Ivan Szabó (1939) patří k předním slovenským autorům literatury faktu. Ve svých knihách, rozhlasových a televizních pořadech se zabýval motorismem, letectvím, kriminalistikou, historií a významnými osobnostmi. Napsal také řadu reportáží, fejetonů, esejů a recenzí, zveřejněných v různých slovenských novinách a časopisech. Je držitelem Ceny E. E. Kische a Ceny Vojtecha Zamarovského za trvalý přínos pro literaturu faktu.
Vyšlo v: LUK – Literatura * Umění * Kultura 29. 6. 2016; redakcia Slovo „asistovala“ pri vzniku rozhovoru
Literatura faktu patří k nejprodávanějšímu literárnímu žánru, ať už jde o autory české nebo zahraniční. Čím byste to mohl vysvětlit a co o tomto žánru soudíte?
Možno trocha upravím vaše konštatovanie. V súčasnosti literatúra faktu na Slovensku nepatrí medzi najčítanejšie. Jej miesto zaujala literatúra pre ženy. Na Slovensku sa etablovala silná skupina spisovateliek, ktorá svojimi sladko-kyslými príbehmi očarila ženskú časť populácie. Má silné čitateľské zázemie. Či sa nám to páči alebo nie, väčšinovými čitateľmi literatúry sú ženské čitateľky… Literatúra faktu je v prevažnej väčšine určená pre mužské ratio, neoslovuje čitateľov cez emócie, ale cez rozum. No aj literatúra faktu mala vo svojej najnovšej histórii svoje hviezdne obdobie. Bolo to v deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia, keď prestala existovať cenzúra tém a bolo možno písať o udalostiach či osobnostiach, ktoré boli v čase reálneho socializmu tabu. Najmä muži sa vrhli na čítanie kníh o problematike vojnového Slovenského štátu, o zákulisí „Pražskej jari,“ o politických väzňoch či o väzňoch v sovietskych gulagoch. Vznikali knihy o osobnostiach (politických i kultúrnych) a ich úlohách v zákulisí dejín. V mysli sa mi vynára kniha teatrológa Milana Poláka, ktorý z prítmia archívov vybral tému o divadlách, ktoré odchádzali na východný front, aby vystupovali pre vojakov slovenskej rýchlej a zaisťovacej divízie. Dovtedy sme vedeli, že jestvuje len Frontové divadlo vedené Andrejom Bagarom, hrajúce pre účastníkov SNP, no Milan Polák upozornil, že na fronte bol aj divadelný súbor vysokoškolákov a súbor profesionálnych hercov, ktorí stáli na inej strane.
Jako každý žánr je literatura faktu dobrá a špatná. Jaké atributy by měla mít ta dobrá? A co znamená napsat dobré dílo literatury faktu z hlediska nároků na autora, a to i osobnostních?
Samozrejme, že konštatovanie o dobrej a zlej literatúre faktu platí. Je len otázkou kritérií, nadstavenej latky kvality a od subjektívneho pohľadu hodnotiteľa, lebo subjektívny pohľad je to najdôležitejšie (a najzraniteľnejšie). Podľa môjho názoru literatúra faktu neznamená písať iba o samotnom fakte, ale z toho faktu vydolovať príbeh či príbehy. Každý fakt nesie v sebe príbeh, no záleží len na talente a schopnosti autora tento príbeh z faktu vydolovať. Podľa môjho úsudku dobrá literatúra faktu musí mať na zreteli najmenej tieto tri kritéria: úctu k faktom, ako má vecná literatúra, naratívnosť, akú má beletria a schopnosť autora objavovať neobjavené témy (investigatívnosť). Som presvedčený, že autorovi beletrie stačia na napísanie románu papuče, fantázia a počítač, kým autor literatúry faktu si musí obuť bagandže, silné topánky, aby začal púť po archívoch, po knižniciach hľadajúc dobovú literatúru, staré časopisy, navštevovať pamätníkov udalostí, o ktorých píše, hľadať fotodokumentáciu… A až potom si môže obuť papuče a sadnúť si za počítač a písať o tom, čo krvopotne zozbieral. Vytrvalosť, neprekrúcať pravdu a snaha nájsť, čo iní nenašli, by mali byť osobnostné črty spisovateľa literatúry faktu.
