným z jeho takýchto rozhodnutí bolo nadviazanie diplomatických stykov s Čínou v septembri 1964. Čína mala v tom čase síce vlastné problémy, musela znášať následky Maovej politiky „veľkého skoku“. Výsledkom bol hospodársky pokles a vo vedení komunistickej strany sa vzmáhal nový mocenský boj, ktorý čoskoro vyústil do „kultúrnej revolúcie“. Napriek tomu Peking našiel prostriedky, aby „odmenil“ rozhodnutie prezidenta Dacku tým, že poskytol SAR výhodnú bezúročnú pôžičku 20 miliónov frankov. Bolo to ako kvapka vody do mora rozbujnenej korupcie, hrozba finančného kolapsu visela nad krajinou naďalej.
Bokassa dospel k názoru, že nastal čas konať. Začal testovať názory na vojenský puč a tým vyriešiť všetky problémy naraz a navždy. Prezident Dacko konečne pobadal ambície svojho veliteľa armády. Preto ho v júli 1965 vyslal do Paríža, aby tam zastupoval krajinu na oslavách štátneho sviatku – pádu Bastilly. Potom sa postaral o to, aby ho poveroval ďalšími úlohami a tým udržal vo Francúzsku čo najdlhšie. Bokassa pochopil prezidentovu taktiku, preto vynútený pobyt využil na to, že hľadal podporu v radoch francúzskej armády a medzi politikmi v Paríži. Zrejme bol dosť výrečný a úspešný, lebo v októbri 1965, dokonca na naliehanie samotného prezidenta Charlesa de Gaulla, musel Dacko ustúpiť a umožniť Bokassovi návrat. Prezident de Gaulle vtedy údajne vyhlásil: „Bokassa sa musí okamžite vrátiť na svoj post. Nebudem tolerovať takéto zlé zaobchádzanie s mojím bojovým druhom.“ Stredoafrická republika bola už síce samostatným štátom, ale koloniálne maniere prevládali aj v Paríži naďalej.
Napätie medzi Dackom a Bokassom sa stupňovalo. Poslednou kvapkou, ktorou zrejme pretiekol pohár plukovníkovej trpezlivosti, bol nový štátny rozpočet. V decembri Dacko schválil navýšenie financií pre políciu, ale Bokassovi vojaci ostali na tom rovnako, ako predtým. Okrem toho prenikli na verejnosť chýry, že prezident chce Bokassu zbaviť funkcie svojho vojenského poradcu a mieni ho nahradiť veliteľom polície Izamom. Dacko sa rozhodol otestovať svoje rozhodnutie, ale urobil to spôsobom doslova naivným. Obrátil sa na členov rady starších v Bokassovej rodnej dedine s otázkou, ako by prijali rozhodnutie zbaviť ich rodáka postu najvyššieho veliteľa. Samozrejme, že tí o prezidentových úmysloch okamžite informovali svojho slávneho rodáka.
Silvestrovský puč
Hlavný veliteľ si pre deň svojho konania zvolil posledný deň roka. Politici v SAR, ako odchovanci Francúzska a katolíckych misijných škôl, už tiež prepadli tradícii privítať nový rok formou bujarej oslavy. Prezident prijal pozvanie istého ministra a odišiel na jeho plantáž juhozápadne od Bangui. Bokassa si už predtým naklonil priazeň kapitána Alexandra Banzu, veliteľa vojenskej základne Kassaï. Večer, oblečený v maskáčoch, dal si zhromaždiť svojich vojakov a povedal im, že prezident Dacko sa vzdal funkcie v prospech Jeana Izama a že polícia chce prevziať moc aj nad armádou. Potom sa ich opýtal, kto sa pridá k nemu. Väčšina samozrejme súhlasila, ostatných okamžite zatvorili. Hodinu a pol pred polnocou začali vojaci konať. Jeden oddiel dostal úlohu premôcť prezidentovu stráž v paláci, zatiaľ čo druhý mal obsadiť rozhlas. Bokassa sa podujal na ťažkú úlohu – vlákať veliteľa polície do pasce. Izamo bol, ako sa predpokladalo, na oslavách Silvestra so svojimi priateľmi a preto iba neochotne súhlasil s tým, že opustí dobrú spoločnosť a odíde do kasární Camp de Roux, aby podpísal nejaké dokumenty, ktoré si vraj vyžadujú jeho okamžitú pozornosť ešte v starom roku. Len čo prišiel do kasární, Bokassa a jeho komplic Banza ho informovali, že práve sa začal vojenský prevrat a opýtali sa ho, čo si o tom myslí. Keď dal najavo svoj nesúhlas, zatvorili ho do pivnice.
Asi hodinu po polnoci vojaci už vojaci mali v rukách strategické miesta v Bangui a Bokassa spolu s Banzom sa vybrali do paláca s úmyslom zatknúť prezidenta. Nevedeli o tom, že Dacko sa práve vtedy dobre zabáva na plantáži u svojho ministra. Keď ho nemohli nikde nájsť, Bokassa vraj spanikáril, lebo si myslel, že niekto prezidenta varoval. V skutočnosti Dacko ešte stále netušil, čo sa deje v hlavnom meste a dozvedel sa o tom až cestou domov, keď ho zatkla vojenská patrola.
Bokassa ešte aj potom zahral úlohu verného bratranca. Keď doviedli prezidenta do paláca, objal a povedal mu: „Pokúsil som sa varovať ťa, ale teraz je príliš neskoro.“ Potom ho odviedli do Camp Kassaï a prinútili rezignovať. Následne armádny dôstojník v rádiu oznámil, že Dackova vláda bola zvrhnutá. Ráno prehovoril v rozhlase k verejnosti samotný Bokassa: „Stredoafričania! Stredoafričania! Hovorí k vám plukovník Bokassa. Ráno o tretej hodine vaša armáda prevzala kontrolu vlády. Dackova vláda rezignovala. Nastala hodina spravodlivosti. Buržoázia je zrušená. Začína nová éra rovnosti všetkých. Stredoafričania, nech ste kdekoľvek, buďte si istí, že armáda ochráni vás a váš majetok… Nech žije Stredoafrická republika.“
Jean-Bédel Bokassa obľuboval uniformy a rád sa pýšil vyznamenaniami.
