V súčasnosti zažívame krízové obdobie, ktoré sa pravdepodobne nebude dať zvládnuť bez disciplíny. Čím ďalej, tým viac sa ukazuje, že bez rozsiahlych celoplošných opatrení sa rozšíreniu nákazy, pochádzajúcej z …???, asi neobídeme. Prvé slovo majú, samozrejme, zdravotníci, epidemiológovia, lekári atď. Ale postupom času, ako sa rozširovanie nákazy nedarí už celé týždne zastaviť, nadobúdajú význam aj poriadkové služby – miestna polícia, štátna polícia a aj špeciálne zložky ozbrojených síl. Tie by mali zabezpečovať ochranu hraníc, uzavretie karanténnych oblastí a zamedziť tým šíreniu nákazy do zatiaľ nedotknutých oblastí.
A tu vzniká otázka – máme vlastne toľko týchto poriadkových síl, keby – nedajbože – došlo k podobnej situácii ako v severnom Taliansku, v Španielsku alebo v New Yorku? Máme dosť vojakov a policajtov na túto úlohu a sú na ňu aj pripravení? Musím byť skeptický, počet vojakov máme na rozsiahlejšiu a dlhodobejšiu akciu (striedanie, náhrada nakazených vycvičenými nováčikmi…) určite nedostatočný aj pre takú malú krajinu, ako je Slovensko.
Tu sa ukazuje a potvrdzuje nedomyslenosť a krátkozrakosť rozhodnutia českých a slovenských politických „elít“ o zrušení povinnej vojenskej služby dorastajúcej chlapčenskej populácie. Tá totiž prispievala nielen k tomu, aby sa dorastajúci mládenci, často mamičkini rozmaznaní miláčikovia, stali chlapmi, aby si zvykli na kolektív, ktorému sa každý musel chtiac-nechtiac prispôsobiť, ale aj k tomu, že v civile potom tvorili aj zálohu, ktorú bolo možné využiť nielen v prípade vojenského konfliktu, ale aj v prípade prírodných katastrof a priemyselných havárií, a aj v prípade uzavretia rozsiahlych území, ak hrozila nákaza. Staršia populácia si to bude pamätať z rokov, keď sa časť Slovenska vtedy taktiež dostala do karantény, Nie kvôli ohrozeniu ľudí, ale pre nemoc dobytka – slintačku a krívačku. Vtedy sa to pomerne jednoducho zvládlo – boli prostriedky a boli aj ľudia na uzavretie postihnutých oblastí. Aj preto sa to podarilo rýchlo zastaviť a zlikvidovať.
Kresba: Ľubomír Kotrha
Teraz, keď by sme to veľmi potrebovali, takúto „rezervnú armádu“ nemáme. Nehovorím nič ani o katastrofálnom dopade na morálnu úroveň dorastajúcich „chlapov“, ktorí sa vo všetkom spoliehajú na svoje mamičky, a nevedia si prišiť ani gombík a o vypratí ponožiek alebo o prispôsobení sa životu v kolektíve sa im ani nesníva.
Len u nás sa mohlo stať, že sa ministrami obrany stali ľudia bez najmenších skúseností v tomto rezorte a dokonca aj majitelia tzv. modrých knižiek, ktoré oslobodzovali jeho držiteľa od povinnosti slúžiť v ozbrojených silách. Jeden taký – osobne som mal s ním počas štúdií niečo do činenia – sa dokonca stal aj ministrom obrany… Nuž, mohol by byť akýmkoľvek ministrom, ale ak by jeho svedomie (počul som v tých rokoch aj otázku: Čo je to svedomie?) prehovorilo, rezort obrany mal odmietnuť. Akú asi mohol mať autoritu u vojakov z povolania a ďalších príslušníkov armády?
Prečo sa nepoučíme napríklad od Rakúska, ktorého voliči odmietli pred časom v referende zrušenie povinnej vojenskej služby s odôvodnením, že to poškodí výchovu mladej mužskej populácie, obmedzí pracovné miesta a ohrozí akcieschopnosť štátu v prípade prírodných a priemyselných havárií. Skôr alebo neskôr aj na Slovensku bude potrebné obnoviť povinnú vojenskú službu. Kto to dnes nevidí, je odtrhnutý od reality a nevidí dôsledky straty disciplíny u dorastajúcej populácie v spoločnosti. Mnohí učitelia, majstri a vychovávatelia by o tom mohli vykladať celé hodiny.
Ako napísal český novinár Petříček, slovo disciplína, má u nás zlé konotácie. Súvisí to nielen s legendárnym Švejkom, ale aj s rokmi tuhej normalizácie, keď sa vyžadovala lojalita. Ale spätne hodnotiac, ani vtedy nebolo všetko zlé, ako sa to snažia vykladať súčasní „demokrati“. Tá disciplína a to uzavretie hraníc malo nielen negatívnu stránku, ale aj stránku pozitívnu. Teraz to väčšina obyvateľstva chápe, len niektorí príliš radikálni príslušníci opozície, ktorí k riešeniu problémov ničím pozitívnym neprispievajú, vykrikujú o obmedzení ľudských práv a základných slobôd. Skrátka – bez disciplíny, lepšie povedané, bez jej obnovenia, to ani po prekonaní súčasnej krízy nepôjde. A treba sa nám zamyslieť aj nad tým, či by sa aspoň na 6 – 9 – 12 mesiacov nemala obnoviť aj povinná vojenská služba. Už je dosť neskoro, ale nie celkom pozde.