Dá se hovořit o slovenské škole literatury faktu? O tradici? Koho byste zařadil mezi přední slovenské autory tohoto žánru, ať současné či už nežijící?
Mohli by sme hovoriť o modernej slovenskej literatúre faktu, no i tej dávnejšej, ktorej predstaviteľom bol prvý slovenský profesionálny novinár Daniel Gabriel Lichard (1812 – 1882), autor asi dvadsaťtisíc článkov, vydavateľ ľudovo-výchovných príručiek a prvého ilustrovaného kalendára Domová pokladnica z roku 1847.
Termín literatúra faktu zaviedol v polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia literárny teoretik Ján Poliak namiesto populárno-náučnej literatúry s dlhoročnou tradíciou. Autorské jadro tejto modernej literatúry faktu na Slovensku tvorili žurnalisti, bývalí redaktori denníka Smena, ktorí šokovali Slovensko investigatívnosťou tabuizovaných tém. To im prinieslo v období normalizácie zákazy ďalšej publicistiky. A tak mená Gavryl Gryzlov, Vladimír Ferko, Slavo Kalný, Ján Čomaj, Roman Kaliský, Milan Vároš a ďalší prestali sa na stránkach novín a časopisov objavovať. Zmizli z edičných plánov vydavateľstiev. Ich znovuzrodenie nastalo až po roku 1989, keď sa na pultoch kníhkupectiev znova objavovali ich knihy. Tí, ktorí ešte žijú, vydávajú knihy doteraz, hoci ich vek sa točí okolo osemdesiatky a po nej.
Mimoriadne miesto medzi spisovateľmi literatúry faktu mal Vojtech Zamarovský a jeho prieniky do dejín Rímskej ríše či starých gréckych dejín. Na jeho počesť vznikla roku 2000 slovenská národná Cena Vojtecha Zamarovského, udeľovaná za trvalý prínos do literatúry faktu. Veľkú zásluhu na vzniku ceny má Jozef Leikert, predseda Klubu spisovateľov literatúry faktu etablovaného v rámci Asociácie organizácii spisovateľov Slovenska.
Na Slovensku je viacero autorov, ktorí si z literatúry faktu „odskočia“ do iných literárnych žánrov či oblastí. Napr. Ľuboš Jurík do beletrie, Jozef Leikert do poézie, Anton Hykisch do písania románov, Rudolf Schuster do obrázkových publikácií, Dušan Mikolaj do prózy atď.
Jakou budoucnost má podle vás literatura faktu? A proč právě takovou?
Literatúra faktu si vždy nájde dostatok zaujímavých tém a okruh čitateľov, ktorí ju budú čítať. Je stále veľa tém z histórie či zo súčasnosti, ktoré priam volajú po objavení. Vždy však budú autori, ktorí sa stanú spisovateľmi len na jednu knihu. Ak ich životný príbeh dokáže osloviť čitateľov, je to určite pre literatúru faktu prínosom. Príbehy cestovateľov, vojakov z misií OSN, osudy umelcov, vynálezcov, lekárov zo zaostalých oblastí zemegule, kde vždy je kohosi liečiť, prírodné katastrofy a iné si určite nájdu konzumentov. A ak si nositeľ príbehu nevie s textom poradiť sám, vždy je naporúdzi profesionál, nájomný autor, ghost writher, ktorý začiatočníkovi pomôže.
A ešte jedna poznámka: Mám dojem, že v oblasti literatúry faktu na Slovensku je generačná kríza, málo mladých autorov sa pokúša skúšať si ostrohy v tomto žánre. Možno je pre nich strašiakom nedostatočná životná skúsenosť a s tým súvisiaci nadhľad na problémami.