Ešte ten istý deň usporiadal tlačovú konferenciu vo svojej pracovni v kasárňach Camp de Roux. Kanadský profesor Brian Titley napísal o Bokassovi knihu Dark Age (Doba temna), v ktorej analyzuje aj jeho talent na vlastnú propagáciu. Keď sa médiá dostavili do plukovníkovej pracovne, všetko tam bolo dôkladne naaranžované a nový vládca najskôr ukázal na množstvo metálov, vyznamenaní a diplomov umiestnených na stene za ním, potom sa rozhovoril o dlhej, úspešnej kariére vo francúzskej armáde. Titley k tomu dodáva: „Vytváranie imidžu začalo a to smerom, ktorý bol zrejmý. Je tu muž so skúsenosťou vo svete, ktorý bojoval vo vojne za Francúzsko, dostal za to oprávnené pocty a dosiahol takú hodnosť, že velil dokonca Francúzom. Bola to telesná sila, mužnosť, vôľa a nebojácnosť, z čoho bol vyformovaný.“
Nebola to náhoda, že zvolil takúto prezentáciu svojej osoby. Dostal sa tak do úplného kontrastu s tým, ako sa javil jeho predchodca Dacko. Vyhýbavý, váhavý s nejasným a málo čitateľným vzťahom k Francúzsku.
Večer 2. januára Bokassa sformoval novú vládu, ktorú nazval Revolučná rada. Potom zrušil Národné zhromaždenie tvrdiac, že je to „orgán bez života, ktorý už nereprezentuje ľud“. Sľuboval, že sa vzdá moci, len čo sa podarí eliminovať komunistickú hrozbu, stabilizovať ekonomiku a vykoreniť korupciu. Zmienka o komunistickej hrozbe nebola náhoda, ale premyslená kalkulácia. Bola predsa studená vojna a v SAR sa práve našli sľubné náleziská uránovej rudy. Preto Bokassa vyhlasoval, že Izamo a čínski komunistickí agenti sa snažili o získanie moci a musel zasiahnuť, aby zachránil krajinu pred komunizmom. Dokonca tvrdil, že čínski agenti na vidieku cvičia a vyzbrojujú skupiny s cieľom začať revolúciu. Následne 6. januára 1966 vykázal 50 čínskych poradcov z krajiny a prerušil s Pekingom diplomatické styky.
Prevrat si vyžiadal iba osem obetí. Neskôr Bokassovi dôstojníci pozatýkali Dackových prívržencov vrátane šéfa protokolu Jeana-Paul Duateho, ktorý nemal pochopenie pre Bokassovu lásku k okázalosti. Vo väzení skončilo aj vyše 60 príslušníkov prezidentovej stráže. Koncom januára 1966 bol popravený, presnejšie povedané umučený na smrť veliteľ polície Izamo. Dacko bol ušetrený, lebo Bokassa ho potreboval kvôli medzinárodnému imidžu, najmä keď Francúzsko pohrozilo, že mu zastaví všetku finančnú pomoc, ak siahne na jeho život. Dacko ostal izolovaný na základni Camp Kassaï, ale keď v júni 1969 stráže zachytili list, ktorý poslal zosadený prezident čínskemu veľvyslancovi v Brazzaville a žiadal v ňom o finančnú podporu svojej rodiny, Bokassa ho obvinil z ohrozenia bezpečnosti štátu a uväznil v povestnom väzení Ngaragba. Ani potom žaloba nedokázala zhromaždiť dôkazy, ktoré by stačili na jeho riadny súd, preto ho držal v domácom väzení. Ale to tiež nie je koniec jeho príbehu. Čaká ho ešte život plný prekvapení.
V nasledujúcich mesiacoch Bokassa zaviedol mnoho nových zákonov a nariadení. Niektoré z nich mali svoje oprávnenie a boli na výške doby, mnohé ďalšie vzbudzovali skôr počudovanie alebo dokonca úsmev. Zakázal napríklad žobranie a ženskú obriezku, zrušil polygamiu a zvyk, že ženy musia mať veno. V hlavnom meste zaviedol verejnú dopravu a podporil vytvorenie dvoch národných orchestrov. Zriadil „brigády morálky“, ktoré kontrolovali v Bangui bary a tanečné sály. Muži a ženy vo veku od 18 do 55 rokov museli predložiť potvrdenie, že majú zamestnanie, inak im hrozila pokuta alebo väzenie. Nárast krádeží ho tak rozčúlil, že v roku 1972 sa pridal k vojakom, keď verejne bičovali 45 zlodejov na hlavnom námestí. Tí, čo to prežili, museli stráviť nasledujúcich šesť hodín na pražiacom slnku. O rok neskôr nariadil k sviatku MDŽ prepustiť z väzenia všetky ženy. Zároveň dal popraviť dvoch väzňov, ktorí boli odsúdení za zavraždenie svojich matiek.
Novú vládu najskôr uznal susedný Čad a potom nasledovali ďalšie africké krajiny. Francúzsko spočiatku váhalo s diplomatickým uznaním, preto Banza odcestoval do Paríža, kde tvrdil, že prevrat bol nevyhnutný, lebo zabránil zmätku a nepokojom. Spomenul samozrejme aj hrozbu komunizmu. Nestačilo to. Až potom, keď Bokassa pohrozil, že SAR vystúpi z monetárnej zóny franku, prezident de Gaule sa podvolil a 17. novembra 1966 prišiel na oficiálnu návštevu, čím dal najavo, že Francúzsko konečne uznáva nový režim.
Rozvadení spojenci
Vzťahy medzi bývalými sprisahancami sa vyvíjali tak, ako pri iných podobných prípadoch v histórii. Prvé rozpory medzi Bokassom a Banzom, ktorý bol medzitým povýšený na podplukovníka, nastali kvôli rozpočtu. Banza ako minister financií a štátny minister, bol proti extravagantnému míňaniu. Opatrný Bokassa sa utiahol do kasární Camp de Roux, kde, obkolesený vojakmi, sa cítil bezpečnejší. Aj Banzo sa pokúsil získať podporu vnútri armády a veľa času venoval spoločnosti vojakov v iných posádkach. Diktátor pochopil Banzov úmysel, preto vyslal jednotky sympatizujúce s Banzom k hraniciam a svojich prívržencov rozmiestnil v okolí hlavného mesta. V septembri 1967 odcestoval do Paríža, kde dokonca požiadal o priamu podporu francúzskej armády. Vyhoveli mu, o dva mesiace neskôr Francúzsko vyslalo do Bangui 80 parašutistov.
