Odbornú kvalitu a nezávislosť sudcov si Ján Čarnogurský nevedel vynachváliť, keď nastúpil na post ministra spravodlivosti. V posledných mesiacoch sa už podobným vysokým oceneniam radšej vyhýba.
Líder KDH dobre vie prečo – po škandáloch s podpredsedom Najvyššieho súdu i sudcami na nižších úrovniach, či po prepustení viacerých mafiánov z kolúznej väzby. O abnormálnych prieťahoch súdneho konania ani nehovoriac. Oprávnená kritika neobišla ani Ústavný súd SR (ÚS).
Prvý a druhý senát
Kameňom úrazu je rozličný výklad ÚS vo veci troch amnestií predsedov vlád, dočasne zastupujúcich hlavu štátu a o rozsah prezidentských právomocí. Nariadenie, aby sa trestné konanie vôbec nezačalo alebo sa v ňom nepokračovalo bez toho, aby sa urobilo spravodlivosti zadosť, zaváňa neobmedzenou svojvôľou. Rozpor dvoch senátov ÚS, týkajúci sa toho istého kriminálneho činu, vyvoláva otázniky prinajmenšom okolo kvality nášho zákonodarstva. Keď to pritiahneme za vlasy, prečo by mal byť „chudák“ Ivan L. odsúdený – ak k tomu vyšetrovatelia a sudcovia raz vôbec dospejú – za trestný čin zavlečenia občana SR do cudziny a jeho spolupáchateľ Jaroslav S. nie? A to iba preto, že ich podania dostali na stôl dva rozdielne senáty? Druhý senát vedie Ján Drgonec, ktorý sa v minulosti neraz otvorene vyjadril, čo si myslí o právnosti štátu pod taktovkou JUDr. V. Mečiara. Na druhej strane svojimi komentármi vždy nedokazoval, že si plne uvedomuje nestranné postavenie ústavného sudcu. Negatívny postoj jeho senátu k podnetu o protiústavnosti zrušenia amnestie spochybňujú jeho oponenti aj tým, že rozhodol veľmi rýchlo, bez toho, aby si preštudoval všetky dostupné materiály. Prvý senát, kde predsedu Tibora Šafárika nominovala za člena ÚS pred siedmimi rokmi SNS, až do nástupu súčasnej vlády ani raz nespochybnil rozhodnutie štátnej administratívy alebo Mečiarom kontrolovaného parlamentu. Ponúka sa otázka, prečo podanie Jaroslava S. dostal na posúdenie práve Šafárik.
Kontroverzné rozhodnutia premiérov
Mečiar prvý krát udelil amnestiu organizátorom zavlečenia syna M. Kováča a zmarenia referenda o priamej voľbe prezidenta 3. 3. 1998. Neskôr (keďže mu predložili natoľko zlý materiál), ju musel opraviť 7. 7. novým rozhodnutím, čo nemá v európskych pomeroch obdobu! Rovnaký nezmysel nastal 8. 12. 1998, keď premiér M. Dzurinda zrušil niektoré z článkov predchádzajúcich dvoch amnestií. V máji 1999 sa ÚS vyslovil, že Dzurinda na to nemal oprávnenie. Vtedy odznelo pamätné Čarnogurského vyhlásenie, že by sa malo zastaviť vyšetrovanie I. Lexu, G. Krajčiho a ďalších osôb podozrivých v oboch kauzách. Na druhý deň minister už tvrdil čosi iné: výklad je záväzný až po prijatí ÚS a netýka sa skutkov z predchádzajúceho obdobia. O niekoľko dní na to spôsobil Šafárikov senát ďalší chaos okolo diskutabilných amnestií. Spochybnil akt z 8. 12., pretože Dzurindov kabinet oficiálne nepoveril svojho predsedu na výkon niektorých právomocí najvyššieho ústavného činiteľa. Bola to premyslená postupnosť krokov. Po predchádzajúcom náleze ÚS by prezident Schuster už nemohol skorigovať amnestie. Vládna koalícia z toho vykorčuľovala tvrdením, že toto splnomocnenie nik nezrušil, a tak automaticky platí i pre Mečiarovho nástupcu.
