Najnovší film Strach a hnus v Las Vegas tohto amerického režiséra je v mnohom porovnateľný a zároveň odlišný od filmov, ktoré tiež mapujú situáciu v Spojených Štátoch Amerických po roku 1968 (napr. filmy Bezstarostná jazda (/1969), Apocalypse Now (1979), The Doors (1991)).
V porovnaní s týmito filmami, v Gilliamovom príbehu, ktorý sa odohráva na začiatku sedemdesia-tych rokov, pozorovateľ vníma grotesknosť ponúkaných obrazov. Týmto sa odhaľuje irónia zobrazených udalostí a jedným ťahom je obtiahnutá aj kritika amerického sna v každej jeho forme.erry Gilliam /1940/ spolupracoval na začiatku svojej filmovej kariéry ako animátor, neskôr aj ako herec a spolurežisér v anglickej kabaretnej skupine Monthy Pythons Flying Circus. Vo všetkých jeho nasledujúcich filmoch je čitateľná hyper-bola a komika v štýle tejto skupiny. Pythónska „poetika nezmyslu“ a čírej absurdity je dôkladnejšie zašifrovaná, je prekrytá príbehom.
Protagonista filmu Brazil /1985/ sa ocitá na pomyselnom priesečníku Orwelovej novely „1984“ a Kafkovho nedokončeného románu „Proces“. V „Dvanástich opiciach“ je James Cole obvinený zo schizofrénie, lebo dokáže cestovať v čase. Film je inšpirovaný francúzskym filmovým experimentom „La Jettee“ režiséra Chrisa Markera. Spomenutí protagonisti sú charakterizovaní absolútnou dezorientáciou v priestore a čase.
Rovnakým handicapom trpia aj „antihrdinovia“ zatiaľ posledného Gilliamovho filmu. V tomto príbehu dostali hlavnú „rolu“ drogy: LSD, alkohol, marihuana, éter, kokaín, ópium, heroín, amfetamíny, adrenochróm a iné chemické zlúčeniny. Príbeh je nimi rámcovaný. V prvej vete odznie: „Droga začala účinkovať po hodine“. A od tohto momentu, teda od začiatku filmu, čas stráca lineárnosť. Rozprávač, hlavný predstaviteľ (Johny Depp), takto naštartoval šialenú jazdu Kaliforniou. Zmenou drogy sa mení charakter protagonistov, modifikuje sa prostredie, menia sa štýlo-tvorné prostriedky.
Postmoderné citovanie feliniovského cirkusu v Los Angelskom kasíne určuje karnevalovú štruktúru príbehu. Divák sa nedokáže s nikým identifikovať. Karnevali-zácia obrazu, spôsobená absurdnosťou extrémnych situácií a používaním širokouhlé-ho objektívu zabezpečuje divákov odstup od diania na plátne. Smiech sa často mení v údiv nad tým, čoho všetkého je človek schopný.
Ak psychodelický vizionár Timothy Leary koncom šesťdesiatych rokov vy-slovil heslo „Turn off, tune in, drop out“, pravdepodobne netušil, že idey a drogy sa dajú aj zneužiť. V žiadnom prípade nechcem analyzovať to, či Leary mal, alebo ne-mal pravdu, a ani to, či má tento film mravoučné a hodnotiace tendencie. To nech príležitostne posúdi eventuálny divák. Môžem len konštatovať, že Terry Gilliam na túto problematiku nahliada s tridsaťročným odstupom a zvolený uhol pohľadu je v každom prípade originálny a zároveň zábavný.
Autor (1975) je študentom filmovej vedy na VŠMU