Bokassa pod ochranou parašutistov si bol istý svojím postavením, preto 13. apríla 1968 urobil významné zmeny vo vláde. Banzovi odňal post ministra financií a poveril ho vedením rezortu zdravotníctva. Zároveň mu ponechal pozíciu štátneho ministra. To viedlo k tomu, že Banza začal ešte otvorenejšie dávať najavo svoje názory. Keď o rok neskôr Banza mal opäť mnoho vysoko kritických vyjadrení, Bokassa ho zbavil aj postu štátneho ministra.
Banza sa o svojom úmysle uskutočniť prevrat zmienil poručíkovi Jeanovi-Claudovi Mandabovi, ktorý velil posádke v Camp Kassaï. Mandaba naoko súhlasil s kritickými názormi, ale čakal na vhodnú príležitosť, aby o všetkom informoval prezidenta. Preto keď Banza 8. apríla 1969 vyslal signál, že nasledujúci deň uskutočnia prevrat, prezident už bol pripravený. Pokus o prevrat sa skončil ešte skôr, ako sa začal. Len čo nič netušiaci Banza vstúpil 9. apríla do Camp Kassaï, prepadli ho Mandabovi vojaci. Kládol im taký odpor, že mu museli zlomiť ruky, aby ho pacifikovali. Potom ho vhodili do kufra mercedesu a odviezli k Bokassovi, ktorý ho vraj takmer dobil na smrť. Zachránil ho až poručík Mandaba, ktorý navrhol, aby Banzu postavili pred riadny súd. Ten bol neúprosný a rovnako aj rozsudok – smrť zastrelením. Francúzske noviny Le Monde uverejnili vlastnú verziu jeho konca a tvrdili, že Banza bol zabitý za okolností „tak hnusných, že naskakuje z toho husia koža“. Americký týždenník Time bol ešte konkrétnejší. Uviedol, že Banza bol „dovlečený na zasadanie vlády, kde ho Bokassa rezal britvou. Strážnici ho potom bili dovtedy, kým mu nezlomili chrbticu, vliekli ho za autom ulicami Bangui a až potom zastrelili“.
Pomsta neobišla ani Banzovu manželku a jeho deväť detí. Všetci boli uväznení a deportovaní do odľahlých častí krajiny. Jeho dvaja bratia boli tiež uväznení a už ich nikto nevidel. Jeho otec vo väzení zomrel na následky hladu a vyčerpania. Bokassa dokonca potrestal aj Banzovu milenku, ktorú väznil až do júna 1972.
Dve Martine, dve dcéry
Niekedy v tom čase, začiatkom roku 1970, si diktátor spomenul na svoju vietnamskú manželku a tam zabudnutú dcéru. Preto požiadal francúzsky konzulát v Saigone, aby mu ich pomohol vypátrať. Nemusel dlho čakať, neuplynul ani rok a dostal radostnú správu, že dcéra Martine sa našla.
Jej prílet sa stal takmer sviatkom. Na letisku ju vítali stovky ľudí, médiá a početní vládni činitelia. Bol to predsa príbeh, ktorý si zaslúži pozornosť. Lenže, začiatkom roku 1971 vietnamské noviny Saigon Trang uverejnili senzačnú správu, že Martine nie je skutočnou Bokassovou dcérou, lebo tá ešte stále žije vo Vietname spolu so svojou matkou Nguyen Thi Hue. O niekoľko týždňov pricestovala do Bangui aj skutočná Martine, ale tentoraz už bez veľkej pompy. Bokassa bol rozhorčený a obvinil Francúzsko, že mu plánovalo nasadiť do rodiny špióna. Zrejme nebol ďaleko od pravdy. Zámena bol veľmi lacný trik akoby vyčítaný zo spomínanej knihy Sibírôčka od autorky dievčenských románov Lýdie Alexejevny Čárskej.
Bokassa mal spočiatku úmysel nepravú dcéru vrátiť späť do Vietnamu, ale na naliehanie Francúzska svoj úmysel nakoniec zmenil a adoptoval ju pri príležitosti svojich 50. narodenín. Aby svoju veľkodušnosť dotiahol do konca alebo skôr do absurdnosti, vyhlásil niečo ako konkurz na obsadenie miesta manželov oboch vietnamských dcér. Potom spomedzi stoviek uchádzačov vybral dvoch najvhodnejších. Manželom tej pravej Martiny sa stal lekár Jean-Bruno Deveavode, manželom adoptovanej armádny dôstojník Fidel Obrou. Na luxusnej svadbe oboch dcér v roku 1973 sa zúčastnilo niekoľko hláv štátov.
Ak niekto očakáva, že príbeh vietnamských dcér sa týmto happyendom končí, je na omyle. Manžel adoptovanej dcéry Fidel Obrou sa totiž čoskoro zaplietol do neúspešného vojenského prevratu a tri roky po svadbe bol za to popravený. V tom istom čase mu jeho manželka porodila syna, ale ten po dvoch týždňoch nečakane zomrel. Pričinil sa o to manžel skutočnej Martiny, doktor Deveavode, ktorý, nepochybne na príkaz svojho svokra, zavraždil dieťa smrtiacou injekciou. Rok po poprave Fidela Obroua sa jeho manželka rozhodla vrátiť do Vietnamu, ale na letisko nikdy nedorazila. Údajne ju zaškrtili dvaja prezidentovi ochrankári. Bokassa to neskôr samozrejme poprel. Toto by nedokázal dať dohromady žiaden autor telenovely. A keby áno, každý by to považoval za nepodarený výmysel.