Šafárikova hviezdna hodina
Spolu s koncom funkčného obdobia členov súčasného ÚS sa blížilo aj rozhodnutie o podnete Jaroslava S. Jeden z členov Šafárikovho senátu sa pod údajným tlakom vzdal funkcie, druhá kolegyňa bola zrazu dlhodobo práceneschopná. Šafárik dostal do senátu ako posilu Ľubomíra Dobríka, ktorý ešte pred dvoma rokmi zastával na ministerstve spravodlivosti post štátneho tajomníka za HZDS. Prečo práve jeho? Verdikt z 20. 12. 1999 bol tým spečatený: exnámestníka SIS nesmú stíhať za spoluúčasť pri únose Michala Kováča ml. ,,Ide o bezprecedentné zneužitie moci, ktoré by nemalo zostať bez následkov. Nie je možné, aby sa použitím ústavnej právomoci zakrýval akt štátneho terorizmu,“ komentoval Dzurinda minulý rok Mečiarove amnestie po tom, čo so škrípajúcimi zubami uznal, že nález ÚS treba rešpektovať. Nič na tom nemení fakt, že sa Jaroslav S. v máji 1999 v žiadosti o udelenie milosti priznal, že dostal od riaditeľa SIS jasné pokyny ako násilne zadržať a zavliecť prezidentovho syna. Za celou akciou stála ,,jedna osoba“, ktorá vymyslela zlovestný plán – s medzinárodnými dôsledkami pre SR.
Duchovný otec tohto zločinu nedávno v televízii so spravodlivým rozhorčením v tvári argumentoval, že nešlo o únos, ale ,,iba“ o zavlečenie. Spolu s podpredsedom HZDS, právnikom Vojtechom Tkáčom v tejto súvislosti deklaruje, že sa zo SR stáva policajný štát. Ani sa pritom nezačervená. Predpokladá sa, že sa Ivan L. a ďalší podozriví obrátia na Európsky súd pre ľudské práva. Paradoxne práve tí, čo brutálnym spôsobom porušili základné práva iného.
Premárnené šance
Aké východisko z bludiska hľadá vládna koalícia, osobitne tá časť, ktorá stavala predvolebnú kampaň na tom, že jej odborníci odhalili zločiny a vinníci nezostanú nepotrestaní? Dostala do rúk ministerstvo vnútra, spravodlivosti, SIS, celú vyšetrovaciu agendu. Toho, čo stihli objasniť, je žalostne málo. Podpredseda KDH V. Palko hovorí o ústavnom zákone, stanovujúcom povinnosť vyšetriť zavlečenie občanov do cudziny a s tým súvisiacich trestných činov, na ktoré by sa nemohla vzťahovať amnestia. Pochopiteľne so spätnou platnosťou. A právnici, čo sa ešte nedávno bili do pŕs ako najhorlivejší bojovníci proti retroaktivite zákonov, súhlasne prikyvujú. Mnohým bolo jasné, že Mečiar pokládol na krivolakom chodníku k právnemu štátu míny tak nahusto, že spravodlivo potrestať všetkých za spáchané neprávosti, žiaľ, nebude možné. Dzurindova amnestia vytvárala až po očakávané uznesenie ÚS časový priestor pre prešetrenie káuz a usvedčenie ich aktérov. Za rok neboli súčasní mocipáni schopní veci dotiahnuť do konca. Potom treba pripomenúť ministrovi vnútra Ladislavovi Pittnerovi sľub, že odstúpi, ak kauzu únosu jeho ľudia nevyriešia. Podľa všetkého nejde o jediný „podarený kúsok“ niekdajších siskárov. Ak to takto pôjde ďalej, nedá sa vylúčiť, že po nasledujúcich voľbách bude nová vláda lexovcom rozdávať vyznamenania za statočnosť.