Medzitým Bokassa stihol sám seba povýšiť na generála a krátko na to aj za doživotného prezidenta a potom na maršala. Odvtedy sa jeho politika stala nepredvídateľnou. Úspešne prežil niekoľko ďalších pokusov o zvrhnutie, čo jeho sebavedomie ešte posilnilo. Cesta k úplnej moci mu ostala otvorená. Aby ešte viac prekvapil svet, tento bývalý adept na katolíckeho kňaza sa v septembri 1976 rozhodol prestúpiť na islamskú vieru a zmenil si meno na Salah Eddine Ahmed Bokassa. Stalo sa tak krátko po návšteve Líbye a toto rozhodnutie bolo nepochybne výsledkom lákavej finančnej ponuky zo strany Muammara Kaddáfího. Bokassa išiel tak ďaleko, že po návrate z Líbye presviedčal aj svojich ministrov, aby nasledovali jeho príklad náhlej konverzie a sľuboval im za to štedrú finančnú odmenu. Máloktorí jeho ministri dokázali ponuke odolať. Lenže o dva mesiace došlo k ďalšiemu prekvapeniu. Diktátor sa vrátil do lona katolíckej cirkvi. Kaddáfí zrejme nesplnil to, čo nasľuboval, a tak mu jeho nová viera bola nanič.
Hromadenie majetku
Počas celého tohto obdobia plného krutosti a čudáctva dokázal udržiavať tesné vzťahy s Parížom. Francúzsko ostávalo hlavným hráčom v ekonomike tejto bývalej kolónie a v rokoch 1970 – 1975 ročne nakupovalo až 48 % jej vývozu. V tom období až 58 % dovozu SAR pochádzalo z Francúzska, väčšinou išlo priemyselný tovar. Hlavným exportným artiklom boli spočiatku diamanty, bavlna, káva a tvrdé drevo, potom prišiel na rad aj urán. Bokassa postupne sústredil na seba i všetku hospodársku moc. Investori sa doslova predbiehali, aby mu za výhodné licencie ponúkali podiel na zisku. Americký miliardár John Deus poskytol krajine pôžičku 250 miliónov CFA frankov, za čo získal monopolné postavenie na trhu s ropou a zemným plynom. Nemalé príjmy plynuli Bokassovi aj z darov. Niekedy dochádzalo k doslova trápnym situáciám. Napríklad, francúzsky prezident de Gaulle a po ňom aj George Pompidou považovali za potrebné darovať mu v deň jeho okrúhlych narodenín nejaké staršie dopravné lietadlo. On to považoval za ich osobný dar a potom lietadlá za poplatok prenajímal ostatným členom vlády počas ich ciest po svete.
Jeho mánia pre hromadenie majetku nemala hranice. Dennis Solomon spomína v novinách Trinidad Express prípad Kanaďana Maurica Dionna, ktorý pracoval v SAR ako poľnohospodársky expert OSN. Raz si ho dal zavolať Bokassa a keď vošiel dnu, stáli tam pred jeho pracovným stolom už všetci ministri a triasli sa od strachu. Diktátor im hlasno nadával a najviac sa ušlo ministrovi poľnohospodárstva. Krátko predtým bol totiž na zahraničnej návšteve a Bokassa mu prikázal, aby mu doniesol najnovší model tranzistorového rádia. Minister príkaz splnil, ale problém bol v tom, že rádio nefungovalo. Bokassa sa preto obrátil na Dionneho a požiadal ho, aby rádio opravil. Zaujímavé je, že sa o to nepokúsil samotný Bokassa, pôvodne bol predsa armádny spojár, ba dokonca spojársky inštruktor a technický poradca. Ani Maurice Dion nebol technicky zručný. Urobil ale to, čo by urobil na jeho mieste každý iný. Otvoril kryt a pozrel sa na baterky. Zistil, že jedna je vložená pólmi naopak. Bokassa bol potešený a spustil na ministrov ďalšiu spŕšku nadávok.
Keď Maurice Dionne končil svoje pôsobenie experta OSN, Bokassa sa rozhodol dať mu vyznamenanie. Prekvapenie prišlo o šesť mesiacov, keď tento Kanaďan dostal domov účet za udelené vyznamenanie. Vyšlo najavo, že metále vyrába jedna súkromná firma patriaca Bokassovi.
Diktátor sa dokázal postarať aj o potomkov svojich jedenástich súrodencov tým, že ich deti naverboval do armády už ako dojčence a ako štvorroční už mali hodnosť čatára. Samozrejme, že s príslušným žoldom. Okrem toho značná časť príbuzenstva slúžila v jeho telesnej stráži, čím si zabezpečoval jej vernosť.
Medzi dobrých priateľov Bokassu patril aj rumunský diktátor Nicolae Ceaušescu.
S financiami si problém nerobil. Vedel, že Francúzsko má záujem predovšetkým na udržaní svojich pozícií v bývalých kolóniách a urobí všetko preto, aby neohrozilo stabilitu tamojších režimov. Paríž ochotne prispieval aj na rozpočet Stredoafrickej republiky. Napokon, priznal to aj samotný Bokassa, keď podľa týždenníka TIME vyhlásil: „Všetko okolo je financované francúzskou vládou. My požiadame Francúzsko o peniaze, dostaneme ich, a míňame ich.“
Osobitné vzťahy si vybudoval najmä s prezidentom Valérym Giscardom d´Estaingn, ktorý raz dokonca vyhlásil, že je nielen dobrým priateľom Bokassu, ale aj „členom jeho rodiny“. Na základe tohto výroku vznikli potom klebety, že ten blízky vzťah udržiava známy sukničkár Giscard najmä s Bokassovou manželkou Catherinou. Pravdou je, že francúzsky prezident takmer každoročne prichádzal do Stredoafrickej republiky, kde mohol dostatočne ukojiť svoju poľovnícku vášeň. Domov sa vracal nielen s trofejami zo safari, ale aj s osobným diktátorovým darom v podobe veľkého diamantu. Vzhľadom na jeho slabosť pre ženy je celkom pravdepodobné, že tam ukájal aj iné vášne.
Do najužšieho kruhu Bokassových priateľov patril aj rumunský diktátor Nicolae Ceaušescu, zairský prezident Mobutu Sese Seko a ugandský prezident Idi Amin. Niektoré stretnutia s týmito priateľmi mali často komický nádych. Bokassa ako milovník pompéznosti a až chorobnou snahou predvádzať sa, chodieval na návštevy ovešaný medailami. Mal na to ušitú osobitnú uniformu, ktorej sako muselo byť dostatočne dlhé, aby sa mu naň zmestili všetky hviezdy, stužky a metále. Preto niektorým pripadal ako poriadne ovešaný vianočný stromček. Richard Dowden, riaditeľ britskej Kráľovskej africkej spoločnosti raz spomínal na Bokassou návštevu u jeho dobrého priateľa Idiho Amina, ktorý bol rovnako známy ako zberateľ vyznamenaní. Lenže vysoký a dobre stavaný Idi Amin mal predsa len výhodu. Na jeho širokú hruď sa zmestilo oveľa viacej metálov, ako mohol mať menší Bokassa.
Bokassa a jeho ženy
Osobitnú pozornosť si zaslúži zmienka o diktátorových manželkách. Ani tí, čo sa profesionálne zaoberajú jeho životom, nevedia, koľkokrát bol ženatý a koľko mal detí. O milenkách ani nehovoriac. Titley vo svojej knihe uvádza, že počas svojej kariéry vojaka a štátnika mal celkove sedemnásť manželiek, pričom zrejme vychádza z vlastného priznania samotného Bokassu. Existujú aj údaje, a to dosť konkrétne, že ich bolo až devätnásť. Diktátor zrejme na niektoré už zabudol. Mnohé totiž tvorili len krátku epizódou v jeho živote, ktorá sa skončila rozvodom. Podľa Titleya po Silvestrovskom puči existovalo najmenej šesť žien, ktoré si tento diktátor držal v rozličných luxusných vilách a ktoré tam čakali, kedy im ich pán bude venovať pozornosť. Túto jeho vášeň si autor vysvetľuje slovami: „Bokassa miloval ženy, rád ukazoval svoj najnovší úlovok a netajil sa svojím úspechom. Ženy mu zabezpečovali zmyslové potešenie a slúžili na vylepšenie imidžu. Symbolizovali jeho silu a dominanciu…“
Autori sa nevedia zhodnúť ani na počte jeho detí. Objavujú sa rozličné údaje od štyridsať do šesťdesiatdva, pričom do tohto počtu treba zaradiť aj štyri adoptované deti. Najznámejšou z adoptovaných bola spomínaná Martine, ktorú mu dohodila francúzska rozviedka namiesto pravej dcéry.
Svoju vášeň pre ženy spomína Bokassa aj vo svojej knihe Ma Verité, ktorú napísal v exile v roku 1985, ale vo Francúzsku bola okamžite zakázaná. „Miloval som tiež ženy. Existuje iránske príslovie, pod ktoré sa podpisujem úplne a ktoré hovorí: Ak by boh nemiloval pekné ženy, nebol by ich stvoril.“ Náročky sa orientoval na ženy, ktoré získali určité ocenenie na súťažiach krásy a vyberal si ich najmä počas oficiálnych ciest po svete. V tomto bol naozaj neprekonateľný internacionalista, ktorý nebral ohľad na rasu, farbu pleti alebo vierovyznanie. Jeho manželky pochádzali až z trinástich krajín, preto ich okolie diktátora nepoznalo ani tak podľa skutočného mena, ale skôr podľa pôvodu a dostávali také prezývky, ako Angolčanka, Belgičanka, Francúzka, Gabunka, Libanončanka, Nemka, Rumunka, Švajčiarka, Vietnamčanka a podobne.
Najznámejšou z nich bola nepochybne blondína Gabriella Drimba pochádzajúca z Rumunska. Zoznámil sa s ňou v roku 1975 počas návštevy svojho priateľa Ceaušesca a našiel ju (istotne nie náhodou) v jednom nočnom klube v Bukurešti, kde vraj pracovala ako tanečnica. Nebola to jeho najlepšia voľba, lebo potom, ako si ju doviedol domov, zistil, že nedostatok pozornosti od manžela si vynahrádza ľúbostnými zápletkami s inými mužmi z prezidentovho okolia. Zakaždým, keď sa dozvedel, že „Rumunka“ mu nasadzuje parohy, jej milenec doplatil na to životom a ona sama sa po dvoch rokoch nakoniec vrátila aj s dcérou do Bukurešti.
Cisár Bokassa I.
Do obdobia jeho náhlej konverzie na islam a rovnako prekvapujúceho návratu do lona katolíckej cirkvi patrí aj jeho nečakané rozhodnutie omilostiť bývalého prezidenta Dacka. Vtedy ešte málokto tušil, čo má v úmysle. Ukázalo sa to až o niekoľko týždňov. Bývalý prezident po jeho boku mu mal vylepšiť imidž tolerantného človeka v súvislosti s tým, čo plánoval. Úspech, ktorý dosiahol doma a v medzinárodných vzťahoch mu zrejme ešte stále nestačil. Chcel ešte viac a príkladom mu bol samotný Napoleon. Preto v decembri predstavil novú ústavu, podľa ktorej sa republika stáva monarchiou, a to nie hocakou.
Šťastný úsmev Bokassu vo chvíli, keď sa sám korunoval za cisára.
Korunovácia sa uskutočnila o rok, 4. decembra 1977 a pozval na ňu všetky spriatelené hlavy štátu. Lenže medzi 500 zahraničnými hosťami, ktorí zastupovali svojich kráľov či prezidentov, dominoval iba premiér malého ostrova Maurícius a z korunovaných hláv sa dostavil iba príbuzný lichtenštajnského veľkovojvodu. Pozvanie odmietol aj pápež. Zato samotná korunovácia bola udalosť, o ktorej sa potom vo svete ešte dlho písalo a hovorilo. Bokassa zasadol na trón, ktorého súčasťou bol pozlátený orol v pozadí s rozmermi tri krát päť metrov. Na jeho vyzdobenie sa vraj minulo 20 tisíc perál. Korunu v hodnote 5 miliónov dolárov, ktorú si po vzore Napoleona nasadil na hlavu sám, vytvoril známy parížsky klenotník Arthus Bertrand. Keď kráčal k trónu, na cestičku pred ním vysypali sto kíl ružových lupeňov.
Samozvaný cisár jednej z najchudobnejších krajín sveta dostal do daru osem vycvičených belgických koňov, pozlátený koč a 80 mercedesov. Aby si hostia mali čím pripiť, z Francúzska nechal letecky priviesť 28 tisíc fliaš najlepšieho francúzskeho šampanského značky Moët et Chandon, Château Mouton-Rothschild a Château Lafite Rothschild. Jedna fľaša stála vtedy 25 dolárov. Ako predjedlo zvolil cisár ten najlepší kaviár. Misa, na ktorej bol umiestnený, bola taká veľká, že ju museli niesť dvaja kuchári. Najpikantnejšie na celej korunovácii bolo, že ju väčšinou financovalo Francúzsko. Stála 22 miliónov dolárov, čo sa rovnalo tretine ročného rozpočtu tejto chudobnej krajiny. Francúzsko požičalo Bokassovi na prepravu korunovačných hostí 17 lietadiel a zadovážilo dokonca hudobníkov, aby doplnili slávnostný orchester. Pokojný priebeh osláv zabezpečoval osobitný prápor francúzskej armády.
Americký týždenník TIME farbisto opísal priebeh korunovácie, na ktorej sa celkove zúčastnilo 3 500 hostí . Nový cisár osobne dal malú korunku na hlavu svojej najmladšej manželke, 28-ročnej Catherine. Jej dvojročný syn, korunný princ Jean-Bedel, bol v bielej námorníckej uniforme, aj keď krajina o mori ani nechyruje a evidentne sa nudil. Časopis si všimol, že počas korunovácie boli ulice Bangui plné domorodých žien dovezených z provincií, ktoré spievali a tancovali oblečené „hore bez“.
Bokassa si ako pre sídlo svojho dvora zvolil Berengo vzdialené osemdesiat kilometrov juhozápadne od Bangui a s hlavným mestom ho spájala vtedy jediná diaľnica v krajine. Ako uvádza Titley vo svojej knihe, sídlo nového cisára sa neponášalo na žiadnu európsku kráľovskú rezidenciu, ba ani na rozsiahly futuristický palác gabunského prezidenta Omara Bongu dokončený v roku 2006. Išlo skôr o komplex budov. Titley doslova píše: „V istom slova zmysle Berengo odrážala Bokassovu praktickú stránku – rád opisoval seba ako roľníka a zároveň ako biznismena a cisára. Jeho cisársky komplex začínal ako jeho súkromná farma a počas rokov pribudli v okolí továrne a dielne. V čase, keď ustanovil cisárstvo, Berengo pozostávalo z farmy, tovární, letiska a bloku pohodlných moderných domov obkolesených bezpečnou hradbou. Tam žili farmári, robotníci, sluhovia, manželky, milenky, deti a všade prítomná stráž.“
Bezpečnosť cisára a jeho rodiny bola hlavným zmyslom vybudovania Berenga. Členovia stráže pochádzali väčšinou z jeho vlastného kmeňa M´Baka. Bol to nesmierne premyslený ťah. Kmeň tvoril v krajine iba menšinu a členovia tejto komunity vedeli, že sa budú mať dobre dovtedy, kým majú na tróne svojho Bokassu. Na rozdiel od nich bola armáda SAR slabo vycvičená a väčšinou bez munície a nepredstavovala teda hrozbu v prípade ozbrojenej konfrontácie. Zaujímavé je, že cisárovu gardu vycvičil bývalý izraelský generál Samuel Gonen, ktorého uvoľnili z velenia kvôli chybám počas vojny Jom Kipur v roku 1973.
Vyhlásenie cisárstva prispelo k tomu, že na istý čas sa pozornosť svetových médií zamerala na túto krajinu, ale nie tak, ako by si to cisár želal. Začalo sa písať o tom, že ide o jednu z najchudobnejších krajín sveta, ktorej obyvateľstvo dopláca na márnivosť svojho panovníka. Písalo sa aj o „osobitných vzťahoch“ cisárstva s Francúzskom a noviny poukazovali najmä na priateľstvo prezidenta Giscarda s Bokassom s jeho manželkou Catherinou. Situáciu využíval aj socialista François Miterrand, ktorý dúfal, že sa mu zásluhou takýchto článkov a komentárov podarí Gircarda poraziť v nasledujúcich prezidentských voľbách v roku 1981.
Rok 1979 a „súmrak tyranov“
Potom prišiel rok 1979 a hneď v jeho úvode musel utiecť zo svojej krajiny iránsky šáh Muhammad Rezá Pahlaví. Nepokoje v mnohých iných krajinách viedli komentátorov ku konštatovaniu, že zrejme nastáva „súmrak tyranov“. A naozaj, v Kambodži padol v januári aj ultraľavicový Pol Potov režim, v Ugande sa v apríli skončila vláda Bokassovho priateľa Idi Amina, v Nikarague skončila v júli dlhoročná dynastia Somozovcov. Vynárala sa otázka, kto bude nasledovať. Aj z Bangui prišli už v januári správy o menších nepokojoch, ale nik neveril, že by mohli ohroziť cisára. S vojenským prevratom sa nedalo počítať, lebo nevycvičená a slabo vyzbrojená armáda by si neporadila s cisárovou elitnou gardou. V exile síce žili skupiny Bokassových oponentov, ale boli rozvadení a nikto ich nebral vážne.
Lenže, medzitým sa opäť objavili informácie o zbližovaní medzi líbyjským vodcom Kaddáfím a cisárom Bokassom. Pre Francúzsko to bol signál, že aj táto krajina sa im môže vymknúť z rúk. Ako na zavolanie, práve v tom čase došlo k nečakanej udalosti, ktorú bolo treba využiť. Cisár sa totiž rozhodol, že stredoškoláci budú chodiť do školy v nových uniformách. Boli síce pekné, ale pre mnohé rodiny to bola finančná záťaž napriek tomu, že väčšina zo stredoškolákov pochádzala z lepšie situovaných rodín štátnych úradníkov. Cisár zavedenie uniforiem presadzoval preto, lebo ich mohla dodať jediná fabrika v krajine, a tá patrila jeho manželke Catherine. Vtedy sa stalo niečo neočakávané, stredoškoláci vyšli 17. apríla do ulíc, aby protestovali proti novým uniformám a pridali sa k ním aj vysokoškoláci. Na demonštrantov tvrdo zaútočili represívne zložky. Francúzske médiá rozšírili správy, že demonštrovali dvanásťročné deti a že polícia až sto z nich zabila. Niektoré noviny prišli aj podrobnosťami, podľa ktorých Bokassa vraj osobne velil tomuto útoku a niektoré deti dobil na smrť svojou vychádzkovou palicou.
Francúzske médiá veľmi ochotne šírili tieto dezinformácie napriek tomu, že ešte donedávna všetky excesy cisára vnímali zhovievavo. Cisár dostal čoskoro novú prezývku, Mäsiar z Bangui. Vláda v Paríži už mala dôvod na zásah, bolo treba nájsť najvhodnejší spôsob postupu. Vedeli, že Bokassa dobrovoľne neodíde, embargo by bolo neúčinné, lebo Bokassa by dostal pomoc od Kaddáfího. Našla sa aj osoba vhodná na výmenu verného, ale už skompromitovaného cisára. Spomenuli si, že v Bangui existuje, a to dokonca v blízkosti diktátora, bývalý prezident David Dacko, ktorého diktátor najskôr vrhol do žalára, následne držal v domácom väzení a nakoniec urobil svojím poradcom. Už bolo treba určiť vhodný termín. Našiel sa aj ten. Cisár totiž naplánoval na 20. septembra návštevu Líbye, aby od svojho bohatého priateľa Kaddáfího vydrankal ďalšie peniaze. Cestou späť francúzsky pilot jeho lietadla náhle zmenil kurz a pristál na základni v Évreux na severozápade Francúzska. Cisár bol izolovaný.
Operácia Barracuda
Francúzsko sa rozhodlo uskutočniť prevrat pomocou vojenských vrtuľníkov Puma, ktoré zhromaždilo na vojenskom letisku v susednom Čade. Sedemsto výsadkárov sa malo postarať o koniec cisárstva. Operácia dostala názov Barracuda kvôli tomu, že vrtuľníky Puma podľa niektorých pripomínajú svojím tvarom túto dravú rybu tropických morí.
V piatok ráno 21. septembra 1979 helikoptéry priviezli výsadkárov do Berengo. Vojaci najskôr zaútočili na cisárovu rezidenciu a odniesli odtiaľ korunovačné klenoty, ako aj hotovosť a diamanty. Potom zamerali pozornosť na vládne dokumenty v neďalekej budove Rady ministrov. Našli tam aj 40 listov písaných prezidentom Giscardom s dôverným oslovením „mon cher parent“ (vážení rodičia).
Helikoptéram trvalo celý deň, kým poodvážali všetky poklady a cisárov archív na francúzsku ambasádu v Bagui. Iný oddiel vojakov zároveň prečesával Villu Kolongo a mal podobné inštrukcie: vziať všetky cennosti a kompromitujúce listiny. Tam natrafili na sejf s diamantmi, z ktorých jeden mal 20 a druhý dokonca 80 karátov. Vedľa nich ležali hodinky vykladané diamantmi. Jednu miestnosť vily premenil Bokassa na osobné múzeum preplnené suvenírmi z mladosti, vojenskej služby a zo svojich zahraničných ciest. Zrejme to mal byť základný materiál pre plánované múzeum prvého cisára krajiny.
Neskôr vysvitlo, že v sídle v Berengu našli 160 párov sloních klov (celkove tri tony), maršalskú palicu posádzanú diamantmi v hodnote 375 miliónov CFA frankov, nádobu so 14 250 surovými diamantmi, kufor s 2 000 spracovanými diamantmi vysokej hodnoty, jeden 62-karátový diamant a kufre plné valút. Nebolo ľahké určiť celkovú hodnotu cisárovho majetku, odhadcovia hovoria o 520 miliónoch až po 1,3 miliardy frankov.
Zosadeného Bokassu po prílete do Évreux prinútili vyzliecť donaha a podrobili ho dôkladnej osobnej prehliadke. Potom mu dovolili vrátiť sa do lietadla, ale nesmel odletieť. Až 24. septembra, teda po štyroch dňoch strávených v lietadle odstavenom na letisku, mu dovolili odcestovať do Abidjanu, hlavného mesta Pobrežia slonoviny, kde strávil nasledujúce štyri roky. Vo Francúzsku si medzitým spomenuli, že zosadený cisár je zároveň nositeľom stužky Čestnej légie, z čoho vyplývajú pre krajinu aj určité záväzky. Preto mu udelili politický azyl a umožnili mu usadiť sa v zámku Haudricourt západne od Paríža.
Francúzsky prezident Valéry Giscard d´Estaingn bol častým hosťom u Bokassu a nikdy neodchádzal s prázdnymi rukami.
Stredoafrické cisárstvo trvalo iba dva roky a 290 dní, krajina sa opäť stala republikou a jeho nová vláda bola zmesou tých, ktorí tu vládli pred Bokassom, ako aj počas cisárstva. Prezidentom sa stal David Dacko, premiérom sa stal Bernard Ayandho, ktorý bol dlhý čas v nemilosti. Ministerský post dostal aj bývalý veľvyslanec v Paríži Sylvestre Bangui, ale vo vláde ostal cisárov generál François Bozize, ako aj jeho minister financií Alphonse Koyamba. Prezident Dacko bol tak, ako predtým, slabý a nerozhodný. Dostal prezývku Padákový prezident, lebo sa dostal k moci pomocou výsadkárov. Hovorili mu aj Bábka Paríža, čo vystihovalo jeho skutočnú moc. Neustále mal okolo seba francúzskych poradcov, aj jeho osobná stráž bola čisto francúzska. Dokonca aj prejav, ktorý predniesol po prevzatí moci, mu napísali experti z Paríža a v Bangui strčili do ruky. Zrejme aj to bol dôvod, prečo Dackova vláda netrvala dlho. Už 1. septembra 1981 ho zosadil cisárov generál André Kolingba, ktorý zrušil ústavu a vládol s vojenskou juntou až do roku 1985, keď sa obnovili niektoré demokratické inštitúcie vrátane volieb.
Bolo evidentné, že prvou starosťou francúzskych výsadkárov po obsadení vládnych budov bolo zmocniť sa nielen Bokassovho pokladu, ale najmä kompromitujúcich dokumentov. Napriek ich úsiliu predsa len zopár listín ušlo ich pozornosti, lebo už 10. októbra francúzsky satirický časopis Le Canard Enchaîné publikoval časť korešpondencie napísanej na cisárskom hlavičkovom papieri a podpísanej samotným cisárom Bokassom. Z listu vyplýva, že vzácny 30-karátový diamant je už pripravený pre pána Giscarda. Stala sa z toho „diamantová aféra“ (niektorí písali o „diamantgate“), ktorá prispela značnou mierou k tomu, že prezidentské voľby v roku 1982 vyhral socialista Mitterrand.
Dobrovoľný návrat
Bokassa bol medzitým doma odsúdený v neprítomnosti na trest smrti a každý predpokladal, že dožije v pokoji na svojom zámku vo Francúzsku. On sa ale rozhodol vrátiť domov. Keď 24. októbra 1986 vystúpil z lietadla, okamžite bol uväznený a súdený za velezradu, vraždu, spreneveru, ba dokonca bol obvinený aj z kanibalizmu. Fáma o kanibalizme vznikla na základe fotografií časopisu Paris-Match, podľa ktorých sa po jeho zosadení našli v chladničke jeho vily časti detských tiel.
V porovnaní s tými, ktorých väznil Bokassa, mal on v Camp de Roux dobré podmienky. Cela mala rozmery trikrát päť metrov a mal dovolené prechádzať sa po dvore niekoľkokrát denne. Jeho bývalá manželka Chantal ho mohla navštevovať v sobotu. Advokát François Gibaut mal dovolené stráviť s ním hodinu denne. Dovolili mu mať knihy a príležitostne aj noviny, ale nie rádio.
Ostro sledovaný proces s bývalým cisárom trval sedem mesiacov. Niektoré obvinenia proti nemu zmiernili, iné sa rozplynuli úplne. Ako výmysel sa napríklad ukázalo tvrdenie, že jedával mäso svojich politických odporcov, ba že ich mäsom kŕmil levy a krokodíly vo svojej súkromnej zoo. Preto obvinenie z kanibalizmu nakoniec stiahli, ale ostatné jeho činy stačili na to, aby ho 12. júna 1987 odsúdili na trest smrti. Prezident Kolingba zmenil trest na doživotie a aj ten potom znížil na dvadsať rokov. Keď v roku 1993 vyhlásil prezident amnestiu, Bokassa bol 1. augusta oslobodený.
Ostal žiť v Stredoafrickej republike, ale ani potom neprestal prekvapovať svojimi vyhláseniami. Keď mal 74 rokov, tvrdil, že do konca života sa už „nedotkne“ ani ženy, ani alkoholu. Tvrdil, že mal tajné stretnutie s pápežom Pavlom VI., ktorý ho vraj ustanovil za Ježišovho trinásteho apoštola, čo dokumentoval aj krížom – osobitným pápežovým darom. Zomrel 3. novembra 1996 v Bangui na srdcový infarkt vo veku 75 rokov.
Nakoniec sa mu predsa dostalo uznania od vlastného národa, aj keď až po smrti. Generál Francois Bozizé uskutočnil 25. októbra 2002 ďalší prevrat v krajine a vyhlásil, že „Bokasasa bol synom tohto národa a uznávaný všetkými, ako veľký budovateľ. Vybudoval túto krajinu, ale my sme zničili, čo on vybudoval“. Jeho vdovu Catherine vyznamenal pri príležitosti 50. výročia vzniku SAR vysokým štátnym vyznamenaním.
Lichotivo sa o bývalom diktátorovi a cisárovi vyjadril aj Michel Yambete, úradujúci guvernér oblasti Houam Pendi: „Bola to diktatúra, ale zároveň bol poriadok a stabilita. Už neexistuje žiadna občianska zodpovednosť. Neexistuje žiadne vlastenectvo. Toto všetko priniesli so sebou vojny a nenávisť.“
Epilóg
Bokassa napísal počas pobytu vo Francúzsku spomínanú knihu Ma Vérité (Moja pravda). Mala vyjsť v roku 1985 v náklade 43 tisíc kusov, ale tlačiareň stihla iba prvých tisíc výtlačkov. Aj tie boli zhabané a ich distribúcia zakázaná. Stalo sa tak na základe súdnej žaloby bývalého prezidenta Giscarda, ku ktorému sa pripojil aj prezident Pobrežia slonoviny Félix Houphoët-Boigny a jeho manželka. Autor sa v knihe zameral najmä na svoje vzťahy s Francúzskom a predovšetkým s prezidentom Giscardom. Bola to zmes pravdy a rozličných výmyslov. Napríklad v knihe sa píše, že Gircard nariadil Operáciu Barracuda len preto, aby sa cisárova manželka Catherine mohla stať jeho milenkou.
Jeden z cisárových synov, Jean Serge Bokassa, bol zvolený za poslanca parlamentu a neskôr vymenovaný za ministra SAR. Jeho hodnotenie otcovej vlády bolo v porovnaní s niektorými politikmi oveľa triezvejšie: „Nemám nostalgiu za monarchiou alebo cisárstvom. Bola to súčasť našej histórie a my by sme mali akceptovať, že to bolo súčasťou našej histórie. Ale či obraňujem monarchiu? Nie.“
Jeden z vnukov, Jean-Barthélémy napísal knihu Les Diamants de la Trahison (Zradné diamanty). „Táto kniha nie je úmysel očistiť minulosť môjho deda alebo prerobiť ho do podoby nejakého anjela, ale chcem odhaliť množstvo lží a dezinformácií vytvorených a šírených v tom čase niektorými politikmi,“ vyhlásil. Jeho matka, Bokassova vietnamská dcéra Martine, odišla po prevrate s deťmi do Francúzska, kde si otvorila niekoľko vietnamských reštaurácií. Jej manžel – lekár – bol zatknutý a popravený v roku 1981 za vraždu novorodenca – syna druhej (nepravej) Martiny.
Manželka Catherine Denguiade, ktorá vystupovala počas korunovácie v úlohe „cisárovnej“, žila istý čas vo Švajčiarsku, potom sa vrátila do SAR, ale s manželom sa prestala stýkať.
Syn Charlemagne Bokassa žil dlhý čas v chudobe v parížskom metre a v roku 2001 ho našli mŕtveho. Mal iba 31 rokov. Jeho matka Marie-Joelle pochádzajúca z Gabunu spáchala potom samovraždu.
Dvaja cisárovi synovia boli vo Francúzsku odsúdení za podvody, drogy a krádeže.
Začiatkom roku 2011 sa v médiách objavila správa, že zámok Haudricourt predali Bokassovi potomkovia v dražbe za 915 tisíc eur. Zámok má obytnú plochu 548 štvorcových metrov a súčasťou je aj dom pre správcu, dvojgaráž a rozsiahly park.
